Skôr ako budeme uvažovať nad tajomstvom kríža, ku ktorému naše oči obracia dnešný sviatok, chcem vám niečo porozprávať z Cirkevných dejín. Vieme, že tento sviatok bol zavedený po tom, ako sv. Helena, manželka cisára Konštantína, začala hľadať a aj našla ostatky sv. Kríža na Kalvárii v Jeruzaleme. Potom nechala vystaviť baziliku Božieho hrobu, do ktorej tieto ostatky práve v dnešný deň umiestnila. Toto sa udialo vo štvrtom storočí.
V roku 630 sa udiala zaujímavá udalosť, ktorá sa viaže k pozostatkom svätého Kríža. V tomto roku získal byzantský cisár Heraklios, po porážke perzského kráľa Chosroa, znovu ostatky svätého Kríža, ktoré perzský kráľ v roku 616, teda pred 14 rokmi odviezol z Jeruzalema. Keď sa mala vzácna relikvia znovu umiestniť v bazilike, stala sa zvláštna udalosť, na ktorú spomínala liturgia na sviatok povýšenia sv. kríža.
Kedysi sa na tento sviatok čítalo v kňazskom breviári: „Cisár Heraklios, celý vyzdobený zlatom a drahokamami, chystal sa v procesii prekročiť bránu vedúcu na Kalváriu, ale nešlo to. Čím viac sa usiloval urobiť krok dopredu, tým väčšmi sa cítil ako prikovaný na mieste. Vyvolalo to všeobecný úžas. Vtedy odkázal biskup Zachariáš cisárovi, že sa pravdepodobne jeho triumfálna výstroj nehodí k pokore Ježiša Krista, s akou On prekročil tento prah, keď niesol kríž. Cisár Heraklios okamžite zvliekol honosné rúcho a bosý, oblečený ako každý iný človek, došiel bez problémov na koniec cesty a dostal sa na miesto, kde mal byť kríž znovu postavený.
Z tejto príhody sa aspoň čiastočne odvodzuje obrad, pri ktorom sa pápež na Veľký piatok, bez slávnostného rúcha a bosý odoberie ku krížu, aby ho pobozkal. Ale tento úkon má aj duchovný a symbolický zmysel a týka sa nás všetkých tu prítomných. Tento výrečný obrad nám chce povedať, že nemôžeme pristúpiť k Ukrižovanému, ak najprv neodložíme všetky svoje domnelé veľkosti, svoje tituly, jedným slovom, svoju pýchu a svoju márnivosť.
Aj my zložme k nohám Ukrižovaného všetku svoju národnú i osobnú pýchu. A potom si oblečme Kristovu pokoru a s ňou sa vráťme domov, ako ospravedlnení, ako colník v chráme, ktorý volal: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“. (Lk 18,14) Každý by mal v duchu pristúpiť ku krížu a hodiť do veľkej pece Kristovho utrpenia svoju pýchu, márnivosť, sebestačnosť a domýšľavosť. Sv. Augustín nás vyzýva, aby „sme pribili na kríž všetky hnutia pýchy.“
Istý psychiater zistil zaujímavú skutočnosť: „Všetci jeho pacienti trpeli niečím, čo by sa dalo definovať ako „neprítomnosť pokory“. Neuzdravili sa, dokiaľ si neosvojili postoj úcty a pokory voči skutočnosti, väčšej, než sú oni sami a to je už postoj náboženský. Pýcha je maska, ktorá nám bráni byť skutočnými ľuďmi, aby sme sa mohli potom stať skutočnými kresťanmi.
O sv. Františkovi čítame v jeho životopise i toto: “Pokora je strážcom a ozdobou všetkých čností. Ak netvorí základ duchovnej budovy, hrozí jej zrútenie, i keď sa zdá, že je všetko v poriadku. Náš sv. otec František mal túto čnosť vo zvlášť hojnej miere. Sám sa pokladal za hriešnika, i keď bol ozdobou a svetlom v každom ohľade. Snažil sa byť pevný v pokore, aby položil základ, ktorému sa naučil od Krista. Nemyslel na to, v čom bol dokonalý, len si pripomínal svoje nedostatky, presvedčený o tom, že mu chýba ďaleko viac, než má. Mal jednu ctižiadosť: byť lepší. Nikdy sa preto s čnosťou neuspokojil, stále jej mal málo. V správaní bol pokorný, v zmýšľaní pokornejší a v hodnotení seba samého najpokornejší. To, že bol predstavený, sa dalo poznať len tak, že medzi Menšími bol najmenší. Táto čnosť, tento titul hlásal, že je predstaveným rádu. Jeho ústam bola vzdialená každá pýcha, jeho gestám každá póza, jeho skutkom akékoľvek nešľachetné správanie. Zjaveniami sa mu dostalo vedomosti o mnohých veciach. Keď však hovoril, dával prednosť názorom druhých. Bol presvedčený, že názor bratov je spoľahlivejší, že cudzí názor je lepší než jeho vlastný. Hovorieval, že pre Pána všetko ešte neopustil ten, kto si nechal mešec vlastnej vôle. Radšej mal, keď ho karhali, než keď ho chválili, pretože – ako hovorieval – to prvé ho núti, aby sa polepšil, to druhé ho zvádza k pádu.“
V dnešný deň stojíme pred jedným zo Spásnych Božích Znamení – pred Krížom. Každé Spásne Znamenie sa dá rozlúštiť a pochopiť vierou, ináč sa na ňom môžeme pohoršiť. Aby sme však mohli lepšie pochopiť, čo je to viera, skúsime si to objasniť na prvom čítaní zo 4. Knihy Mojžišovej, ktoré opisuje putovanie ľudu Izraelského po púšti.
