Dnes si tu v tomto chráme pripomíname Ružencovú Pannu Máriu. Často pripomínaním zásadu východných otcov, že: „Krista nemáme napodobovať, Krista máme žít. Ale aby sme ho žili, aby sme ho prijali ako svoj život, musíme napodobovať Pannu Máriu.“ Práve modlitba ruženca nás vovádza do tajomstiev Marinho života. Keď som tu pred štyrmi rokmi kázal, hovoril som o prvom tajomstve radostného ruženca o Počatí z Ducha sv. Potom o dva roky som kázal o II. tajomstve Navštívenia, všimli sme si svedectvo P. Márie a jej bytostný apoštolát. Teraz už tretí krát mám možnosť kázať na tomto mieste. Dnes by som chcel vašu pozornosť zamerať na III. tajomstvo radostného ruženca, ktorého si Panna v Betleheme porodila.
V tomto tajomstve stojíme pred tajomstvom Bohorodičky a zároveň i tajomstvo vyvolenia Izraela. Prečo Boh vyvolil k takémuto úžasnému poslaniu dcéru tohto ľudu? Vladimír Solovjev tvrdí: „Pravý Boh urobil z Izraela svoj národ preto, že Izrael prijal Pravého Boha za svojho. Keď sa patriarchovia … oddelili od modlárskeho pohanstva a svojou vierou sa pozdvihli nad poverčivosť chaldejskej mágie a aj nad chytrosť Egypta, stali sa hodnými Božieho vyvolenia. Boh si ich vyvolil, zjavil sa im, uzavrel s nimi zväzok. Je to vo svetových dejinách jedinečný jav, lebo u nijakého iného národa náboženstvo nenadobudlo takú formu spojenectva alebo zmluvy medzi Bohom a človekom.“
Tajomstvo Bohorodičky nám má čosi povedať o veľkosti človeka v Božích očiach. Pri stvorení človeka Boh hovorí: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby“. Byť stvorený „na Boží obraz“ (Gn 1,26) znamená podla biblistov „byť obrátený tvárou k Bohu“, „pozerať Bohu do očí“ teda reprezentovať, zjavovať, sprítomňovať Boha vo stvorenom svete. (Milan Balabán: Hebrejské člověkosloví str. 22) Byť Božím obrazom je určenie človeka. Boh sa chce stať „viditeľný“ svetu prostredníctvom človeka. Človek ma Bohu poslúžiť ako miesto jeho Vtelenia a Zjavenia. Boh je Láska a preto byť Božím Obrazom znamená žiť Lásku, ktorá sa nám zjavuje v Božom Slove. Tlmočiť Boha – Lásku do Hmoty.
Sv. František z Assisi vyzýva: „Uvažuj človeče k akej dôstojnosti ťa povzniesol Boh, keď ťa podľa tela stvoril k obrazu svojho milovaného Syna a podľa Ducha k svojej vlastnej podobe.“ Podla východných otcov: „Každý človek je stvorený podľa Božieho obrazu. Dosiahnuť podobnosť s Bohom je dané tomu, kto v láske podriadil svoju slobodu Bohu. Nepatríme už sami sebe, keď sme pripodobnení tomu, ktorý nás skrze lásku zmieril s Bohom.“ (Diadochos z Fotiky) Preto sa človek má stať Vtelenou Láskou prostredníctvom Ducha Svätého. (zrov. K. Lachmanová: Terezie z Lisieux a Silván z Athosu str. 176-177)
Človek môže a má milovať Boha. A táto láske k Bohu je vrcholne plodná a jej ovocím je – Ježíš Kristus. Evanjelium nám ukazuje, že sa človek dokonca môže stať Božou matkou. Sv. František tvrdí: „Sme Kristovými matkami, keď ho nosíme v srdci a vo svojom tele božskou láskou a čistým a úprimným svedomím. Rodíme ho svätými skutkami, ktoré majú druhým žiariť ako príklad!“ Viera, ktorá stojí na počiatku nášho posvätenia a spôsobuje, že v Duchu Svätom prijímame Krista, tá istá viera má viesť k prejavom Ducha Svätého navonok. Ten, ktorého sme skrze vieru prijali sa chce vierou prejaviť našimi skutkami.
