Dnes máme slávnosť Božského Srdca. Čítanie z Dt i z 1 Jn listu hovoria o tom, že Boh nás miluje, že Boh je Láska. Už v SZ Mojžiš takto zdôvodňuje Božiu starostlivosť, ktorá sa prejavila najmä vyslobodením z Egypta: „Pán sa k vám pripútal a vyvolil si vás nie preto, že by ste boli počtom prevýšili iné národy – veď ste najmenší zo všetkých národov -, ale preto, že vás Pán miluje..“ Ohlasuje nám čosi nepochopiteľné, že to Absolútno, ktoré stvorilo celý vesmír, je milujúce Absolútno, že za všetkým čo existuje, nie je studená hmota a tvrdý kameň, ale plápolajúca Vrúcnosť, ohnivá Láska.
Podobnú myšlienku nachádzame v prvom liste sv. Jána: „A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život.“ Božia láska sa prejavila už v tom, že nás Boh stvoril a postavil do Raja a keď sme si život vlastnou vinou skomplikovali a dostali sme sa pod moc Zlého, znovu je to jeho nesmierna dobrota, ktorá nám ponúka návrat k Životu, skrze prijatie Božieho Slova, Božieho Syna.
Naša tragédia je v tom, že po dedičnom hriechu sme zranení a neschopní z vlastnej prirodzenosti milovať Boha a dokonca ani ľudí. Sme ako ľudia vo väzení, ktorí žijú stále vo vedomí odsúdenia na smrť. Ale do tejto našej zranenosti Boh prehovoril tým, že poslal svojho jednorodeného Syna do nášho sveta. „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy.“ Boh robí to, čo my nemôžeme urobiť. On vystiera ruku na zmierenie.
Teda veriť v Boha, v kresťanskom náboženstve, neznamená len veriť v absolútne bytie, ktoré stvorilo svet, ale veriť v Lásku. Uveriť v Lásku k sebe samému. Toto je ťažisko našej viery, ktoré zasahuje a mení situáciu v ľudskom srdci.
Ten istý apoštol Ján na inom mieste dnešného čítania tvrdí: „A my čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám.“ I medzi nami ľuďmi je to tak. Niekto prichádza a vyzná mi lásku. Trebárs mi povie, že si bezo mňa nevie predstaviť svoj život. A ja môžem zareagovať rôzne: Môžem sa nad tým pousmiať a povedať mu: „Nerob si zo mňa dobrý deň!“, ale môžem jeho výpoveď zobrať aj vážne. A keď uverím v jeho slovo, začnú sa v mojom srdci odohrávať zaujímavé veci. Moje srdce sa roznežní, zaplaví ho radosť a mnoho iných pozitívnych vecí sa udeje, keď uveríme už len v ľudskú lásku.
O čo väčšia radosť i nežnosť musí zaplaviť naše bytosti, keď si uvedomíme, že nie smrteľný človek, ale nesmrteľný a nestvorený Boh ma miluje, že On sa chce so mnou stretnúť a stále stretať v Slove i vo Sviatostiach cirkvi.
Občas sa stretávam u niektorých ľudí s takou tvrdosťou voči Bohu, že mám pocit, akoby mu slúžili so zaťatými päsťami. Dajú Bohu to, čo musia dať, ale nikdy viac. Nedeľnú bohoslužbu prestoja vonku, nechcú prísť bližšie. Príjmu ho raz do roka a dosť. Mám pocit, že absolútne nepochopili o čom je náboženstvo, či už židovské alebo kresťanské. Náš Boh je Láska a to sú postoje, ktoré vyjadrujú, že mu ani neveria, ani ho nemilujú. Boja sa jeho trestu, ale to je celá ich nábožnosť. Ich nábožnosť je skôr urážkou Boha, ako bohoslužbou.
Boh je Láska a prvé prikázanie je o milovaní Boha. Sv. Pavol v liste Korinťanom hovorí, že človek môže robiť dokonca aj dobré skutky, ale ak nemá Lásku k Bohu i k ľuďom, nemajú tie skutky cenu. Láska k Bohu sa v nás zapäli až vtedy, keď uveríme, že sme objektom jeho lásky, že sme milovaní Bohom. „A my čo sme uverili, poznali sme lásku, akú ma Boh k nám!“ Najprv sme uverili a potom sme skúsenostne poznali.
O tom istom je aj sväté prijímanie. Vo svätom prijímaní dovoľujem Bohu, aby vstúpil do môjho života, aby ho naplnil dobrom a láskou. Je smiešne a často sa nám to stáva, že narazíme na taký postoj: „Však som bol včera na svätom prijímaní, dnes už nepôjdem!“ To určite nie je prejav lásky voči Bohu. Láska je o vzájomnom chodení. Ak milujeme Boha, máme s ním chodiť, máme ho nasledovať, ako apoštoli Ježiša, máme na neho ustavične myslieť a máme sa snažiť páčiť sa mu svojím životom, vyhýbať sa hriechu.
Ježišovo srdce je ohniskom Božej Lásky. Božská láska vstupuje do jeho srdca ako Slovo a ako Duch. Je potrebný súhlas so Slovom, aby mohol Duch Svätý spôsobiť zmenu. Ježišovo srdce je vzorom pre naše ľudské srdce, pretože to, čo sa odohrávalo a odohráva v tomto srdci sa môže odohrávať aj v našich srdciach, ak sa plne zjednotíme so Slovom Božím. Sv. Pavol v Liste Rimanom hovorí: „Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci; totiž slovo viery, ktoré hlásame. Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!“ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu.“
Pápež Ján Pavol II v jednej svojej meditácii hovorí: „V Kristovi Boh skutočne prijal „srdce z mäsa“. Má teda nielen Božské Srdce, bohaté na milosrdenstvo a odpustenie, ale aj ľudské srdce, schopné všetkých záchvevov citu. Ak by sme na to chceli dôkaz z evanjelia, nebolo by ťažké nájsť ho v dojímavom rozhovore Krista s Petrom po zmŕtvychvstaní: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ Na trojnásobnú otázku Peter Kristovi trikrát odpovedá: „Pane, ty vieš, že ťa mám rád“ (porov. Jn 21,15–17). Bez ohľadu na špecifický význam tejto pasáže, takej dôležitej pre Petrovo poslanie, nikomu nemôže uniknúť krása tohto trojitého opakovania, v ktorom sú naliehavá otázka a príslušná odpoveď vyjadrené spôsobom známym zo všeobecnej skúsenosti ľudskej lásky.”