Podľa tradície sa v tento deň už od dvanásteho storočia slávi výročie posviacky baziliky, ktorú dal v Lateráne postaviť cisár Konštantín. Táto slávnosť bola najprv sviatkom mesta Ríma, neskôr sa na počesť baziliky zvanej „Matka a hlava všetkých kostolov mesta a sveta“ rozšírila na celý rímsky obrad ako znak lásky a jednoty s Petrovou katedrou, ktorá ako píše sv. Ignác Antiochijský „predsedá celému spoločenstvu lásky“.
Evanjelium podľa sv. Jána „o vyháňaní kupcov z chrámu“, nás môže viesť k zamysleniu nad tým, aký je vlastne postoj Pána Ježiša ku chrámu a k oficiálnemu kultu. Ak čítame povrchne evanjelium, môže sa nám zdať, že je záporný. Veď sa postavil voči vládnucej triede kňazov a zákonníkov. Keď sa však na to dobre pozrieme, že Ježiš neprichádza chrám zničiť, pretože kult vyplýva z Božieho zákona, ale chrám očisťuje.
Pán Ježiš, rovnako ako pred ním proroci, preukazoval jeruzalemskému chrámu najhlbšiu úctu. V ňom ho Jozef a Mária predstavili štyridsať dní po jeho narodení. Ako dvanásťročný sa rozhodne zostať v chráme, aby svojim rodičom pripomenul, že sa má starať o veci svojho Otca. Počas svojho skrytého života doň každoročne putoval v čase Veľkej noci. Aj jeho verejné účinkovanie sa riadilo akoby rytmom sviatkov a púti do Jeruzalema na veľké židovské sviatky. Pán Ježiš chodil do chrámu ako na privilegované miesto stretnutia s Bohom Otcom. Chrám je pre neho príbytkom jeho Otca, domom modlitby, a pohoršil sa nad tým, že sa jeho vonkajšie nádvorie stalo miestom obchodovania. Zo žiarlivej lásky voči svojmu Otcovi, vyháňa predavačov z chrámu: „Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom“.
Pán Ježiš vôbec nebol nepriateľský voči chrámu, kde predniesol podstatnú časť svojho učenia, podrobil sa dokonca platiť chrámovú daň a pribral si k tomu Petra, ktorého práve ustanovil za základ svojej budúcej cirkvi. Ba viac, stotožnil sa s chrámom, keď sa predstavil ako definitívny príbytok Boha medzi ľuďmi. Preto jeho telesné usmrtenie predpovedá zničenie chrámu, ktoré bude značiť vstup do nového veku dejín spásy. „Prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme.“ Krátko pred svojim umučením predpovedá, že túto nádhernú stavbu zbúrajú a že z nej nezostane kameň na kameni. Je to predpoveď jedného zo znamení posledných čias, ktoré sa začnú jeho vlastnou Veľkou nocou. Aj po jeho zmŕtvychvstaní si apoštoli zachovali nábožnú úctu k chrámu.
Pán Ježiš v evanjeliu hovorí: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.” Židia povedali: „Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?” Ale on hovoril o chráme svojho tela.“ (Jn 2,19-21) Snáď neexistuje v tomto svete krajší zážitok ako ten, že človek začne prežívať svoje telo nie už ako väzenie duše, kde duša trpí odlúčenosťou od Boha, ale ako chrám, kde je duša v intímnej samote s Bohom. Vidíme, ako vysoko hodnotí Pán Ježiš ľudské telo. Práve to telo, ktoré nám spôsobuje toľko problémov v duchovnom živote. Naše telo môže byť a má byť chrámom. Ak je bez božieho Ducha, stáva sa miestom totality nášho Ega. Stáva sa vykorisťovanou prírodou, ktorá sa človeku pomstí. Aby sa stalo chrámom, je potrebné uvolniť oltár srdca pre Boha, Stvoriteľa. A dať mu plné právo nad sebou a nad svojím životom. Telo človeka má mať účasť na dôstojnosti „Božieho obrazu“, je ľudským telom práve preto, že ho oživuje duchovná duša, a celá osoba je určená na to, aby sa v Kristovom tajomnom tele stala chrámom Ducha.
