Dnes sa lúčime s našou sestrou Aureou. Mnohí by mohli o nej vydať krásne svedectvo, lebo ste ju sprevádzali na určitých úsekoch jej života. Ja som mal možnosť poznať ju až v jej záverečnej fáze života, keď už bola poznačená sklerózou a celkovou demenciou. A predsa mám odvahu povedať, že som ju mal možnosť poznať dobre, možno lepšie ako druhí. Keď sa dívame na starého človeka z vonku a vidíme ako upadajú jeho duševné schopnosti, máme pocit, že sa tu deje čosi výslovne negatívne. V určitom zmysle tu človek prežíva extrémnu chudobu, lebo je zbavovaný všetkého vonkajšieho, ale práve v tejto chudobe sa z neho vylúpne to najpodstatnejšie.
Hovorí sa, že to, čo celý život ukazujeme ľuďom, je skôr našou snahou o to, aký by sme chceli byť, ale to, čo skutočne sme, sa objaví práve vtedy, keď musíme reagovať nepripravený – teda, keď musíme reagovať spontánne. Takéto spontánne reakcie sa u človeka objavujú v utrpení a zvlášť, keď nastupuje to, čo medicínsky voláme demencia. Demencia človeka postupne zbavuje „naučeného“ vedenia i chovania a zostáva mu len to, čo je v hlbinách jeho ducha. A to môže byť desivé, ale to môže byť aj krásne. Záleží od toho, či sa človek otvoril Kristovi – Spasiteľovi, či prijal Ducha Svätého. Práve Duch Svätý uzdravuje v človeku jeho deformovanú spontánnosť. Môžem povedať, že sestrička Aurea, hoci trpela, predsa sa dokázala krásne usmievať a nechovala sa agresívne voči druhým a to je znak prítomnosti Ducha Svätého.
Keď apoštol Peter opisuje Kristovo umučenie vo svojom Prvom liste, tvrdí: „Keď mu zlorečili on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, to postúpil tomu, ktorý súdi spravodlivo.“ (1 Pt 2,23) Vieme z biblickej archeológie, že trest ukrižovania patril k najdesivejším spôsobom popravy a ľudia, ktorí boli ukrižovaní sa obyčajne rúhali a kliali, tak nám opisuje evanjelium aj chovanie lotrov po Ježišovej pravici a lavici. Už stotník, ktorí asi častejšie asistoval pri popravách, bol prekvapený Ježišovým umieraním natoľko, že povedal: „Toto bol naozaj Boží Syn!“ a podobne ho ocenil aj jeden z lotrov. Prečo sa Ježiš nechoval tak, ako sa obyčajne chovali ľudia v jeho situácii. V jeho srdci nebol hriech. On sa počal z Ducha Svätého a Duch Svätý ho napĺňal od počatia. Duch Svätý to je bytostné Dobro, podstatné Dobro. A práve v okamihu smrti sa jeho Duch plne prejavil.
I keď nám Písmo Sväté hovorí o smrti ako o treste za to, že človek porušil zákaz jedenia zo stromu poznania dobra a zla a v Knihe Múdrosti dokonca nachádzame verše, ktoré hovoria, že „Boh smrť neučinil a nemá záľubu v smrti živých“ a „smrť prišla na svet skrze diablovu závisť“, predsa platí, že od okamžiku, keď Ježiš svojou smrťou našu smrť premohol, stáva sa biologická smrť človeka priestorom, v ktorom sa stretá s Bohom. Ježiš ako pravý Boh a pravý človek vstúpil do reality ľudskej smrti a dal jej iný význam svojím Vzkriesením.
Kristovo Vzkriesenie je predovšetkým aktom nesmiernej nehy, s ktorou Boh Otec mocou Ducha Svätého svojím Všemohúcim Slovom budí Ježiša, Syna človeka. Kristovo Vzkriesenie to je predpoveď radikálnej obnovy všetkých vecí. Boh zotiera nielen náš hriech, ale aj našu vinu. Ľudskému zločinu zrazu chýba corpus delicti. Ak sme raz svoj hriech vyznali, Boh nechce, aby sme k nemu pristupovali s pocitom viny.
