Čo považujeme my ľudia za jeden z vrcholných zážitkov? Myslím si, že väčšina z nás by odpovedala: svadbu. Niekedy podozrievame Boha z toho, že má presne opačný vkus ako my ľudia, že sa mu nikdy nepáči to, čo sa páči nám. Ale evanjelium o svadbe v Káne Galilejskej a mnoho iných miest Písma ukazuje, že v tomto máme rovnaký vkus. Písmo Sväté začína stvorením muža a ženy k Božiemu obrazu a podobe a konči videním „svadby Baránkovej” (Zj 19,7-9). Od začiatku až do konca Písmo hovorí o manželstve a jeho tajomstve, o jeho ustanovení a o zmysle, aký mu dal Boh, o jeho pôvode a cieli, o tom, ako sa rôznym spôsobom uskutočňovalo behom celých dejín spásy, o jeho ťažkostiach vyplývajúcich z hriechu a o jeho obnovení v „Ježišovi našom Pánovi“ (1 Kor 7,39) (RK 1602) Zrátajme si v koľkých podobenstvách o Božom kráľovstve prirovnáva Ježiš Spásu človeka ku svadbe.
„Manželský zväzok, ktorým muž a žena medzi sebou vytvárajú najvnútornejšie spoločenstvo celého života, zamerané svojou. prirodzenou povahou na prospech manželov a na plodenie a výchovu deti, je medzi pokrstenými povýšené Ježišom Kristom na sviatosť.” (RK 1601)
Všimnite si, že kresťanské manželstvo stojí v tej istej línii ako krst, birmovanie, sviatosť oltárna, pokánie, pomazanie chorých a kňazstvo. Vyslovene hovoríme o kresťanskom manželstve, lebo kresťanské manželstvo nie je to isté ako len biologické spolužitie muža a ženy. Kresťanské manželstvo môžu uzatvoriť len dvaja kresťania, dvaja pokrstení, ktorí prijali Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Keď si všimneme určitú postupnosť prijímania sviatostí v našom živote, tak zistíme, že sv. prijímanie je skôr ako manželstvo. Na to, aby sa človek stal kresťanom, sa musí naučiť prijímať Ježiša, chodiť s Ježišom, vydávať sa najprv Bohu skrze Ježiša Krista. Toto je základ nášho posvätenia a záruka života, ktorý sa Bohu páči. Len tí ľudia, ktorí prijali Ježiša ako svojho Pána, môžu uzatvoriť platné a plodné manželstvo, na ktoré dáva Boh záruku. Človek sa stáva kresťanom vtedy, keď prijíma Ježiša ako svoj život. A len takýto ľudia si môžu skutočne porozumieť, lebo majú, skrze prijatie Ježiša, toho istého Ducha.
Manželstvo môžeme aj preto nazvať sviatosťou, lebo sa človek skrze osobu partnera stretá s Ježišom. Ježiš tvrdí, že všetko, čo sme urobili jednému z najmenších, jemu sme urobili. Keď sa stretáme s človekom, narážame súčasne na Tajomstvo Boha. Preto nemôžeme so žiadnym človekom ani v manželstve narábať ľubovoľne, podľa svojej vôle. Každé privlastnenie si človeka bez Božieho súhlasu a požehnania, môžeme nazvať svätokrádežou. Človeka si môžeme privlastnil len v Božom Duchu, to znamená, keď dodržujeme a chceme dodržať vo vzťahu k nemu Boží zákon. Človeku ubližujeme, ak k nemu nepristupujeme v Božom Duchu. Prijatie človeka sa týka nielen partnera v manželstve, ale aj deti, s ktorými takisto musí človek narábať v Duchu Svätom. Preto človek potrebuje zvláštnu Božiu pomoc, aby dokázal druhého správne prijať.
„Dôverne spoločenstvo života a manželskej lásky, ktoré Stvoriteľ založil a vybavil vlastnými zákonitosťami, sa uskutočňuje manželskou zmluvou. Sám Boh je pôvodcom manželstva.” Povolanie k manželstvu je vpísané do samej prirodzenosti muža a ženy, ako vyšli z rúk Stvoriteľa. Manželstvo nie je čisté ľudské zriadenie, napriek všetkým zmenám, ktorými prešlo behom stáročí, v rôznych kultúrach, sociálnych štruktúrach a v duchovných postojoch. (Rk 1603) Hovorí sa tu o manželskej zmluve. Ako náhle začíname hovoriť o zmluve, dostávame sa do oblasti Práva. Viete dobre, že zmluva sa uzatvára za účastí svedkov. Preto hrajú dôležitú rolu svedkovia aj pri uzatváraní manželstva.