Čo robí Ježiš, keď mu chcem zasvätiť svoje telo, keď chcem aby moje telo bolo chrámom, ale nie chrámom mojej vlastnej duše, kde budem zbožňovať seba samého, ale skutočným chrámom Božím. Aby toto miesto bolo skutočne chrámom Božím, musíme pozvať Ježiša. Dať mu plné právo nad sebou, odovzdať mu kľúče od tohoto prázdneho domu. Pán Ježiš prichádza ako ten, ktorý má moc. Vytiahne svoj bič a vyženie zo mňa predavačov dobytka. Títo predavači sú symbolom všetkého toho, čo nás spája s čiste živočíšnou sférou nášho života. Veď mi všetci, namiesto svojej duše ponúkame Bohu rôzne náhrady. Podobne ako SZ ľudia uznávame formu zástupnej obete. Radšej obetujeme Bohu množstvo svojich akcii, len aby sme nemuseli dať samých seba. Ježišovi však nestačí môj dobytok. On chce mňa samého. Pán Ježiš často nachádza vo mne peňažný ústav. kde namiesto lásky ponúkame svoj majetok. Chcem lásku kúpiť. Alebo chcem za lásku zaplatiť. Božie Slovo však hovorí: „Láska je silnejšia oko smrť, ak by niekto chcel za lásku dať všetko Bohatstvo svojho domu, len by sa opovrhlo nim.“
Aj predavačom holubov rozkázal: „Preč s tým odtiaľto. Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!” Čo nám predstavuje holub. Holub môže byť symbolom mnohých vecí, ale jednu predstavuje denne aj nám. Totiž holub je ľahostajný voči posvätnu. Teda holub je symbolom náboženskej ľahostajnosti. Nezáujmu o Božie veci. Mňa však podobne ako Ježiša musí horlivosť za Boží dom stravovať.
Ak tieto prekážky odstránime zo seba, teda živočíšny štýl života, snahu obchodovať s Bohom a svoju ľahostajnosť voči Božím veciam, vtedy Ježiš príde do chrámu, ktorým je naše telo a začne z neho svoje požehnané pôsobenie. Naše telo nebude pre nás prekážkou na ceste k Bohu, ale stane sa miestom jeho prebývania. Miestom, ktoré budeme veľmi milovať lebo sa v tomto mieste stretávame s Bohom. Naše telo sa postupne stane poslušným nástrojom Ducha, lebo zistí, že sa mu táto služba oplatí.
Na IV. Carihradskom koncile bolo prednesené ako záväzne toto stanovisko: „Človek, jeden z tela a z duše, svojou telesnou stránkou zahŕňa v sebe prvky hmotného sveta, takže prostredníctvom neho dosahuje svoj vrchol a pozdvihujú hlas na slobodnú oslavu Stvoriteľa. Človek teda nesmie pohŕdať telesným životom, ale naopak, musí považovať svoje telo za dobré a hodné úcty, lebo ho stvoril Boh a má byť vzkriesené v posledný deň.“
Symbolika obnovy chrámu sa často objavuje aj v živote sv. Františka z Asissi. Svoje obrátenie začal obnovou kostolíka sv. Damiána: „Prvé dielo, na ktoré sa blažený František podujal, keď sa vymanil z rúk svojho telesného otca, bola stavba Božieho domu. Nebudoval nový, ale obnovil polorozpadlý, starý, úctyhodne starý kostolík vylepšil. Nezrušil staré základy – budoval na nich – a tým, i keď nevedomky, zachovával Božie Slovo, pretože „nikto nemôže položiť iný základ než ten, ktorý už je položený, totiž Ježiš Kristus.“ Keď prišiel na miesto, kde bol pred dávnymi časmi postavený kostolík sv. Damiána, s milosťou Najvyššieho ten kostol v krátkej dobe s velikou horlivosťou opravil.“
Jeho životopisci hovoria, že na začiatku svojho obrátenia opravil takto tri kostolíky, z ktorých posledný bol kostol Panny Márie Anjelskej. A v súvislosti s dnešným sviatkom sa práve k Lateránskej bazilike viaže videnie, ktoré mal Pápež Inocent III, keď vo svojom prorockom sne videl sv. Františka ako muža, ktorý podopiera rúcajúcu sa Lateránsku baziliku, ktorá bola a stále zostáva symbolom celej cirkvi, ešte nerozdelenej na katolíkov, pravoslávnych a protestantov. Je tiež symbolom chudobnej cirkvi, ktorú svet podporuje, pretože mu dáva dobrý príklad.