O P. Márii sa v Novom Zákone príliš často nehovorí. Avšak jej prítomnosť je evidentná pri všetkých rozhodujúcich momentoch Krista a cirkvi. Pri vtelení sa utvárala samotná osoba Vykupiteľa, Bohočloveka s jej výslovným súhlasom. Vo veľkonočnom tajomstve uskutočnil tento Bohočlovek dielo nášho vykúpenia a ona tam znovu bola prítomná. Na Turice zostúpil Duch Svätý, ktorý spôsobuje, že dielo spásy je v cirkvi stále účinné a aktuálne. A Mária je vo všetkých týchto tajomstvách prítomná. Bola prítomná pri Vtelení, lebo k nemu došlo v jej tele. Jej lono – hovorievali cirkevní otcovia – bolo „tkáčskym stavom“ alebo „dielňou“, kde Duch Svätý utkal Slovu jeho ľudské rúcho, bolo to „svadobné lôžko“, na ktorom sa Boh spojil s človekom. Panna Mária bola prítomná vo Veľkonočnom tajomstve, pretože je napísané, že „pri Ježišovom kríži stála jeho matka Mária“ (Jn 19,25). Panna Mária hrala zvláštnu rolu aj na Turice, lebo je napísané, že apoštoli „jednomyseľne zotrvávali na modlitbách… s Ježišovou matkou Máriou“.
Je veľmi vhodné pozorovať Máriu takto, v tomto jej prvotnom umiestnení, alebo zapojení do života, ktorým je Písmo, a z toho vychádzať pod vedením tradície k ďalším úvahám. Nastala totiž chvíľa, keď už nemá byť Mária predmetom diskusie a rozdelenia medzi kresťanmi, ale príležitosťou k ich jednote a vzájomnému bratstvu. Mária sa nám javí ako znamenie cirkvi, ktorá nie je dosiaľ rozdelená ani na židokresťanov a pohanokresťanov, a preto je najsilnejšou výzvou k jednote. Keď sa dávame na cestu obrátenia a posvätenia v stopách Máriiných, sme presvedčení, že prostredníctvom Máriiným hovorí k cirkvi a ku každému z nás Boh. Že ona je Božie slovo, a že je to slovo mnohoznačné. O P. Márii a jedine o nej môžeme povedať, že je „tehotná Slovom“
Možno by nás zaujímalo, čo robila P. Mária po Turiciach. Práve toto môže byť vzorom pre človeka, ktorý už cíti úbytok síl a vitality a chystá sa na stretnutie s Kristom. Z vonkajších udalostí toho moc nevieme, ale z jej vnútorného života môžeme čosi vytušiť. Môžeme predpokladať, že Mária išla tou istou cestou ako po nej mnohí svätí. A práve ich svedectvo nám môže čosi povedať o vnútornom živote P. Márie.
Predovšetkým tu máme po ruke jeden záporný dôkaz. Nikto z apoštolov ju nespomína vo svojich listoch, hoci v nich nachádzame narážky na mnoho kresťanských žien, ktoré žili v tomto období. P. Mária mizne v najhlbšom mlčaní. Po Turiciach akoby vstúpila do klauzúry, ako by bola prvou klauzúrovanou reholnicou cirkvi. Jej život je s Kristom ukrytý v Bohu. P. Mária zahájila v cirkvi ono druhé povolanie, ktorým je skrytá a modliaca sa duša, ktorá pomáha svojimi modlitbami iným na ceste spásy.
Môžeme porozumieť tejto Marinej charizme, keď si ju necháme vyložiť od svätých, ktorí išli tou istou cestou. Svätá Terezka vykresľuje, ako objavila svoje povolanie, keď počula sv. Pavla hovoriť o rôznych charizmách, zatúžila po všetkých. Bola by chcela súčasne byť apoštolom, kňazom, pannou i mučenicou.. Ale ako to uskutočniť? Ona sama priznáva, že tieto túžby boli pre ňu ozajstným mučeníctvom, až do tej chvíle, keď urobila veľký objav. Kristovo telo, ktorým je cirkev, musí mať predsa srdce, ktoré oživuje všetky ostatné údy. V tej chvíli našla svoje povolanie, ktoré vyjadrila touto vetou: „V srdci svojej Matky cirkvi budem láskou. Tak budem všetkým!“ A môžeme sa pýtať, čo objavila Terezka v onen deň? Objavila povolanie P. Márie. Byť v cirkvi srdcom, ktoré miluje, srdcom, ktoré síce nikto nevidí, ale ktoré oživuje všetko a všetkým hýbe.
Z čoho bol teda zložený život P. Márie po Turiciach? Bol utkaný z ustavičnej modlitby. O sv. Františkovi sa hovorí, že ku koncu svojho života už nebol „človekom, ktorý sa modlí“ ale že sa stal „modlitbou“. Potreba a túžba duše po Bohu je u týchto ľudí tak veľká, že žiť ďalej na zemi je pre nich skutočným mučeníctvom. O jednej Mexičanke, ktorá bola matkou mnohých detí a ku koncu života žila ako vdova, sa hovorí, že sa u nej začala rozvíjať nová forma Mariánskej zbožnosti a to: nasledovanie samoty Matky Božej, ktorá bola jej údelom ku koncu života. Táto Máriina samota znamená súčasne samotu i izolovanosť, tiché mučeníctvo v holej viere, v zdanlivej neprítomnosti Boha a jej Syna, ktorý je už v nebi.
Sv. Augustín vo svojich vyznaniach opisuje smrť svojej matky sv. Moniky. Keď pri jednom rozhovore o večnosti, zakúsila akúsi predchuť raja, povedala synovi: „Čo tu mám ešte robiť?“ Za niekoľko dní zomrela stravovaná túžbou po Bohu. O čo skôr mohla tieto slová vysloviť Panna Mária. Kierkegaard, filozof a protestant, napísal: „Nech sa teológovia cirkvi hádajú o Nanebovzatí Matky Božej! Mne sa to nezdá nepochopiteľné, veď ona už nepatrila svetu.“
Povedali sme, že Mária je ku koncu života predobrazom kontemplatívneho povolania v cirkvi. Môžeme sa niečo dozvedieť o jej modlitbe. Sv. Augustín dobre vyložil, že podstatou modlitby je túžba po Bohu, ktorá pramení „z viery, nádeje a lásky“. Tvoja túžba je tvojou modlitbou. Ak pokračuje tvoja túžba, pokračuje aj tvoja modlitba. Nie nadarmo nás apoštol vyzýva: „Bez prestania sa modlite.“ Ak nechceš prerušiť modlitbu, nikdy neprestávaj túžiť. Tvoja ustavičná túžba bude tvojím ustavičným volaním. Mária poznala ustavičnú modlitbu, pretože túžba po Bohu bola v jej srdci ustavične.
(Preto som sa dnešný deň rozhodol k takejto úvahe, lebo P. Mária je podľa slov sv. Terézie z Lisieux viac matkou ako kráľovnou. A my sme sa v živote našej mamy, ktorá oslavuje svoje narodeniny, stretli s niečím podobným. Nikdy nechcela byť kráľovnou, ale dobrou matkou a preto jej i formou tejto svätej omše, ktorá je obetovaná zvlášť za ňu, chcem i za vás všetkých poďakovať. Pri príležýitosti maminej 80)