Tento názov, ktorý sa u nás bežne užíva, nie je najvýstižnejší. Židia o ňom hovorili ako o chlebe prítomnosti. Sú to chleby, ktoré sa uchovávali v židovskom Svätostánku nie vo Veľsvätyni ale v druhej časti chrámu. Prvý raz sa s nimi stretáme počas východu z Egypta. Len čo Boh odovzdal izraelskému ľudu desatoro prikázaní a zmluvu s ním spečatil nebeskou hostinou (porov. Ex 20-24), začína dávať pokyny týkajúce sa toho, ako ho majú uctievať. Všetky tieto pokyny sa točia okolo ústredného miesta bohoslužby – stánku stretnutia, v ktorom sa mali nachádzať tri posvätné predmety: archa zmluvy, zlatý svietnik (menora) a zlatý stôl na predkladané chleby. Zamerajme pozornosť práve na tento stôl: „Urobíš si stôl z akáciového dreva… Obiješ ho čistým zlatom a navrchu dookola urobíš zlatý veniec: Spravíš k nemu aj misy, misky, kanvy a čaše, v ktorých sa budú prinášať mokré obety. Vyhotovíš ich z čistého zlata. Na stôl budeš stále klásť predo mňa predkladané chleby.“ (Ex 25,23-24.29-30)
Tento úryvok obsahuje tri dôležité indície k významu tohto zvláštneho chleba:
Po prvé, pri starostlivom skúmaní si človek všimne, že tento chlieb nebol jedinou vecou na tomto zlatom stole. Hneď vedľa neho boli kanvy a čaše na mokré obety… to boli obety nápojov, najčastejšie vína (porov. Nm 15, 3-7; 28,7). Takže pri Mojžišovom svätostánku môžeme hovoriť o chlebe a víne prítomnosti. Toto víno kňazi nevylievali, ale pili ho pri posvätnej hostine chleba a vína.
Hebrejský výraz, ktorý sa tu používa, doslova zneje „lechem ha panim“. Slovo, ktoré zvyčajne vyjadruje prítomnosť, je v skutočnosti hebrejské slovo znamenajúce tvár (panim), ináč používané i pri stvorení človeka na Boží obraz. Pri stvorení človeka Boh hovorí: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby“. Hebrejčina tu užíva slovo PANIM = tvár, obličaj, to, čo je teraz nezakryté a obrátené ku mne. Byť stvorený „na obraz Boží“ (Gn 1,26) teda znamená „byť obrátený tvárou k Bohu“, „pozerať Bohu do očí“ a reprezentovať, zjavovať, sprítomňovať Boha vo stvorenom svete. (M. Balabán: Hebrejské člověkosloví str. 22) Teda chlieb prítomnosti nie je nič iné ako chlieb Božej Tváre. Týmto spôsobom je tento chlieb viditeľným znamením Božej Tváre alebo Božej prítomnosti.
