Dnešné čítania nás poučujú ako má vyzerať náš kresťanský život a čo mu nesmie chýbať. K podstate kresťanstva patrí vyznanie navonok a to sa deje slovom i skutkom. Nás dnes zaujímajú práve dobré skutky. Kresťanské dobré skutky má charakterizovať, skrytosť a štedrosť. Nejde natoľko o vonkajšiu skrytosť, lebo skutočné dobro sa dá len ťažko skryť. Pán Ježiš na inom mieste hovorí: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali za to Boha v nebesiach.“ Dnešné evanjelium kladie dôraz na to, aby sme nekonali dobre skutky kvôli ľudskému obdivu. Každý dobrý skutok je akciou navonok a nedá sa zabrániť, aby si ho niekto nevšimol. Keby sme toto chceli docieliť, asi by sme sa zo samej pokory zriekli konania akéhokoľvek dobrého skutku, ale takto to Ježiš určite nemyslí. Ide o skrytosť nášho dobrého skutku pred nami samými. Aby sme nekonal dobré skutky kvôli ľudskému obdivu a na posilnenie svojho sebavedomia. Aby každý dobrý skutok poslúžil ku zjaveniu Božej dobroty. Aby sme si stále uvedomovali, že Boh je pôvodca všetkého dobra. Dokonca i toho dobra, ktoré sa deje prostredníctvom našej slobody a našimi rukami.
Sv. Pavol nás poučuje o tom, že Boh nám vo svojej dobrote vytvoril príležitosť konať dobré skutky: „Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval. Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali“. Boh je tak dobrý, že On dáva chcieť aj konať.
Pri dobrých skutkoch je dôležitý motív, prečo ich robíme. Či nám ide o uskutočnenie Božej lásky alebo o hľadanie seba. Skutok je len vtedy skutočne dobrý, keď je konaný v Duchu Svätom. A keď sa nám podarí skryť dobrý skutok pred nami samými vtedy je to dokonalý skutok. To je zmysel slov: „Nech tvoja ľavá ruka nevie, čo robí pravá, aby tvoja almužna ostala skrytá, a odmení ťa tvoj Otec, lebo On vidí aj v skrytosti.“
Naše sebectvo je tak veľké, že sa chce priživiť i na tak svätých veciach, ako je almužna, modlitba a pôst. Aj modlitba sa môže stať zbožným divadlom konaným kvôli ľudskej sláve. Najlepšie si to overíme, keď sa nám uznanie nedostane. Pán Ježiš nehovorí „nedávajte almužnu, nemodlite sa a nepostite sa!“. Žiada len to, aby sme to nerobili kvôli ľuďom. Stále je potrebné zostávať vnútorne chudobný. Nepribližovať sa k Bohu s vedomím vlastnej záslužnosti.
Vnútorné pokánie kresťana sa môže prejavovať veľmi rozmanitým spôsobom. Sväté písmo a cirkevní Otcovia zdôrazňujú predovšetkým tieto tri formy: pôst, modlitbu a almužnu, ktoré prejavujú obrátenie vo vzťahu k sebe samému, vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k iným.
Sv. František nás napomína: Pán povedal Adamovi: »Zo všetkých stromov záhrady smieš jesť, ale zo stromu poznania dobra a zla nesmieš jesť« (Gn 2,16-17). Z každého rajského stromu teda mohol Adam jesť a nezhrešil, dokiaľ sa neprevinil proti poslušnosti. Lebo ten je zo stromu poznania dobra a zla, kto si privlastňuje svoju vôľu a vychvaľuje sa všetkým tým dobrom, ktoré Pán v ňom hovorí a pôsobí, a tak sa mu našepkávaním diabla a prestúpením zákazu dostáva ovocie poznania zla; za to neujde trestu.