Dnešný deň je zvláštnym spôsobom venovaný eucharistickému tajomstvu, preto by som sa chcel spolu s vami zamyslieť nad tajomstvom eucharistie. Ukázal by som vám, aké predobrazy predchádzali Eucharistiu už v SZ. Kto dobre pozná SZ a jeho prísľuby, môže konštatovať, že celý SZ bol prípravou na Pánovu hostinu – Eucharistiu.
Sv. Augustín sa takto zamýšľa nad podobenstvom Pána Ježiša o svadobnej hostine. „Istý človek pripravil veľkú hostinu: Kto je tento človek, ak nie prostredník medzi Bohom a ľuďmi, Ježiš Kristus? Keď nadišla hodina večere, poslal svojho sluhu, aby povedal pozvaným: „Poďte, už je všetko pripravené!“: kto sú tí pozvaní, ak nie tí, ktorých povolal prostredníctvom prorokov? Odkedy boli proroci posielaní, vždy pozývali na Kristovu hostinu. Boli posielaní k izraelskému ľudu; často boli posielaní, často pozývali, aby vo vhodnom čase prišiel na hostinu“. Toto čakanie na čas večere prebúdzali nielen slová prorokov, ale povzbudzovali ho aj obrazy, konkrétne znamenia a obrady, ktoré predstavovali viditeľnú prípravu a akoby „osnovu“ Kristovej večere.
Jedným z týchto obrazov, ktorý spomína sám Ježiš, bola manna. Ďalším predobrazom bola obeta Melchizedecha, ktorý obetoval chlieb a víno. A ešte iným predobrazom bolo obetovanie Izáka. V sekvencii: “Chváľ, Sione, Spasiteľa“, ktorú zložil sv. Tomáš Akvínsky, sa spieva: „Zobrazený v Izákovi, spodobený v baránkovi, v manne danej na púšti.“
Medzi spomenutými predobrazmi je jeden, ktorý by sme mohli označiť priamo ako predchodcu: „Veľkonočný baránok“. Podľa neho dostáva Eucharistia svoje meno, svoju formu hostiny alebo veľkonočnej večere, s ohľadom naň nazývajú Ježiša: „Baránok Boží“. Počnúc od noci úteku z Egypta, uvažoval Boh o Eucharistii, už vtedy zamýšľal darovať nám pravého Baránka. V knihe Exodus je zvláštny Boží prísľub. „Krv na vašich domoch, v ktorých bývate, bude znamením na vašu záchranu. Keď uvidím krv, prejdem popri vás a nezastihne vás nijaká zhubný úder, keď budem byť Egypt.“ (Ex 12,13) Cirkevní otcovia si tu kládli otázku, „čo videl Pán také cenné na hebrejských domoch, že prešiel popri“ a kázal svojmu anjelovi, aby nezasiahol, a odpovedali si: videl tam Kristovu krv, videl Eucharistiu. Môžeme povedať, že tam videl znamenie poslušnej viery, ktorá je nutným predpokladom Spásy.
V jednom z prvých veľkonočných textov Cirkvi počujeme tieto slová: „Ó tajomstvo nové a nevysloviteľné. Obetovanie baránka sa stalo záchranou pre Izrael, smrť baránka sa stala životom pre ľudí a jeho krv odstrašila anjela. Odpovedz mi, ó anjel, čo ti nahnalo strach: Baránkova smrť, či Pánov život? Baránkova krv, alebo Pánov Duch? Je jasne, čo ťa naľakalo: uvidel si, ako sa Pánovo tajomstvo uskutočnilo na baránkovi, Pánov život v obetovaní baránka, predobraz Pána v smrti baránka, a preto si neudrel na Izraela“.(Melito Sardský)
Anonymný autor z prvých storočí uvažuje: „Aká len bude sila skutočnosti (teda kresťanskej Veľkej noci), ak už jej prostý predobraz mal za následok spásu?“ Kvôli tejto účinnosti, ktorú majú už niektoré predobrazy Eucharistie, nazval sv. Tomáš Akvínsky starozákonne obrady „starozákonnými sviatosťami“.
V čase pozemského života Pána Ježiša sa obrad Veľkej noci skladal z dvoch častí. Prvá časť spočívala v obetovaní baránka, ktoré sa konalo popoludní v jeruzalemskom chráme na 14. deň mesiaca Nissan; druhú časť predstavovalo požívanie obetného pokrmu pri slávnostnej večeri, ktorá sa konala v každej rodine v noci, ktorá nasledovala po 14. Nissane. Počas liturgie večere otec rodiny, ktorý jedine pri tejto príležitosti nadobudol vážnosť kňaza, vysvetľoval význam obradov a načrtol svojím deťom prehľad podivuhodných dejín, ktoré Boh pripravil svojmu ľudu. Za Ježišových čias sa Veľká noc stala „pamätným dňom nielen odchodu z Egypta, ale aj všetkých ostatných Božích zásahov. Veľká noc bola pamätným dňom a spomienkovou slávnosťou na štyri najdôležitejšie noci pre svet: na noc stvorenia, keď svetlo zažiarilo v temnotách; na noc, keď Abrahám obetoval Izáka; na noc odchodu z Egypta a na noc príchodu Mesiáša, ktorého ešte len očakávali.
Židovská Veľká noc bola teda pamätným dňom a bola tiež očakávaním. Eucharistia obsahuje v sebe aj tieto prvky: pamiatku i očakávanie. Po premenení náležité vyznávame: „Smrť tvoju Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve.“
Sv. Efrém Sýrsky takto uvažuje nad vzťahom SZ a NZ Veľkej noci: „Blahoslavená si, ó posledná z nocí, pretože v tebe sa uskutočnila egyptská noc. Náš Pán počas teba jedol malého baránka a sám sa stal veľkým Baránkom; Veľkú noc nahradila Veľká noc, sviatok zas sviatok. Hľa, Veľká noc, ktorá sa míňa a Veľká noc, ktorá nepominie; hľa, predobraz a jeho naplnenie.“