Ak chceme nájsť v Písme oporu pre tento význam, musíme si spomenúť na presný okamih, kedy boli ľudu dané predkladané chleby po prvý krát. Tento príkaz dostal Mojžiš hneď po nebeskej hostine, na ktorej mal účasť spolu so staršími na vrchu Sinaj (porov. Ex 24). To, že sa tieto dve udalosti odohrali tak krátko po sebe, je dôležité, pretože rozprávanie o nebeskom stolovaní zdôrazňuje, že popritom, ako jedli a pili, zároveň videli Boha: „Mojžiš, Áron, Nadab, Abiu a sedemdesiati zo starších Izraela vystúpili a uvideli Boha Izraela… Ale ani na vyvolených zo synov Izraela nevztiahol svoju ruku; uvideli Boha a jedli a pili.“ (Ex 24,9-11)
„V budúcom svete niet jedenia a pitia… ale spravodliví sedia s korunami na hlavách krmiac sa jasom Božej prítomnosti, ako sa píše: „Uvideli Boha a jedli a pili.“ (Babylonský talmud, Berachat 17a) Istý židovský odborník na SZ povedal, že v chlebe vo svätostánku je to Boh „sám“ ktorý koná ako „hostiteľ, ktorý sa darúva svojím veriacim a dodáva im Boží život a božskú silu.“
V knihe Levitikus sa dozvedáme, že tento chlieb a víno nie sú len znakmi Božej prítomnosti, ale sú aj znameniami Božej zmluvy. Tento chlieb reprezentuje posvätné puto medzi Bohom a dvanástimi kmeňmi Izraela: „Vezmi jemnú múku a upeč z nej dvanásť chlebov!… Potom ich poukladaj do dvoch stĺpcov… Na každý stĺpec pridaj voňavé kadidlo, ktoré bude pri chlebe ako pripomienka na zápalnú obetu Pánovi. Poukladáš ich pravidelne každú sobotu pred Pánom. Toto je stály záväzok Izraelitov na večné veky. Budú patriť Áronovi a jeho synom, ktorí ich zjedia na svätom mieste. Veď im patria ako svätosväté z Pánových zápalných obiet. To je večné ustanovenie.“
Tu si treba všimnúť hneď niekoľko vecí. Predovšetkým vidíme, že chlieb prítomnosti je jasne identifikovaný ako znamenie „večnej zmluvy“ medzi Bohom a Izraelom, ktorá bola uzavretá na Sinaji.
Po druhé, podľa knihy Levitikus mal byť chlieb prítomnosti „pravidelnou“ či „ustavičnou“ obetou. Mal byť ustavičným znamením toho, že hoci Izraeliti už nie sú na vrchu Sinaj, Boh je stále s nimi. Kým bol tento chlieb vo svätostánku, mal sa pri ňom neustále udržovať oheň menory, tak jak je tomu dodnes pri našich svätostánkoch. Zakaždým, keď leviti vyniesli zlatý stôl zo svätostánku, mali ho zakryť obalom či závojom (porov. Nm 4,1-7).
Po tretie, chlieb prítomnosti nebol len symbolom, bol tiež obetou. SZ poznal jak krvavé, tak i nekrvavé obety. Chlieb prítomnosti bol druhom nekrvavej obety, známej v hebrejčine pod menom minhab, preto sa na neho kládlo kadidlo ako symbol obety. Prorok Ezechiel tento zlatý stôl označuje slovom „oltár“ (Ez 41,21-22) Inými slovami, tento chlieb bol zároveň pokrmom i obetou. Bol to dar od Boha jeho kňazom (vo forme pokrmu) a obetou kňazov ich Bohu (vo forme obety).
Po štvrté, chlieb prítomnosti nebol len takou bežnou obetou. Bol tou „najsvätejšou“ obetou, ktorú v sobotu prinášal veľkňaz ako kňazskú obetu. Pred zničením chrámu sa každý týždeň sobotná bohoslužba sústreďovala na prinášanie obety čerstvého chleba prítomnosti a jedenia odnesených chlebov kňazmi „na svätom mieste“. Táto obeta sa odvádzala od Melchisedeka, ktorý podľa židovskej tradície bol vlastne Sem, prvorodený syn Noema. Nejakým tajomným spôsobom siahala až k počiatku ľudstva.
V Mišne rabíni píšu, že pecne chleba prítomnosti mali na okrajoch rožky pozostávajúce z kúskov cesta, ktoré boli zatočené do hora do podoby býčích rohov (Mišna, Menachot 11,4). Vďaka rohom vyzeral chlieb ako bronzový obetný oltár, ktorý bol na vonkajšom nádvorí chrámu, čo podporuje biblický opis tohto chleba ako čohosi, čo bolo zároveň znamením aj obetou. Okrem toho sa dozvedáme, že niektorí rabíni verili, že v momente, keď chlieb prítomnosti obetovali kňazi ako obetu, stalo sa s ním čosi mimoriadne. Predtým mohol byť položený na mramorovom stole, no potom, ako kňazi tento chlieb zasvätili Bohu, mohol sa klásť už len na zlatý stôl. „…pretože čo je sväté, musí byť z úcty vyvýšené a nie ponížené. A vo vnútri bol zlatý stôl, na ktorom bol položený chlieb prítomnosti neustále“ (Mišna, Menachot 11,7).
