Úvod: Vieme, že sviatok Povýšenia sv. Kríža bol zavedený potom, čo sv. Helena, manželka cisára Konštantína, začala hľadať a tiež našla pozostatky sv. Kríža na Kalvárii v Jeruzaleme. Potom nechala vystaviť baziliku Božieho hrobu, do ktorej tieto pozostatky 14. septembra 325 umiestnila. V roku 630 sa udiala iná zaujímavá udalosť, ktorá sa viaže k relikviám svätého Kríža. V tomto roku získal byzantský cisár Heraklios, po porážke perzského kráľa Chosroa, znovu pozostatky svätého Kríža, ktoré perzský kráľ v roku 616, teda pred 14 rokmi odviezol z Jeruzalema. Keď sa mala vzácna relikvia znovu umiestniť v bazilike, stala sa zvláštna udalosť, na ktorú spomínala liturgia na sviatok povýšenia sv. Kríža. Kedysi sa na tento sviatok čítalo v kňazskom breviári:
„Cisár Heraklios, celý vyzdobený zlatom a drahokamami, sa chystal v procesii prekročiť bránu vedúcu na Kalváriu, ale nešlo to. Čím viac sa snažil urobiť krok dopredu, tým viac sa cítil ako prikovaný na mieste. Vyvolalo to všeobecný úžas. Vtedy odkázal biskup Zachariáš cisárovi, že sa pravdepodobne jeho triumfálna výstroj nehodí k pokore Ježiša Krista, s akou On prekročil tento prah, keď niesol kríž. Cisár Heraklios okamžite vyzliekol honosné rúcho a bosý, oblečený ako každý iný človek, došiel bez problémov na koniec cesty a dostal sa na miesto, kde mal byť kríž znovu postavený.
Aj my zložme k nohám Ukrižovaného všetku svoju pýchu. Každý by mal v duchu pristúpiť ku Krížu a hodiť do veľkej pece Kristovho utrpenia svoju pýchu, márnivosť, sebestačnosť a domýšľavosť. Sv. Augustín nás vyzýva, aby „sme pribili na kríž všetky hnutia pýchy.“ A potom si oblečme Kristovu pokoru a s ňou môžeme sláviť Eucharistiu. Po nej sa vrátime domov, ako ospravedlnení, ako colník, ktorý volal: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ (Lk 18,14)
Homília: Skôr než budeme uvažovať nad Povýšením sv. Kríža, ku ktorému sa naše oči dnes obracajú, zamyslime sa nad krížom ako takým. Čo je kríž? Zvykli sme sa pozerať na kríž ako na Znamenie Spásy, s úctou ho bozkávať, ale pozrime sa naňho očami tých, ktorí ešte nepoznali Tajomstvo viery. Pre Rimanov bol kríž takým veľkým zlom, že sa medzi slušnými ľuďmi nepatrilo ani len vysloviť jeho meno (Cicero). Pre Židov mal kríž podobný zvuk: „Buď prekliaty, kto visí na dreve“ (Mojžiš). Človek, nezasiahnutý našou kresťanskou kultúrou, pri pohľade na Kríž, povie: „To je krutý zločin!“ Prví kresťania, práve kvôli tomuto pohoršeniu a pre veľkú úctu k Bohočloveku, nezobrazovali Ukrižovaného Krista. Prvé ikony, ktoré niesli podobu Ukrižovaného, sa objavili až okolo piateho storočia a skôr sa podobali Krížu, ktorý zohral významnú úlohu pri obrátení sv. Františka, Krížu zo San Damiána, na ktorom je Ukrižovaný oblečený do veľkňazských šiat a má otvorené oči a jeho telo akoby vyjadrovalo tanec víťaza.
