Uprostred hluku našich dní sa mnohým stalo potrebou vzdialiť sa z hlučného zhonu a hľadať stíšenie. Záplava kníh o mlčaní svedčí o túžbe ľudí po tichu. Ľuďom hrozí onemocnenie z hluku. A ako to pre seba objavil Kirkegaard, tak to objavili aj oni; že totiž mlčanie je liekom pre ich vnútorné onemocnenie. Horlia pre dobrodenie ticha a spievajú o ňom hymny. Mnohí odhalili uzdravujúci účinok (ticha) mlčania pri svojom stretnutí s meditačnými technikami východu a kladú teraz mlčanie nad všetky ostatne formy náboženského vyjadrenia, nad modlitbu, nad liturgiu.
V dnešnom takmer jednohlasnom vychvaľovaní mlčania však chýba jeden moment (aspekt), ktorý je v mníšskej tradícii opakovane zdôrazňovaný: mlčanie ako úloha, ako požiadavka pracovať na sebe, zmeniť sa.
Na nasledujúcich stránkach uvedieme, skúsenosti starých mníchov (z 3 – 6 st.) Môžu pomôcť vniesť viacej jasnosti do dnešného pohľadu na mlčanie, ktoré je často tak nerozlišované (nediferencované), pretože vychádza skôr z túžby než zo skúsenosti. Predovšetkým by malo byť jasné, že mlčanie je duchovná úloha, ktorá vyžaduje celého človeka.
Mlčanie nie je pre mníchov ani tak technikou relaxácie, ponorenia alebo umenia vypnúť. Mlčanie je skôr nácvik podstatných postojov, kladie na nás mravný požiadavok, má prispieť k tomu, aby sme odbúravali svoje chybné postoje, aby sme likvidovali svoj egoizmus a otvorili sa pre Boha. Mnísi o mlčaní neblúznia. Blúznenie je vždy známkou, že do objektu nášho nadšenia premietame príliš mnoho svojich nevedomých prianí. V mníšskych spisoch sa o mlčaní hovori veľmi striezlivo (triezvo). A nikdy nie je jediným prostriedkom duchovnej cesty, ale vždy je videné v súvislosti so všetkými ostatnými metódami, ktorým sa mních musí učiť: s modlitbou, meditáciou, zo zdieľaním svojich najvnútornejších myšlienok duchovnému otcovi, a prácou, pôstom, almužnou, pohostinstvom a bratskou láskou.