I o P. Márii platí, že hoci Krista rodí ako samostatnú bytosť, nikdy ho neprestáva vlastniť ako svoj Život. Môže povedať: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus!“ Mária ho nielen porodila, ale ho stále žije a to až natoľko, že všetko, čo sa s ním deje ako s jej synom, sa veľmi bytostne dotýka jej samotnej, nielen ako jeho biologickej matky, ale ešte viac ako matky jeho mystického tela. Máriino Božské materstvo sa realizuje v dvoch rovinách, telesnej a duchovnej. Mária je nielen Božou Matkou, pretože nosila telesne Boha vo svojom lone, ale tiež preto, že ho najsamprv počala vierou vo svojom srdci. Cirkevný učiteľ Origenes hovorí: „Čo mi prospeje, že sa Kristus raz narodil v Betleheme, ak sa nenarodí vierou v mojej duši.“
Keď hovorí Písmo Sväté o Márii, neustále vyzdvihuje dva základné momenty, ktoré v obecnej ľudskej skúsenosti, definujú materstvo ženy. Je to počatie a pôrod. Anjel hovorí Márii v evanjeliu podľa Lukáša: „Počneš a porodíš syna“. Tieto dva momenty nachádzame aj v evanjeliu podľa Matúša. Izaiášovo proroctvo, ktoré toto všetko predpovedá, sa vyjadruje tak isto: „Panna počne a porodí syna“. Aj pri tejto príležitosti sa potvrdzuje, že Západné i Východne kresťanstvo, každé zvlášť, vlastní po jednom kľúči k plnému pochopeniu a otvoreniu tohto tajomstva Bohorodičky. Názov užívaný v latinskej cirkvi „Dei Genitrix“ vyzdvihuje skôr moment počatia z Boha. Počatie je spoločné, týka sa otca i matky. Názov „Theotokos“, ktorý používa grécka cirkev, vyzdvihuje skôr moment pôrodu, ktorý je výlučné vecou matky.
Bohorodička je titul, ktorý naplnil úžasom liturgiu cirkvi. Cirkev si prisvojovala údiv židovského ľudu, aký nastal vo chvíli, keď sa Božia sláva zniesla v podobe oblaku do chrámu a svoj údiv nad P. Máriou vyjadrila podobným zvolaním: „Ten, ktorého nemôžu obsiahnuť nebesia, uzatvoril sa do tvojho lona a stal sa človekom.“ Otcovia hovorievali: „Marino lono je svadobným lôžkom, na ktorom došlo ku svadbe Boha s ľudstvom” alebo „miestom, v ktorom sa Boh zjednotil s človekom“. Otcovia ju nenazývali Bohorodičkou preto, že by v nej mala pôvod Božská prirodzenosť Slova ale preto, že sa z nej narodilo sväté telo, obdarené rozumovou dušou, s ktorou sa spojilo Božie Slovo tak, že s ňou vytvorilo jedinú osobu.
Mária nie je Bohorodičkou v tom, zmysle, že by bola existovala skôr ako II. Božská Osoba a bola príčinou jej zrodu. Veď v Kréde vyznávame, že Boží Syn je Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, splodený nie stvorený jednej podstaty s Otcom. Ak hovoríme o Márii ako Bohorodičke, tak tým vyznávame, že skrze ňu vstúpila II. Božská osoba, teda Božie Slovo do nášho ľudského sveta a do našej ľudskej prirodzenosti. Mária je jediná v celom tvorstve, ktorá môže Ježiša osloviť tým istým spôsobom ako Otec: „Ty si môj Syn, ja som ťa dnes splodila!” Sv. Ignác Antiochijský hovorí so všetkou prostotou, že: „Ježiš je z Boha a z Márie.”, ako keď mi povieme o niekom, že je synom toho a tej.
Titul Bohorodička nám hovorí o Božej pokore. Boh prijal závislý spôsob existencie, aby nás učil, čo to je pokora. Ľudia vo svojej pýche bojujú proti tomu, aby museli uznať, že sú na niekom závislí, že bez vôle rodičov by tu vôbec neboli. Porovnajme to s Božou pokorou, ktorá chce prijať toto závislé bytie. Človek vo svojej pýche hľadá Boha, kdesi veľmi vysoko a nepozoruje, že Boh sa vo svojej pokore znížil. Boh sa mlčky sprítomňuje v útrobách ženy. Boh zostupujú priamo do srdca hmoty, lebo slovo „matka, mater”, je odvodené od „matéria”. Boh, ktorý sa stáva telom v lone ženy, je ten istý, ktorý sa sprítomňuje v srdci hmoty, v Eucharistii. Sv. Irenej tvrdí, že kto neverí v zrodenie Boha z Panny Márie, nemôže veriť ani v Eucharistiu.
Keď si Boh zvolil túto cestu prostredníctvom ľudskej matky, aby sa sám mohol zjaviť, pripomenul ľudskej pochabosti, ktorá vidí zlo tam, kde nie je, a nevidí ho tam, kde je, že všetko je čisté. Prehlásil, že všetko, čo stvoril, je sväté. Posvätil a vykúpil nielen abstraktnú prirodzenosť, ale tiež ľudské narodenie a celú hmotnú existenciu. Predovšetkým zjavil Boh dôstojnosť ženy ako takej. „Keď sa naplnil čas, poslal Boh svojho Syna, narodeného zo ženy” (Gal 4,4). Keby Pavol prehlásil „narodeného z Márie” išlo by len o životopisný údaj. Keď však prehlásil: „narodeného zo ženy”, dodal svojmu prehláseniu univerzálny a nesmierny dosah. Sama žena, každá žena, bola povýšená v Márii k takejto neuveriteľnej výške.
