Mesiac október je zvláštnou formou zasvätený úcte Panny Márie modlitbou ruženca. Boli v mojom živote doby, keď som modlitbu ruženca pokladal za čosi vrcholne nudné, dokonca neskoršie som prechádzal vývojom, keď sa mi zdalo, že modlitba ruženca nieje teologicky správna. Dnes mám iný názor. Ruženec sa modlím rád a cítim, že ma duchovne obohacuje. Pre mňa osobne je ruženec, akoby pupočnou šnúrou duchovného života. Mária je matkou tohoto tajomného Kristovho života vo mne. Každý ruženec, ktorý sa modlím, je dobou priblíženia sa matky Márie k mojej duši. A moja duša silnie z tejto modlitby.
Za šťastné dni považujem tie, keď sa mi podarí pomodliť všetky tri ružence, ale často sa mi nepodarí pomodliť ani jeden. Najradšej sa ho modlím sám a keď niekde cestujem. Možno je to aj tým, že Mária „ukazuje cestu” (po grécky Hodegetria) a podľa tradičnej, východnej i západnej ikonografie je jej „znakom”. V deň, keď sa mi to podarí, cítim y sebe akúsi plnosť pokoja. Prečo sa modlím ruženec? Opakujem a spolu s Máriou meditujem nad Anjelským pozdravením. Cítim sa asi tak, ako keď zaľúbený medituje list od svojej milej a často sa vracia k miestu, kde sa hovorí o jej láske a oddanosti.
Zdravas totiž hovorí o oddanosti Boha voči nám ľudom. Keď sa modlím Zdravas, napĺňa ma radosť a láska. Mária je novým stvorením, je prvá veriaca v Krista, z jej vnútra vyrazili pramene živej vody, z jej bytosti vyžaruje Boží Duch. A každé jej priblíženie umožňuje zásah Boha do nášho života i do nás samých.
Mária je Archou Nového Zákona, z jej tela a krvi si zobral svoje telo a krv Ježiš. A v tomto jeho tele bola uzatvorená Nová Zmluva. Táto nová zmluva bola uzatvorená faktom Vtelenia, keď sa Boh stal človekom v tele svojej matky. Kniha Zjavenia kladie víziu Panny Márie bezprostredne za víziou SZ archy, aby naznačila ich zjavný súvis.
Ruženec je akési chodenie v kruhu, prechádzame po zrniečkach v uzavretej reťazi. Zdá sa mi to podobné, ako keď Židia vstupovali do Zasľúbenej zeme a narazili na nedobytné miesto Jericho. Na Boží pokyn chodili s archou dookola, až kým múry mesta nespadli. Prvotná cirkev tvrdila o Márii, že je pre diabla hroznejšia ako vojnový voz, ako bojový šík. Modliť sa ruženec to znamená spolu s Máriou dobýjať nové územia pre Krista. Keď sa modlíme ruženec, akoby sme jeho retiazkou sputnávali diabla.
Ešte ráz poviem, prečo pozdravujem Máriu? Náš Boh je a sám sa tak predstavuje ako Boh Abraháma, Izáka a Jakuba. Spravodlivý a svätý život je oslavou Boha a Boh sám sa neostýcha nazývať sa menom svojich svätých služobníkov. Človek je totiž nato určený, aby bol Božím obrazom. Svätí tento Boží zámer realizovali. Vo svojom živote dali priestor Bohu, ktorý sa chcel zjaviť. A Panna Mária je bránou, cez ktorú sa Boh zjavil najautentickejšie. Náš Boh je aj Bohom Máriiným. Boh nežiarli na skutočné hodnoty. Boh žiarli len na modly, na nehodnoty, ktoré sme si postavili na jeho miesto.
Svet, v ktorom žijeme, veľmi potrebuje modlitbu. Kto sa modli ten je silný z Boha. Modlite sa ruženec, nebojte sa chodiť a obchádzať mocnosti temnosti s touto NZ archou. Tak ako kedysi v roku 1571 zásluhou tejto modlitby zvíťazili kresťania nad presilou mohamedánov pri Lepante, tak aj dnes zmôžeme veľa, keď sa budeme modliť.
Vychádzajúc, z tejto jedinečnej Máriinej spolupráce s pôsobením Ducha Sv., kresťanské cirkvi postupne vytvorili modlitbu k svätej Božej Matke, pričom ju sústredili na Kristovu osobu, ako sa prejavila vo svojich tajomstvách. V nespočetných hymnoch a antifónach, v ktorých sa táto modlitba vyjadruje, sa obyčajne striedajú dve zamerania: jedno velebí Pána za „veľké veci”, ktoré urobil svojej poníženej služobnice a jej prostredníctvom všetkým ľuďom, druhé zvestuje Ježišovej Matke prosby a chvály Božích detí, pretože ona teraz pozná ľudstvo, ktoré si v nej zasnúbil Boží Syn.
