Keby som mohol nejako stručne charakterizovať zosnulého, povedal by som, že patril k tým, ktorí sa tešia každej možnosti sv. prijímania. Nikdy sa mi nestalo, že by mi povedal: „Dnes nejdem, nie som pripravený!“ Sv. Karol Boromejský učil, že kresťan musí byť v každej chvíli pripravený na dve veci: na prijatie Ježiša v Eucharistii, čiže na sv. prijímanie a na smrť. Môžeme povedať, že v obidvoch skutočnostiach ide o to isté. Ide o príchod Pána Ježiša a náš postoj k tomuto príchodu. Blažení tí, ktorí milujú a očakávajú Pánov príchod.
Zaujímavým spôsobom to vyjadruje svätý Pavol v druhom liste Timotejovi: „Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod.“ Pán Ježiš chystá veniec spravodlivosti tým, ktorí milujú jeho príchod. Milujete Pánov príchod alebo nemilujete. Očakávate ho a tešíte sa na neho alebo azda ani nie. Potrebujete Spasiteľa, ktorý zasiahne vaše hriešne bytie, alebo si radšej počkáte na nejakého politického mesiáša, ktorý zmení vonkajšie okolnosti vášho života. Myslíte si, že budete lepší až sa zmenia vonkajšie okolnosti. Jedine láska k Bohu nás môže premeniť v lepších ľudí. Kto miluje Ježišov príchod, kto sa zaňho denne modlí a kto ho uskutočňuje, ten vojde do Božieho kráľovstva. A modlí sa za neho ten, kto si začína uvedomovať a priznávať, že bez neho žiadnu dobrotu nevytvorí.
Možno sa pýtame: Ako sa dá uskutočňovať jeho príchod? Uskutočňuje jeho príchod ten, kto dovolí, aby Pán Ježiš vo svätom prijímaní k nemu prišiel a urobil poriadok v jeho hriešnej duši. Ide o: „Prijatie Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa!“ Preto je dôležitý jeho príchod a nielen ten definitívny na konci časov, ale ten každodenný vo svätom prijímaní. Sv. prijímanie ma byť podobné manželstvu. A to vzájomnou vydanosťou ale aj trvalosťou. Tak ako sa nám Ježiš dáva, tak sa mu aj my máme odovzdať.
Pekne to vo svojej modlitbe vystihuje sv. Ignác z Loyoly: „Vezmi, Pane a prijmi celú moju slobodu, moju pamäť i rozum a všetku moju vôľu. Čokoľvek mám a čo vlastním, Tvoje je všetko, Pane, Ty si mi to všetko dal, Tebe to, Pane, odovzdávam. Nakladaj s tým úplne podľa svojej vôle. Daruj mi svoju lásku a svoju milosť a to mi postačí.“ Toto je vydanosť, ktorá privedie človeka ku Spáse.
A táto vydanosť musí byť trvalá. Aká je to láska, keď nie je trvalá? Často si zamieňame láskavosť s láskou. Robíme Bohu láskavosť. Raz za rok ho prijmeme. Toto nemá s láskou nič spoločné. Toto je nanajvýš krízové, rozhádané spolužitie, z ktorého sa rodia neurotické a nepodarené deti.
Vyprosujme si pokoru od Pána. Skutočná pokora spočíva v tom, zostúpiť z trónu svojho života a prenechať Pánu Ježišovi vedúce miesto. Dovoliť Ježišovi, aby mohol prísť. Nedávať prednosť hriechu pred milosťou. Milujme príchod Pane Ježiša. Nedržme si svoje panstvo nad sebou, nad svetom, lebo tým kopíme len hriech na hriech. Poslúchnime svojho Kráľa.
Sv. Cyprián nám zanechal takúto múdrosť: „Zbavme sa strachu zo smrti a myslime na nesmrteľnosť. Nesmieme zabudnúť, že máme plniť nie svoju, ale Božiu vôľu, podľa toho, ako nám Pán prikázal denne sa modliť. Aké je nesprávne, aké zvrátené, keď prosíme, aby bola Božia vôľa, a keď nás Boh odvoláva a povoláva z tohto sveta, nie sme ochotní hneď poslúchnuť rozkaz jeho vôle.
Odporujeme a vzpierame sa a ako zanovití otroci smutní a užialení sa dávame predvádzať pred Pána. Odchádzame odtiaľto v putách neodvratnej nevyhnutnosti, a nie v ochotnej poslušnosti. A chceme, aby nás vyznamenal nebeskými poctami ten, ku ktorému prichádzame proti svojej vôli. Načo sa teda modlíme a prosíme, aby prišlo nebeské kráľovstvo, keď sa tešíme pozemskej porobe?! Prečo sa tak často modlíme a prosíme, aby čím skôr prišiel deň kráľovstva, keď väčšmi túžime a silnejšie si prajeme tu slúžiť diablovi, ako kraľovať s Kristom?!“
My dnes neprelievame zúfalé slzy, lebo zomrel človek, ktorý miloval Pánov príchod. A to je dobrý znak. Možno si trochu poplačieme, ale nech je v tých slzách vďačnosť voči Bohu, ktorý ho stvoril a povolal do večnej blaženosti.
A pretože ste tu prevažne dilongovci, rodina nášho zosnulého spolubrata a básnika, nakoniec spomeniem trošku aj jeho. P. Rudolf Dilong, náš brat a bratranec zosnulého po osemdesiatke, sužovaný rakovinou žalúdka, videl, že sa blíži koniec pozemského života. Bol čas na labutiu pieseň. Urobil to pokojne, vyrovnaný, s vierou v milosrdenstvo toho, ktorý ho predtým častejšie vychytil z náruče smrti:
„Osemdesiatka.
Ďakujem Bohu
za krásne číslo.
Za lásku mnohú.
Idem do neba.
Budem doma
pri kúsku chleba.
A v ruke s nožom
chcem krájať v mene Božom”