Prvý list Petrov dáva do zvláštnej súvislosti so Vzkriesením Pána práve čnosť Nádeje: „Boh Otec nám dal Vzkriesením Ježiša Krista znovu sa narodiť k živej nádeji“. Kristus svojim zmŕtvychvstaním otvoril prameň nádeje, vytvoril predmet Božskej nádeje – život s Bohom po smrti. Ako to vyjadrujeme v každej sv. omši: „očakávame splnenie blaženej nádeje…“
Človek bol stvorený, aby žil v spoločenstve s Bohom, v ktorom nachádza svoje šťastie. Nie sme určení pre bolesť a trápenie. Boh nás stvoril pre seba a On je nekonečná Blaženosť. Ježiš sa predstavuje ako Vzkriesenie a Život. Celý náš svet leží v nekonečnom Oceáne Všemohúceho Života. Ale aby sa aj pre nás tento oceán stal zdrojom posvätenia a uzdravenia, musíme svoju vôľu, myslenie, chcenie a konanie zharmonizovať s Božím Slovom. Sv. Augustín sa takto modlí: „Keď sa celkom primknem k tebe (Bože), nikdy nepocítim bolesť ani trápenie; môj život oživne, lebo bude naplnený tebou”. (Sv. Augustín, Confessiones 10,28,39)
Vyprosujme si pokoru od Pána. Skutočná pokora spočíva v tom, zostúpiť z trónu svojho života a prenechať Pánu Ježišovi vedúce miesto. Dovoliť Ježišovi, aby mohol zaujať trón nášho srdca, ktorý mu právom patrí. Nedávať prednosť hriechu pred milosťou. Milujme a očakávajme príchod Pane Ježiša. Nedržme si svoje panstvo nad sebou, nad svetom, lebo tým kopíme len hriech na hriech. Poslúchnime svojho Kráľa.
Pekne to vo svojej modlitbe vystihuje sv. Ignác z Loyoly: „Vezmi, Pane a prijmi celú moju slobodu, moju pamäť i rozum a všetku moju vôľu. Čokoľvek mám a čo vlastním, Tvoje je všetko, Pane, Ty si mi to všetko dal, Tebe to, Pane, odovzdávam. Nakladaj s tým úplne podľa svojej vôle. Daruj mi svoju lásku a svoju milosť a to mi postačí.“ Toto je vydanosť, ktorá privedie človeka ku Spáse.
O sv. Františkovi a o jeho príprave na smrť je napísané toto: „Tých niekoľko dní, ktoré mu ešte chýbali k návratu domov, využil na to, aby Boha chválil a svojich milovaných bratov vyzýval, aby chválili Krista s ním. On sám, nakoľko mohol, spieval tento žalm: „Veľkým hlasom k Pánovi volám, o milosť nahlas Pána prosím…“ Tiež všetky ostatné tvory vyzýval ku chvále Boha a slovami piesne, ktorú predtým zložil, ich vyzýval, aby Boha milovali. Dokonca i smrť, pre všetkých hroznú a nenávidenú, vyzýval ku chvále. Šiel jej radostne v ústrety a pozýval ju ako hosťa. Lekárovi povedal: „Len odvahu, brat lekár, povedz mi, ako blízko je už smrť, veď je len bránou k životu.“ Bratom povedal: „Až uvidíte, že umieram, položte ma nahého na zem a tak dlho nechajte po smrti, než sa prejde míľa.“ A prišla jeho hodina a pretože sa na ňom všetky Kristove tajomstvá naplnili, vzniesol sa blažene k Bohu.“ A túto poslednú vetu, môžeme aplikovať aj na našu zosnulú sestru Aureu: „A prišla jej hodina a pretože sa na nej všetky Kristove tajomstvá naplnili, vzniesla sa blažene k Bohu” – o čom svedčí aj blažený úsmev na tvári zosnulej.