Keď sa Ježiš Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zjavil apoštolom, zavretým vo večeradle, hneď v úvode tohto stretnutia im ukázal rany svojho umučenia na svojom vzkriesenom tele. Prečo neboli tieto rany vzkriesením zahojené? A prečo ich Ježiš ukazoval apoštolom? Tých dôvodov je v skutočnosti celý rad, ich svorník však načrtáva vo svojom texte poľský kardinál Grzegorz Ryś (*1964).
Dvaja evanjelisti – Ján a Lukáš – si pri opise zjavenia sa vzkrieseného Pána apoštolom všímajú gestá, ktorým toto stretnutie začína: ukázanie prebodnutých dlaní učeníkom. „…ukázal im ruky a bok“, píše Ján (Jn 20,20). „Pozrite na moje ruky a nohy“, hovorí Ježiš znepokojeným a vyľakaným Jedenástim v Lukášovom podaní (Lk 24,39).
Po stáročia sa ľudia pozastavovali nad významom tohto gesta. Za akým účelom zmŕtvychvstalý Pán na svojom tele zachoval rany? Prečo ich ukazuje? Pre zvýraznenie skutočnosti svojho utrpenia? Na preukázanie totožnosti svojho tela (t.j. že vstal z hrobu v tom istom tele, v akom bol umučený)?
„Zachoval rany pre deň Posledného súdu“, tvrdili iní. A práve takého Ho tiež predstavovali na vytesaných portáloch kostolných brán alebo na freskách so scénami posledných časov na ich západných stenách: Kristus prichádzajúci k Poslednému súdu ukazuje zhromaždenému ľudstvu svoje prebodnuté ruky. Nie nejakú knihu. Nie súpis našich prestúpení. Nie zbierku paragrafov. Dokonca ani dosky s prikázaniami. Iba svoje rany! Každý iste uzná, že v tejto intuícii sa skrýva pravdivá a hlboká náboženská citlivosť, prežívanie viery ako vzťahu k Osobe – ako lásky, a nie ako svetonázoru alebo iba etického systému. Je to citlivosť, ktorá nebanalizuje ľudský hriech; a predkladá tiež skutočné impulzy na obrátenie.
Avšak najkrajšie objasnenie Ježišovho gesta, a snáď aj najpriliehavejšie „držiace sa“ Písma, som našiel v homílii sv. Antona Paduánskeho, ktorý ho kladie do súvislosti s textom proroka Izaiáša (49,14-16): „Ale Sion povedal: „Pán ma opustil, Pán na mňa zabudol.“ Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do dlaní som si ťa vryl, tvoje múry sú vždy predo mnou.“
Aby bolo možné niečo napísať – hovorí Anton – je potrebný list, atrament a pero. Aby Boh nezabudol na človeka, zapisuje meno každého z nás do dlaní Krista, a ako atrament používa Jeho krv a ako pero používa klince (text je napokon možné preložiť aj ako: „Hľa, vyryl som ťa do svojich dlaní“).
Ježiš nám teda ukazuje dlane nie preto, aby nám vyjavil povahu a logiku súdu, ale aby nám odhalil svoje ustavičné milosrdenstvo! To nie je odkaz na deň parúzie, ale na teraz – na také chvíle, keď sa nám zdá, že nás Boh opustil, že sa nami nezaoberá, že nás ponechal osirelých uprostred najbolestnejších zážitkov; keď sa cítime vydaní napospas zlu, bezbranní voči jeho agresii. On však nie je taký, aby na nás zabudol. Dokonca aj keby chcel… Každého z nás si vyryl do dlaní. Aby nezabudol! Meno každého z nás ho páli v rukách. Ustavične. Našťastie. [Grzegorz Ryś: „Dlaczego zmartwychwstały Jezus ma rany?”, in: Deon.pl (text pôvodne z knihy: Grzegorz Ryś: Moc Słowa, Kraków 2016)
Prečo vzkriesený Ježiš ukázal apoštolom svoje rany v rukách, boku a nohách, osvetľuje vo svojom kázaní sv. Anton Paduánsky (+1231). Česko-latinské znenie.
Teda: „Ježiš sa postavil uprostred učeníkov a povedal im: ‚Pokoj vám!“ A keď to povedal, ukázal im ruky a bok.“ Lukáš to povedal takto: „Viďte moje ruky a moje nohy, že som to skutočne ja!“ (Lk 24,39). Mám za to, že Pán ukázal apoštolom ruky, bok a nohy zo štyroch dôvodov:
Po prvé, aby dokázal, že naozaj vstal z mŕtvych, a aby rozptýlil všetku našu pochybnosť.
Po druhé, aby si holubica, to znamená Cirkev alebo verná duša, mohla v oných ranách akoby v hlbokých trhlinách urobiť hniezdo a tak sa mohla ukryť pred pohľadom jastraba, ktorý strojí úklady, ako by ju uchvátil.
Po tretie, aby vtlačil do našich sŕdc ako pečať znamenia svojho umučenia. Po štvrté nám ich ukázal, aby sme s ním súcitili a aby sme ho znova nekrižovali klincami hriechov.
Ukázal nám teda ruky a bok hovoriac: „Hľa, ruky, ktoré vás utvorili, ako sú prebodnuté klincami! Hľa, bok, z ktorého som vás, verní, moja Cirkev, zrodil, ako bola Eva stvorená z boku Adamovho, keď bol otvorený kopijou a aby vám otvoril bránu raja, uzavretú cherubínom a ohnivým mečom. Moc krvi, ktorá sa rinie z boku Kristovho, zadržala anjela a otupila meč a voda uhasila oheň.
„Nechcite ma teda znovu križovať a zneuctievať krv Zmluvy, v ktorej ste boli posvätení, a tupiť Ducha milosti. Ó, človeče, ak budeš k týmto veciam náležite pozorný a ak budeš ich poslušný, budeš mať v sebe samom pokoj.“
A preto potom, čo Pán ukázal svoje ruky a bok, ešte raz povedal: „Pokoj vám! Ako ma poslal Otec do utrpenia, hoci ma miluje, akoby v tej istej láske ja posielam vás do zlého, kam ma poslal Otec.“