Chcel by som vám ponúknuť staro – novú predstavu sveta, ktorú nám znovu prináša rozumné vedecké bádanie. Materialisti ponúkajú takúto predstavu sveta: Základom všetkého je hmota. Hmota je prvotná, vedomie je produktom vyššej organizovanej hmoty. Človek je produktom evolúcie, ktorá je slepým a náhodným vývojom. Za svoj vznik nemusí byť nikomu vďačný a za svoje správanie nebude musieť nikomu zodpovedať.
Tieto tvrdenia sú veľmi ďaleko od skutočnej reality a od skutočných výsledkov vedeckého skúmania. Skúsme sa napríklad zamyslieť len nad tým tvrdením, že hmota je prvotná a vedomie druhotné. Čo je hmota bez vedomia? Hmota bez vedomia je nepredstaviteľná, lebo len vedomie si dokáže hmotu predstaviť a len vedomie dáva hmote zmysel. I keby bola hmota akokoľvek krásna, načo by bola, keby si ju nik neuvedomoval?
Ak uznáme, že predstava prvotnosti hmoty je nesprávna a zavádzajúca, tak musíme z toho urobiť záver a poopravovať si v sebe všetky dôsledky tohto nesprávneho myslenia. Musíme uznať, že vedomie je prvotné. Avšak vedomie nemôže existovať mimo toho, kto si uvedomuje. Vedomie je prejavom osoby. Osoba nemusí mať telo, ale ducha musí mať. Samozrejme v prípade vzniku vesmíru nejde o vedomie ako ho poznávame sami v sebe. Naše vedomie nie je Stvoriteľské vedomie Boha. Sme len stvorenia, ktoré sú v určitom zmysle podobné svojmu Stvoriteľovi, ale v omnoho väčšej miere nepodobné. Ale už naše vedomie nám môže poslúžiť ako podobenstvo k pochopeniu Boha – Stvoriteľa. Vlastníme predstavivosť. Vieme, že židovská i kresťanská teológia učia, že Boh zo svojho najslobodnejšieho rozhodnutia a svojou všemohúcou mocou stvoril slobodne na začiatku časov z ničoho všetky veci.
Viete si predstaviť stvorenie sveta z ničoho? Možno mi odpoviete: Nie! Ja vám namietnem, že si to viem jedine predstaviť, ale neviem to napodobniť a ani pochopiť. Totiž, keď si niečo predstavujem, tak to v určitom zmysle volám to z „ničoty“ k existencii. Je pravda, že naša predstavivosť vždy čerpá z toho, čo už videla a počula. V skutočnosti nikdy netvorí úplne z ničoho a ani nevie dať vznik tomu, čo nebolo. Boh však svojou stvoriteľskou predstavivosťou dokáže dať vznik tomu čo nebolo.
Čo vyplýva z tejto pravdy o stvorenom svete? Vyplýva z toho skutočnosť, že celý hmotný svet, jeho priestor, čas a energia sa nachádza v Neobmedzenom priestore Božej stvoriteľskej fantázie. Boh svojou vôľou udržuje svet v jeho bytí a to v každom momente. A jeho vôľa je neoddeliteľná od jeho lásky. Povstali sme Božím slovom. Boh povedal a stalo sa. Neexistuje nevedomý, slepý alebo hluchý priestor vo vesmíre. Boh si uvedomuje všetko. Veríme v Boha, ktorý je Všadeprítomný a všetko tvorí a udržuje v bytí svojou mocou. Doložím tieto tvrdenia výrokmi niekoľkých slávnych vedcov:
Fyzik a filozof prof. Dr. Dessauer (zomrel v r. 1963 vo Frankfurte nad Mohanom) usudzuje o pôvode organického sveta: „Ak stroj predstavuje jednotný celok, jeho časti tvoria kompaktnú sústavu, z ktorej nemožno vybrať nijakú dôležitú súčiastku bez toho, aby sa neporušil celkový systém. Formu a činnosť tohto celku určili zrejme iní.
Pri organických celkoch nám chýba vedomosť, kto ich vytvára. Je zrejmé, že nevstúpili do reálneho sveta naším vedomím, ako napríklad stroj. Ak by to spôsobil sám organický celok, viedlo by to k antropomorfickému záveru, že organickému celku prisúdime istý druh vedomia. Zrejme hľadáme iné, mimo organického celku stojace vedomie, ktoré sa nachádza azda v podobnom vzťahu k organickému celku, ako človek ku stroju, ktorý skonštruoval.