Matka nie je titul ako iné tituly, ktoré sa človeku dávajú zvonka, ale nespôsobujú v ňom žiadnu vnútornú zmenu. Žena sa stane matkou a tým získa skúseností, ktoré ju navždy poznamenajú v celej bytosti, telesne i duševne. Telesne je to skúsenosť počatia, tehotenstva a pôrodu; na duchovnej úrovni získava nové vedomie o sebe, o svojom poslaní a o svojich schopnostiach. Prežíva novú formu lásky voči bytosti, ktorú nosí pod srdcom. Žena, keď sa raz stala matkou, je matkou naveky. Jej dieťaťu je určené, aby žilo naveky ako samostatná bytosť vďaka svojej matke a aby sa k nej chovalo tak, ako k matke.
Dogma o Bohorodičke bola definovaná ako reakcia na blud patriarchu Nestória, ktorý tvrdil, že Máriu nemôžeme nazývať Božou matkou, ale len matkou Kristovou, teda len ľudskou matkou človeka Ježiša. V tejto dogme ide o uznanie pravdy, že Kristus je od prvého momentu počatia Pravý Boh ale aj Pravý človek a je teda vo vlastnom slova zmysle jej synom, ale neprestáva byť Synom Božím. A teda aj ako Syn Boží prijal Máriu za svoju ľudskú matku a ona sa takýmto spôsobom stala Matkou Vteleného Slova. Mária je teda živou bránou, skrze ktorú zostúpil Boh medzi nás na túto zem. Preto tvrdíme, že Ježiš je človek, lebo sa narodil z Márie, ktorá je ľudským tvorom. Titul Bohorodička zároveň svedčí o Ježišovi, že je pravý Boh. Mária je Bohorodičkou len vtedy, keď v okamžiku pôrodu ten, ktorý sa rodí, je súčasne Bohom i človekom. Tento titul hovorí o hlbokej jednote medzi Bohom a človekom, ktorá sa uskutočnila v Ježišovi, hovorí o tom ako Boh pripojil k sebe človeka najhlbšou jednotou aká existuje na svete, totiž jednotou osoby. Týmto spôsobom je titul Bohorodička akousi ochranou, ktorá nás chráni od toho, aby sme v Ježišovi oddeľovali Božstvo od človečenstva.
Sám titul „Bohorodička” stačí, aby sa na ňom zakladala Marina veľkosť a aby zdôvodňoval poctu, ktorá sa jej vzdáva. Žiadny iný a väčší titul už nie je a nemôže byť. Titul Bohorodička je i dnes príležitosťou k stretnutiu a spoločnou základňou všetkých kresťanov. Z neho je možne vychádzať, aby sme dosiahli zhody o tom, aké miesto zaujíma Mária vo viere. Toto je jediný ekumenický titul nielen podlá práva, pretože ho definoval ekumenický koncil v Efeze, ale i faktický, pretože ho uznávajú všetky kresťanské cirkvi.
Martin Luther hovorí: „V názve „Bohorodička“ je obsiahnutá všetka jej česť. Nikto nemôže povedať jej alebo o nej nič väčšieho, i keby mal toľko jazykov, ako je stebiel trávy, hviezd na nebi a piesku v mori. I naše srdce má uvažovať, čo to znamená byť Matkou Boha.” „Článok, ktorý tvrdí, že Mária je Bohorodičkou, platí v cirkvi od začiatku a Efezský koncil ho nevyhlásil ako niečo nové, pretože je to pravda, obsiahnutá už v evanjeliu a v Písme svätom. Tieto slová (Lk 1,31–32) – „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho,“ a (Gal 4,4) – „Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom“, zastávajú veľmi pevne názor, že Mária je skutočne Bohorodičkou.” A vo formule viery zloženej po jeho smrti čítame: „Veríme, učíme a vyznávame, že Mária je právom nazývaná Bohorodičkou a že ňou skutočne je”
Ak človek nežije duchovným životom, môže sa mu zdať, že pri počatí Božieho Syna išlo len o historickú udalosť. Ak však žije duchovným životom, začína chápať, že „počatie z Ducha Svätého“ v každom z nás a „narodenie Krista“ do našich skutkov je stále aktuálnou vecou. To, čo sa deje pri dobrej spovedi a ak to pokračuje dobrým predsavzatím, môžeme pokojne nazvať „počatie Krista z Ducha Svätého”. Duchovne počína Krista každý, kto chce zmeniť svoj život k lepšiemu. Mária aj nám všetkým ukazuje, čo je príčinou jej Bohomaterstva? Je to jej viera Bohu a poslušnosť Božiemu Slovu. Je potrebné s istotou viery prijať Božie Slovo a uskutočniť ho v každodennom živote, aby sa aj do nás vtelilo Božie Slovo. Aby sa Božie Slovo znovu stalo telom v nás a skrze nás. Aby to Slovo vyžiarilo z našich bytostí vo forme dobrých myšlienok, slov i skutkov. Pretože len takto sa môžem stať tým, čím mám byť – obrazom Boha.
Sv. Augustína hovorí: „Matka ho nosila v lone, my ho nosíme v srdci. Panna otehotnela keď sa v nej vtelil Kristus, naše srdce nech otehotnie vierou v Krista. Ona porodila Spasiteľa, naša duša nech porodí spásu a chválu. Nech nezostanú naše duše neplodné, ale nech sa stanú plodnými pre Boha.”