1. Aký zmysel má pustovňa?
Skôr ako začnem hovoriť svoje skúsenosti a názory, dovolím si prečítať pár viet z Legendy o sv. Františkovi Assiskom, ako nám o ňom píše jeho životopisec Tomáš z Celána:
„Raz sa blažený a ctihodný otec František vzdialil od zástupu ľudí, ktorí sa denne zbožne schádzali, aby ho videli a počuli, a odobral sa na odľahlé, osamelé miesto, aby tu bol len pre Boha a aby striasol prach, ktorý sa na ňom snáď uchytil pri styku s ľuďmi. Mával totiž vo zvyku, rozdeľovať si čas, ktorý mu bol prepožičaný, aby si zaslúžil Božiu milosť, jednak ku službe blížnym, jednak k rozjímaniu v blaženej odlúčenosti. Brával so sebou len pár sprievodcov, ktorý poznali dôvernejšie jeho svätý život, aby ho bránili pred návalom a obťažovaním ľudí a strážili jeho pokoj. Keď strávil nejaký čas v ustavičnej modlitbe, dôvernom rozjímaní a nevysloviteľnom spojení s Bohom, túžil sa dozvedieť, čo sa v jeho živote a pôsobení Večnému Kráľovi páči a čo by sa mu páčilo ešte viac.“
Z prečítaného textu môžeme pochopiť, že človek preto odchádza do pustovne, aby sa stretol s Bohom. Božie Slovo hovorí, že Boha máme ustavične hľadať. Aj keď hovoríme, že ho poznáme, tak myslíme skôr na poznanie z Písma Svätého. Boh však sľubuje bytostnú skúsenosť s ním, tomu kto ho miluje a kto ho hľadá s čistým srdcom. I láska k Bohu si vyžaduje intimitu, ktorá sa dá najdokonalejšie prežiť v samote. Pustovňa je miestom, kde sa človek stáva vnímavejší na duchovný svet. Vnímavý hlasu Boha, ktorý sa ozýva v jeho svedomí, ktoré je často akoby zanesené povrchnosťou nášho života. Je to miesto, kde hľadám, akoby som sa mohol Bohu páčiť ešte viac.
2. Akoby mala vyzerať pustovňa?
Pustovňa je vlastne odvodená od slová púšť. A púšť to je maximálna prázdnota od všetkého, čo nás môže rozptyľovať. Pustovňa by sa mala podobať kláštornej cele, teda izbe, ktorú obýva mních. Čím menej vecí v nej má, tým sa mu ľahšie modlí. Naša schopnosť sústredenia sa sa umenšuje, ak naše vedomie alebo aspoň podvedome musí evidovať množstvo vecí. Samozrejme pustovňa nemusí byť nejakým príšerným strohým miestom, ale na druhej strane by nemala byť miestom luxusným a pohodlným. Teraz trošku humorne porovnám. Tak ako sa hotel kvalifikuje hviezdičkami, tak by sa pustovňa mohla kvalifikovať krížikmi. Medzi pustovníkmi by sa mohlo hovoriť. „To bola výborná trojkrížiková pustovňa, ani koberce, ani splachovací záchod a dokonca ani teplá voda…“
3. K pustovni patrí aj pôst.
Môžeme hovoriť o určitej vzájomnosti modlitby a pôstu. Mnohí ľudia si dnes myslia, že modlitba ako činnosť je čiste duchovný úkon. Avšak duchovní učitelia svorne tvrdia, že modlitby sa má účastniť celý človek, teda telo i duša. Napríklad svoju modlitbu môžeme prejaviť slovom, gestom, dokonca i tancom ale i pôstom. Duchovní majstri sú si vedomí toho, že pôst zintenzívňuje modlitbu. Platí to predovšetkým o prosebnej modlitbe. Ak sa chceme za niekoho vážne modliť, je dobre podložiť svoju modlitbu pôstom. Vtedy modlitba prestáva byť „len záležitosťou hlavy“, neredukuje sa len na pár vyslovených slov a viet, ale sa v nej angažuje celá bytosť. Vtedy volám k Bohu telom i dušou. Vyznávam svoju slabosť a nemohúcnosť pred Bohom. Akoby som pôstom naschvál umenšoval svoju vitálnu silu, aby som tým vyjadril, že všetku pomoc očakávam jedine od Boha.