Tento obrad jasne ukazuje, že pre starovekých židov bol chlieb prítomnosti po svojom obetovaní mimoriadne posvätný (Kadoš – oddelený, konsekrovaný). Keď kňazi vyniesli tento chlieb zo svätyne, položili ho na „zlatý stôl“, aby ho mohli spoločne zjesť (Mišna, Menachot 11,7).
V Ježišovej dobe židovskí muži žijúci v Izraeli trikrát v roku na sviatky vystupovali do Jeruzalema a do chrámu: na sviatky Paschy, sviatky týždňov a na sviatok Stánkov. Tento zvyk pramenil zo záväzného Božieho zákona daného Mojžišovi: „Všetko, čo je u teba mužského pohlavia, ukáže sa trikrát do roka pred tvárou všemohúceho Pána, Boha Izraela“ (Ex 34,23; 23,17). V Hebrejskej pôvodine doslova čítame toto: „Všetko, čo je u teba mužského pohlavia, sa trikrát do roka pozrie na tvár všemohúceho Pána, Boha Izraela.“ Je tu znova užité slovo „panim“. Zachoval sa opis jedného zvláštneho zvyku: „Oni (kňazi) ho (zlatý stôl) zvykli zdvihnúť do výšky a ukazovať chlieb prítomnosti tým, ktorí prichádzali na sviatky. Pritom ím hovorili: „Hľa, Božia láska voči nám!“ (Babylonský talmud, Menachot 29a)
Židovský biblista a historik Israel Knohl o tom píše: „Zdá sa mi, že mudrci sa trochu odklonili od zaužívaného zvyku a dovolili vystavovať tento kus chrámového zariadenia pred pútnikmi preto, aby im umožnili naplniť ich povinnosť „vidieť tvár“. Alebo inak povedané, vystavenie týchto svätých predmetov pred veľkým zástupom vytvorilo skúsenosť verejnej teofánie. Izraeliti, ktorí túžili po nádvoriach chrámu a pýtali sa , „kedy už budú hľadieť na Božiu tvár“ (porov. Ž 42), takto uhasili svoj duchovný smäd a naplnili prikázanie Tóry, ktoré žiadalo, aby „trikrát do roka každý muž videl tvár všemohúceho Pána, Boha Izraela.“ (Ex 34,23)
„Ak sa katolíci v tomto mýlia a protestanti majú pravdu – ak toto sú len posvätné symboly, katolíci nie sú len modlári, ale najhlúpejší modlári v histórii. Oni sa klaňajú chlebu a vínu, myslia si, že to je všemohúci Boh. Ako môžu byť tak hlúpi, a čo je dôležitejšie, ako ich mohol Svätý Duch tak uspať na 15 storočí a čakať, kým nám protestantskí reformátori povedia, že to bol omyl?
Na druhej strane, ak katolíci majú pravdu, potom my protestanti, ktorí neveríme v reálnu prítomnosť Krista v eucharistii, nám chýba najúžasnejšie a najzarážajúcejšie a najintímnejšie spojenie s Bohom aké je možné v tomto živote. Akoby sme manželstvo znížili na priateľstvo. Tak toto ma naozaj trápi. A neviem, čo s tým.“ (Dr. Kreeft, profesor filozofie, predtým než konvertoval z kalvinizmu na katolícku vieru)
Spracované podla “Ježiš a židovské korene Eucharistie” Brant Pitre