V prvom čítaní vidíme ľudí, ktorí repcú na Božie vedenie, repcú proti Božej výchove, ktorou ich Boh formuje a pripravuje ne vstup do zasľúbenej zeme. Každé reptanie je ovocím nedôvery. Reptanie, to je kritika Božieho jednania s nami. Je to opak veriaceho postoja, plného dôvery. Reptanie proti Božiemu spôsobu jednania s nami vedie k tomu, že svoj život a všetko, čo v ňom prežívame považujeme za Boží trest a neprijímame svoj život s vďačnosťou ako dar z Božej ruky. Tento neveriaci postoj veľmi uráža Boha, ktorý nás miluje a všetko, čo nám dáva je prejavom jeho lásky k nám. Preto nás sv. apoštol Pavol vyzýva k opačnému postoju: „Za všetko ďakujte Bohu, On chce od Vás práve toto!“ Keď sa aj v ťažkých okolnostiach života dopracujeme ku vďačnosti, je to znak našej veľkej dôvery Bohu, bez ktorej sa mu nikto nemôže páčiť. Izraelský ľud reptal proti Bohu a aj proti Mojžišovi, preto sa Bohu znepáčil. Často je reptanie ovocím netrpezlivosti, že nevieme pokorne čakať ne výsledok Božej operácie v našom živote a kritizujeme jej prechodné štádia.
Avšak, ako náhle na Izraelitou dopadol Boží trest v podobe ohnivých hadov, ľud vstúpil do sebe a uvedomil si svoj hriech: „Zhrešili sme, lebo sme reptali proti Pánovi a proti tebe. Pros Pána, aby nás oslobodil od hadov”. Mojžiš je vyzvaný, aby sa za nich prihovoril. Už to je skutok pokánia. Uznávajú autoritu Mojžišovu a obracajú sa k Bohu modlitbou. A keď sa Mojžiš modlí dostáva prísľub Znamenia Spásy.
„Mojžiš sa modlil za ľud a Pán mu povedal: „Urob hada a zaves ho ne žrď. Ak sa pohryzený pozrie naň, ostane nažive”. Boh na záchranu svojho ľudu nežiada nič veľké, len aby sa veriaco pozreli na znamenie, ktoré On kázal Mojžišovi urobiť a vztýčiť. Boh nás učí dívať sa s dôverou na to, čoho sa bojíme. Oni mali strach z hadov a preto sa mali učiť dívať sa s dôverou na podobu hada. My máme strach zo svojej hriešnosti a zo smrti a tiež sa máme s dôverou dívať na Kríž, na ktorom visí Ježiš a na ktorom vrcholí ľudský hriech a zároveň je na ňom zázračne premožený Božou dobrotou. Možno na prípade Medeného hada lepšie pochopíme, čo je to viera. Človek z hľadiska svojho rozumu kritizoval Božie vedenie. Rozum sa v tomto reptaní prejavil ale súčasne aj prehrešil, preto práve tento rozum ma byť ponížený. Vo vzťahu k Spásnemu Znameniu musí človek obetovať svoj rozum. Svoju logiku. Boh nepodlieha ľudskej logike. Boh nekoná logicky. Boh má svoju NADLOGIKU. A človek je vyzvaný k tomu, aby túto Božiu NADLOGIKU prijímal s vierou.
V čom spočíva táto Božia Múdrosť, NADLOGIKA. Spočíva v tom, že uzdravujúca moc medeného hada sa neopiera o žiadny prírodný zákon. Totiž nevieme o tom, že by pohľad upretý na medeného hada zaveseného ne žrď, mohol pôsobiť uzdravujúco. Keby sme dnes skúsili zostrojiť podobného hada a zavesili ho na žrď a chceli si na tom založiť kliniku, ktorá by spočívala v tom, že chorí by sa mali pozerať s dôverou na toto znamenie, zistili by sme, že to vôbec nefunguje. A predsa nám Písmo sv. ukazuje, že v tomto jedinom prípade to fungovalo. Prečo? Preto lebo Boh svojím Slovom ustanovil Nový vzťah medzi týmto Spásnym Znamením a človekom. Tento Nový vzťah sa nedá odhaliť ani zmyslami, nedá sa pochopiť ani rozumom, ale je neviditeľný, založený na Božom Slove a teda ho môžem prijať jedine vierou. Kniha múdrosti to vysvetľuje takto: „Lebo ani zelina, ani náplasť ich nevyliečili, ale tvoje slovo, Pane, ktoré lieči všetko.” (Mudr 16,12)
Je veľa ďalších Spásnych Znamení, ktoré nemôžeme pochopiť rozumom, ale ich prijímam vierou. To znamená istotou, ktorá sa opiera o Božie Slovo. Napríklad Eucharistia, alebo Kristova Smrť ne kríži. Ježiš sám hovorí: „Ako Mojžiš vyzdvihol hada ne púšti, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí v neho, mal večný život”. Keď sa dívam na Kristov kríž, tiež nemôžem rozumom pochopiť vzťah medzi mojou vinou a Kristovou smrťou na Kríži. Ale Božie Slovo ma vyzýva, aby som veril. Kristov kríž je Božou mocou a Božou múdrosťou. Učme sa tomuto dôverujúcemu pohľadu na Kristov kríž, vždy keď cítime, že had tohoto svete nás štipol a my sme spáchali hriech. Znovu a znovu pristupujme k tomuto spásnemu Znameniu vo sviatosti zmierenia, aby sme boli uzdravení Božou mocou.