Manželská láska je predobrazom Božej lásky voči človeku. Láska, ktorou nás chce zahrnúť Boh, nie je o nič menšia ako láska vo vydarenom manželstve. Samozrejme, že duchovný život prechádza tými istými úskaliami ako manželstvo. Láska môže len tam trvať, kde sa do nej nejakým spôsobom vkladajú obidve stránky. Láska manželská í duchovná žije z obeti. Božia láska sa chce zjaviť v ľudskom manželstve. Jeden pre druhého má byt obrazom stálosti a vernosti, ako je stály a verný Boh sám. Jeden pre druhého má byt oponou, ako je pre človeka oporou Boh sám.
Viem, že. pni všetkom tom, čo sme si povedali, mnohým sa objavuje v duši akýsi zahorklý pocit. Takto by to malo byt, ale ako to v skutočnosti vyzerá. Každý človek zakúša zlo okolo seba i v sebe samom. Táto skúsenosť sa prejavuje i vo vzťahoch medzi mužom a ženou. Ich spojenie je ohrozované nesvornosťou, vládychtivosťou, nevernosťou, žiarlivosťou a spormi, ktoré môžu viest až k nenávisti a rozchodu. Viera nás učí, že tento neporiadok nevyplýva z prirodzenosti muža alebo ženy, ani z povahy ich vzťahov, ale z hriechu. Prvý hriech, ktorý spočíva v prerušení spojenia s Bohom, má ako prvý dôsledok zlom v pôvodnom spoločenstve muža a ženy. Ich vzťahy sú pokrivené vzájomnými obžalobami: ich vzájomná príťažlivosť, ktorá je darom Stvoriteľa, sa zmení vo vzťahy vlády a žiadostivosti. Úchvatné povolanie muža a ženy, aby boli plodní a množili sa a aby si podmanili zem, je zaťažené pôrodnými obtiažami a pracovnými námahami. (Rk 1606-7)
Existuje jedno ruské príslovie: „Keď ideš do boja, pomodli sa raz. Keď ideš na more, pomodli sa dvakrát. Ale keď sa ideš ženiť, pomodli sa trikrát.” Toto príslovie nám chce povedať, že manželstvo je omnoho ťažší podnik ako vojna alebo cesta po mori. Bez Božej pomoci to nepôjde. Určite príde okamih, keď manželia budú musieť uznať ako tí v dnešnom evanjeliu, že víno sa minulo, že víno čisto prirodzenej náklonnosti sa minulo a potrebujeme Božiu Lásku, Ducha Svätého. Aj preto, je kresťanské manželstvo sviatosťou, lebo len Kristus v nás môže urobiť tento zázrak.
I preto je potrebné nežiť svoje manželstvo len z čiste ľudskej sily, ale prijať Boha, ktorý prichádza ako Ženích. Spomeňte si? Keď ste boli na prvom svätom prijímaní, ako ste boli oblečení? Nielen ako hostia na svadbe, ale ako tí, ktorí sa prišli sobášiť. Kresťanstvo a eucharistická hostina, sv. prijímanie – to je svadba človeka s Bohom. V každej svätej omši narážame na symboliku svadby. Je tu hostina, je tu vzájomné vydanie a vzájomné prijímanie. Nielen my prijímame Krista, ale aj Kristus prijíma nás v tajomstve eucharistie. Aj to najvydarenejšie pozemské manželstvo je len nepodareným predobrazom toho, čo Boh pripravuje pre tých, ktorí po ňom túžia a ktorí ho ustavične hľadajú. Každý deň môžeme žiť tajomstvo tohto manželstva s Bohom skrze Eucharistiu. V každej svätej omši sa Boh znovu a znovu vydáva nám a my jemu, ak sme účastní na svätom prijímaní. Všetci máme žiť v Novej zmluve, ktorá sa uzatvára v Tele a Krvi Božieho Syna. Sv. Augustín hovorí: „Stávaš sa tým, čo prijímaš!“
Na záver jeden citát z prvokresťanskej doby o manželstve: „Ako mám dostatočne vykresliť šťastie onoho manželstva, ktoré cirkev spája, obeť posilňuje a požehnanie pečati, ktoré oznamujú anjeli a ktoré uznáva nebeský Otec? Aký je to pár: dvaja veriaci s jednou nádejou, s jednou túžbou, s jedným spôsobom života, v jednej službe! Obidvaja sú deťmi toho istého Otca, obidvaja služobníkmi jedného Pána: nič ich nerozlučuje ani v duchu, ani v tele, naopak sú skutočne dvaja v jednom tele. Kde je jedno telo, tam je tiež jeden duch.” (Tertulian).