Toto dvojité zameranie modlitby na Máriu našlo jedinečné vyjadrenie v modlitbe „Zdravas, Mária”: Modlitba „Zdravas, Mária” (Raduj sa Mária) sa začína pozdravom anjela Gabriela. Sám Boh prostredníctvom anjela pozdravuje Máriu. Naša modlitba sa odvažuje opakovať Márii tento pozdrav s pohľadom, s akým Boh zhliadol na svoju poníženú služobnicu a zajasať od radosti, ktorú On nachádza v nej.
„Milosti plná, Pán s tebou”. Obidve časti anjelovho pozdravenia sa navzájom objasňujú. Mária je plná milosti, pretože Pán je s ňou. Milosť, ktorou je naplnená, je prítomnosť toho, ktorý je prameňom každej milosti: „Plesaj … dcéra Jeruzalema…uprostred teba je Pán” (Sof 3,14.17). Mária, do ktorej prichádza bývať sám Pán, je sama dcérou Siona, archou zmluvy, miestom kde prebýva Pánova sláva; je „Božím stánkom medzi ľuďmi” (Zj 21,3). Plná milosti je celkom odovzdaná tomu, ktorý prichádza prebývať v nej a ktorého ona dáva svetu.
“Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho, Ježiš”. Po anjelovom pozdrave si osvojujeme aj Alžbetin pozdrav. Alžbeta „naplnená Duchom Svätým” (Lk 1,41) je prvá v dlhom rade pokolení, ktoré budú Máriu blahoslaviť. “Blahoslavená je tá, ktorá uverila…”(Lk 1,45); Mária je “požehnaná medzi ženami”, lebo uverila, že sa Pánovo slovo splní. Abrahám sa pre svoju vieru stal “požehnaním pre všetky národy zeme” (Gn 12,3). Mária sa pre svoju vieru stala Matkou veriacich, vďaka ktorej všetky národy zeme dostavajú toho, ktorý je Božie požehnanie samo, požehnaný plod jej života.
“Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás…” S Alžbetou sa čudujeme: “Čím som si zaslúžila, že Matka môjho Pána prichádza ku mne?” (Lk 1,43). Mária je Božia Matka i naša Matka, lebo nám dala Ježiša, svojho Syna; Môžeme jej zverovať všetky svoje starosti a prosby; Prosí za nás, ako prosila za seba: “Nech sa mi stane podľa tvojho slova” (Lk 1,38). Keď sa zverujeme jej modlitbe, odovzdávame sa s ňou do Božej vôle: “Buď vôľa Tvoja”.
“Pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej”. Keď žiadame Pannu Máriu, aby za nás prosila, uznávame, že sme úbohí hriešnici a obraciame sa na “Matku milosrdenstva”, na tú, ktorá je celá svätá. Zverujeme sa jej “teraz”, v dnešku nášho života. A naša dôvera sa rozširuje natoľko, že jej už teraz zverujeme “hodinu našej smrti”; Nech je pri nej prítomná, ako bola prítomná pri smrti svojho Syna na kríži a nech nás v hodine nášho prechodu do večnosti prijme ako naša Matka, aby nás priviedla k svojmu Synovi Ježišovi do raja.
V ovzduší stredovekej nábožnosti na Západe vznikla modlitba ruženca ako ľudová náhrada za liturgiu hodín. Na Východe litániová forma “Akatistu” a “Paraklézy” zostala bližšia chórovému ofíciu byzantských Cirkví, kým arménska, koptská a sýrska tradícia dala prednosť chválospevom a ľudovým piesňam k Božej Matke. Ale v modlitbe Zdravas Mária a v teotokiách a v hymnoch svätého Efréma alebo svätého Gregora z Nárku je tradícia mariánskej modlitby podstatne tá istá.
Mária je dokonalá „orantka” (modliaca sa žena), obraz Cirkvi. Keď sa k nej modlíme, spolu s ňou súhlasíme s plánom Otca, ktorý posiela svojho Syna, aby spasil všetkých ľudí. Ako milovaný učeník, Ján, berieme si k sebe Ježišovu Matku, ktorá sa stala Matkou všetkých žijúcich. Môžeme sa modliť s ňou a k nej. Modlitba Cirkvi je akoby podopieraná Máriinou modlitbou, s ktorou je spojená nádej.