„Od začiatku kresťanstva je kríž symbolom, ktorý vyjadruje podstatu kresťanskej náuky a duchovný ideál veriacich všetkých čias. V ňom sa prejavuje zavŕšenie Božej Lásky k ľuďom – Lásky, ktorá sa daruje bezhranične. Nemožno ho teda porovnávať so symbolmi dávnych kultúr, lebo ich náboženstvo nepoznalo Zjavenie. Kríž je duchovným vrcholom ľudskosti, lebo práve v tejto realite hroznej smrti sa prejavuje dobrota Otca, ktorý dáva svojho Syna, ako obeť pre Spásu ľudí a práve táto smrť sa mení pre celý svet na víťazstvo Života. Takto sa kríž stáva vyjadrením kresťanskej viery; je víťazstvom skrze zničenie, slávou skrze poníženie, znakom všemohúceho Boha, ktorý chce na ňom zomrieť ako otrok, aby zachránil svoje stvorenie.“ (Oto Németh: Tajomstvo Krista)
Tajomstvo Kríža súvisí s Tajomstvom Vykúpenia. Učenie Cirkvi jasne hovorí o nadvláde zlého ducha, pod ktorou sa človek dostal, keď svojím hriechom opustil Boha a vzal si život do vlastných rúk. V procese Vykúpenia, ktoré sa uskutočnilo skrze Kristovu smrť na Kríži, ide predovšetkým o Ježišov zápas s mocnosťami temnosti, ktoré človeka držia v zajatí. Ježišovou smrťou na Kríži sme vyslobodzovaní spod tohto jarma.
Kristus na Kríži diabla premohol tým, že hoci ho zlo obklopovalo zo všetkých strán, On sa nestal zlým. Ako človek žil stále Božie Slovo. Poslušný Otcovi až na smrť ukázal východisko zo smrti. Nezhrešil a preto nepodľahol ani smrti ani porušeniu.
Keď skúmame ľudové pochopenie Vykúpenia, tak skôr vyznieva proti Bohu Otcovi. Akoby by v Bohu bola akási forma schizofrénie. Niečo iné chce Boh Otec a niečo iné Syn. Toto ľudové chápanie vyznieva tak, akoby nás Boh Otec od doby prvotného hriechu nemiloval, akoby bol proti nám. Ale Božie Slovo vyhlasuje: „Tak Boh miloval svet, že dal svojho Jednorodeného Syna..“ Sv. Pavol píše: „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme ešte boli hriešnici.“ (Rim 5,8). A na inom mieste hovorí: „Keď ani vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých.“ (Rim 8,32). Toto vyhlásenie nás prekvapuje. Podľa nášho uvažovania skutočnosť, že Ježiš musel zomrieť na Kríži, nedokazuje Otcovu lásku, ale naopak „jeho krutosť“, alebo aspoň „neúprosnú spravodlivosť“.
Zabúda sa na to, čo hovorí Ježiš: „Kto vidí ma, vidí Otca”. Boží Syn je Zjavením Otca. Keď Boh dáva svojho Syna, nedáva niekoho iného, ale samého seba. Otec je presne taký ako Syn a myslí presne tak ako Syn a skutky, ktoré Ježiš robí sú skutky Otca. Sv. Pavol zdôrazňuje: „Boh vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých“. Sv. .Bernard z Clarvaux tvrdí: „Boh Otec nevymáhal Synovu krv, ale prijal ju, keď mu bola obetovaná!“
Na kríži visí Boh, ktorý sa stal človekom. Ježiš sa stáva bolesťou v srdci Otca, nie kvôli sebe samému, ale kvôli nám. Kristovo utrpenie je len zjavením a dejinným prejavom toho, čo sa deje v samotnom Bohu, v samotnom Božom srdci. Samozrejme Božie utrpenie je iné ako naše. Naše utrpenie prichádza ako nutnosť a ako nutnosť je pasívne prijímané. Zatiaľ čo Božie utrpenie je vrcholne slobodné a nič neuberá na Božej neporušiteľnosti a nemennosti. Sv. Gregor divotvorca hovorí: „Je to utrpenie Toho, ktorý nie je schopný trpieť.“ Boh trpí, pretože je Láska.
V. ekumenický koncil v Carihrade v roku 553 vyznal: „Náš Pán Ježiš Kristus, ktorý bol ukrižovaný v tele, je pravý Boh, Pán Slávy a jeden zo Svätej Trojice”. Hoci sú v Bohu tri Osoby, Božská prirodzenosť je všetkým spoločná. Z toho vyplýva, že všetko v Kristovej ľudskej prirodzenosti má sa pripisovať jeho božskej osobe ako jej vlastnému subjektu, nielen zázraky, ale aj utrpenie, ba aj sama smrť: „pre našu spásu si si láskavo vzal telo zo svätej Bohorodičky a vždy Panny Márie, bez zmeny si sa stal človekom a bol ukrižovaný, o Kriste Bože, ktorý si svojou smrťou zničil smrť, ktorý si jedným zo Svätej Trojice, oslávení s Otcom a Duchom Svätým, spas nás.“
Boh nám dnes pred oči kladie pohľad na zmučené Kristovo telo. Prečo sa musíme naň pozerať? Preto, že On je Pravda. Ježiš zjavuje Pravdu o Bohu aj o človeku, ukazuje, čo náš hriech spôsobuje nám samým, pretože každým hriechom likvidujeme samých seba, ale tiež ubližujeme Bohu, likvidujeme Boží obraz v sebe. Každý hriech je „trápením“ Boha. Sv. Lev Veľký hovorí, že „Kristus bude trpieť, kým bude na svete hriech!“ Možno až pohľad na zmučeného Krista prebudí v nás spásny strach z našich hriechov. Sv. František zastáva názor, že „Krista križuje každý, kto má záľubu vo svojich hriechoch a nerestiach“. Koho z nás sa to netýka?