Veľmi pekne nám o tomto rozmere pôstu hovorí sv. Bernard z Clairvaux: „Chcem vám povedať niečo ľahko pochopiteľné, niečo čo ste často sami prežili: Pôst dodáva modlitbe dôveru a rozohňuje ju…Modlitba vyprosí silu k pôstu a pôst získa milosť k modlitbe. Pôst posilňuje modlitbu, modlitba posilňuje pôst a prednáša ho pred Božiu tvár.“
Pôst podporuje modlitbu aj tým spôsobom, že dáva silu bdieť. Jedlo nasycuje človeka a uvádza ho do ospalosti. V pôste je človek bdelejší a otvorenejší pre duchovné veci. V kláštoroch bývalo veľmi často aj nočné bdenie, ktoré sa dalo lepšie uskutočniť práve pri lačnosti. Toto nočné bdenie bolo a je výrazom očakávania Pána. Noc je časom najhlbších skúsenosti s Bohom.
Pôst nás vychováva aj k bázni Božej, bez ktorej nemožno Boha milovať ako Boha. Pôst nás vedie k vedomiu vlastnej slabosti a odkázanosti na Boha. Sv. Bazil hovorí, že i prvotný hriech okrem iného spočíval v odmietnutí pôstu: „pretože sme sa nepostili, boli sme z raja vyhnaní, preto sa budeme postiť, aby sme sa mohli do raja vrátiť.“ Pôst tu môžeme chápať ako múdre seba obmedzenie v záujme vlastne sebazáchovy.
Obraz návratu do raja a anjelského života je ďalej vykreslený predstavou o zduchovnení teľa, ktoré je výsledkom pôstu. Sv. Ambróz hovorí, že by sme mali podobne ako Eliáš „premieňať“ prirodzenosť ľudského teľa silou nezničiteľného pôstu. Pôst zduchovňuje naše telo, vzďaľuje ho od vlády hriechu a dáva nám väčšiu slobodu vzhľadom k pozemským potrebám. Dopomáha nám k duchovnému telu a už teraz nám poskytuje účasť na Kristovom vzkriesení. Pôst vedie postiaceho na prah neba. Vďaka týmto účinkom stráca pôst svoju trpkú príchuť. Dáva duchovnú radosť. Sv. Benedikt píše, že sa pôstom môžeme cvičiť v „radosti Ducha Svätého“.
Nebezpečie pôstu a pustovne?
Dr. Buchinger popisuje duševné účinky pôstu takto: „Každý, kto sa postí, spozoruje, že sa v jeho duševnej konštitúcii, v jeho priebehu mnoho duševných funkcii zmení. Vystupňuje sa vnímavosť. Fantázia je živšia. koncentrácia zostáva nezmenená. Zmysly sú bystrejšie… Je vnímateľný určitý druh uvolnenia kŕčovito stiahnutej psychickej konštitúcie, ďalej vyjasnenie situácie a vyšší jemnocit…Vylupuje sa pravé jadro: človek nachádza sám seba, objavuje vnútorný kľudový bod, metacentrum, totiž vnútorný domov.“
Dr. Buchinger však pozná aj nebezpečenstvo pôstu. Myslím teraz na viacdňový hladový pôst. Hovorí, že na počiatku pôstu prežije človek výkyv k depresívnej strane, potom však zreteľný výkyv k manickej strane. Človek je zrazu veselý, plný optimizmu ale tieto manické stavy ho zvádzajú k preceňovaniu sa. Môžu ho viesť k určitým krkolomnostiam, bezohľadnosti a postupne až k príliš citlivej vnímavosti až medialite. Preto tento doktor tvrdí, že k viacdňovému pôstu je potrebné duchovné doprevádzanie a modlitba, aby pôst nebol zneužitý k preceňovaniu vlastnej hodnoty. Postiť sa znamená plávať proti prúdu. To je možné len vtedy ak sa postíme z čistých motívov. Inak je pôst skôr na škodu. Duchovní učitelia hovoria, že aj démoni môžu nabádať k pôstu. Avšak ak sa človek nepostí v Duchu Svätom, nevedie ho pôst k osvieteniu, ale skôr k zaslepenosti., ktorá leží veľmi blízko k osvieteniu. To potom nutne vedie ku skaze. Človek prestáva vnímať realitu, blížnych okolo seba, stráca zmysel pre vlastné hranice a končí v sebapreceňovaní, až v šialenstve.
Osvietenie a zaslepenie ležia tesne vedľa seba. Pôst môže viesť k obojému. Pôst nás k osvieteniu privedie len vtedy, keď v ňom objavíme svoju slabosť a nie silu. Pôst nás ma voviesť do priepasti našej slabosti, v ktorej sa stretneme s priepasťou Božou.
Do pustovne má človek vstúpiť z lásky k Bohu a nie do nej odchádzať z nenávisti voči ľuďom.