Zmučený Kristus zjavuje nielen našu ľudskú zločinnosť, ale aj úžasnú ľudskú veľkosť, svätosť a dokonalosť skrze zjednotenie človeka s Bohom. Kristus je dokonalým obrazom Otca, stáva sa tým, čím máme z vôle Božej byť všetci a tak napĺňa spravodlivé Božie očakávania ohľadom človeka a zmieruje nás s Otcom. V sebe spája človeka s Bohom, pretože Bohočlovek je pôvodný Boží plán s ľudstvom. My všetci sa po dedičnom hriechu rodíme ako bezbožní. Preto prijatie Ježiša je podmienkou z Božej strany, aby sa aj v nás mohla uskutočniť Spása. Ježiš je Vtelené Božie Slovo. To Slovo, ktoré možno máš v knižnici, sa musí v tebe a tvojich skutkoch stať telom, realitou. To Slovo musí byť žité, nielen počuté. Kresťanstvo, na rozdiel od židovstva, je náboženstvom milosti. Prostredníctvom Mojžiša bol ľuďom daný zákon, teda vonkajšia norma správania, ale skrze Ježiša Krista prišla milosť. Milosť to je Boží zásah do vnútra človeka. Zmena vnútra človeka. Zmena ducha.
Práve to, čo zákon nedokáže, čo nedokáže žiadna výchova, to koná milosť. Milosť je darovaná dokonalosť. Ježiš nám túto dokonalosť zjavuje, ale Duch Svätý nám ju dáva, ak po nej túžime. Ježiš zjavuje moc, ktorá pramení do ľudského života, prostredníctvom spojenectva s Bohom. Jeho ľudské srdce je podstatne spojené so Slovom Božím.
Poviem to ešte trochu ináč pre mladšiu generáciu, ktorá v školách študuje informatiku. Kristus, Božie Slovo, je ako operačný systém, ktorý si musíme vo vlastnom záujme nainštalovať na svoje srdce, aby sme sa stali pre Boha prijateľní. A tak ako pred inštaláciou je dobré prečítať si čomu daný systém slúži, čo vyžaduje a čo spôsobuje, tak aj my, pokiaľ chceme Ježiša prijať, musíme najskôr poznať Božie Slovo, aby sme vedeli, k čomu hovoríme svoje „áno“. A tak, ako pred prijatím nového operačného systému prebieha formácia disku, ktorá zmaže všetky predošlé súbory, tak sa aj my musíme zriecť svojho predošlého spôsobu života, hriešnej existencie zameranej len na seba, aby sa v nás krása tohto nového operačného systému, ktorý sa nazýva Ježiš Kristus – Božie Slovo, mohla úplne prejaviť. Ježiša máme prijať ako Slovo, ako Telo, ako Život, ako Pravdu, ako svoju Cestu. Toto je podstata pokánia. Kto to robí, stáva sa Božím priateľom, synom a dcérou Najvyššieho. Kto to nerobí, aj keď chodí do kostola, stále nepatrí do okruhu Božích priateľov.
Ukrižovaný Kristus je takou bránou k Bohu, ktorou môže prejsť každý a dokonca aj zločinec, ak chce skutočne robiť pokánie. Sv. Bonaventúra sa takto pozerá na kríž: „Kristus je cesta a brána. Kristus je ako zľutovnica položená na Božej arche a tajomstve skryté odvekov. Kto sa pozorne pozrie na túto zľutovnicu, teda kto sa s vierou, nádejou a láskou, zbožne a s obdivom, s radosťou a uznaním, s chválou a jasotom zahľadí na toho, čo visí na kríži, ten s ním koná „paschu“, čiže prechod…“ (Z knižky: „Putovanie mysle do Boha“).