Toto vedomie, čo vytvorilo biologické celky — obdobne ako ľudia zostavujú stroje — musí byť nesmierne veľkolepé. Veď v skutočnosti už životné procesy jedinej bunky predstavujú takú usporiadanú zložitú činnosť, ktorú si nemožno vôbec predstaviť. Nehovoriac už o viacbunkovom útvare, prípadne o vyššom živočíchovi, alebo napokon o samotnom človeku. V porovnaní s uvedenými organickými formami všetky zariadenia i prístroje — vrátane najnovších počítačov, ktoré v niekoľkých sekundách bezchybne vykonajú ľudskú prácu celých mesiacov i rokov — sú veľmi jednoduché, dokonca primitívne. Je preto naprosto prirodzené a oprávnené vidieť v tom veľkolepom a všetko prevyšujúcom vedomí Tvorcu sveta”.
Významný anglický matematik a astronóm prof. Dr. James Hopwood Jeans (zomrel v roku 1946) uznával stvorenie sveta a Tvorcu označoval ako veľkého staviteľa vesmíru, architekta vesmíru, matematického mysliteľa a univerzálneho ducha. Tvrdil: „Pohyb elektrónov a atómov sa nepodobá natoľko pohybu súčiastok nejakej lokomotívy, ale skôr pohybom tanečníka. Vesmír si možno najlepšie predstaviť, aj keď veľmi neprimerane a nedokonale, ako výtvor čistého myslenia, ako myslenie bytosti, ktorú pre nedostatok výstižného výrazu nazývame matematickým mysliteľom.”
V otázke vzniku vesmíru zaujíma toto stanovisko: „Entropia vesmíru nedosiahla ešte svoj najvyšší vrchol. Keby ho bola dosiahla, nemuseli by sme o tom uvažovať. No, entropia ešte stále rýchle rastie a preto musela mať svoj začiatok. V minulosti, ani nie nekonečne vzdialenej, muselo sa tu niečo odohrať, čo nazývame stvorenie. Určenie stálych veličín, ako je polomer vesmíru a počet elektrónov vesmíru, predpokladá myslenie, ktorého bohatstvo sa meria podľa veľkosti spomenutých veličín. Čas a priestor sú podmienkou pre myslenie a museli teda vzniknúť ako súčasť úkonu myslenia.“
Prvotné pohanské kozmológie (náuka o pôvode a vývoji vesmíru) uvádzajú Stvoriteľa ako takého, ktorý pracuje v čase a v priestore a ktorý tvorí slnko, mesiac a hviezdy už z jestvujúcej chaotickej matérie. Biblia a moderné vedecké poznatky nás však vedú k tomu, aby sme hľadeli na Stvoriteľa ako na činného mimo priestoru a času, lebo priestor a čas sú iba časťou jeho stvorenia, podobne ako keď pozeráme na umelca stojaceho mimo svojho obrazu. Čas a priestor začali jestvovať v tej istej chvíli, aby raz oboje mohli v rovnakej chvíli aj zaniknúť. Dnes prevláda všeobecná mienka, a aj z fyzikálneho hľadiska vedy sú všetci zajedno, že celkový vývoj poznatkov smeruje k protimechanickej skutočnosti.
Vesmír sa podobá viac veľkej myšlienke než veľkému stroju. Duch nie je viac náhodným votrelcom v hmotnom svete. Zisťujeme, že ho musíme pozdraviť skôr ako Stvoriteľa v kráľovstve tohto hmotného sveta. Nové poznatky nás nútia poopraviť si naše prvé povrchné dojmy, že sme vraj spadli do vesmíru, ktorý sa buď nestará o život, alebo sa správa k nemu nepriateľsky. Prichádzame na to, že vesmír dosvedčuje stopy plánujúcej a kontrolujúcej moci, ktorá má niečo spoločné s naším osobným duchom. Nejde tu však ani o cit, ani o morálnosť alebo estetické cítenie, ale ide o tendenciu myslieť takým spôsobom, ktorý pre nedostatok lepšieho výrazu nazývame matematickým.” ( Gustav Olah: Na prahu tretieho tisícročia str. 12 -14)
„Zrážky subatómových častíc sú našou hlavnou pomôckou pri štúdiu ich vlastností a vzťah medzi hmotnosťou a energiou je pre ich opis základný. Tento vzťah bol nespočetnekrát overený a fyzici častíc dokonale poznajú ekvivalenciu hmotnosti a energie; tak dokonale, že hmotnosť častíc merajú v zodpovedajúcich jednotkách energie. Objav, že hmotnosť nie je nič iné ako forma energie, nás prinútil podstatným spôsobom modifikovať našu predstavu o častici.
V modernej fyzike sa už hmotnosť nespája s materiálnou substanciou, preto sa častice nechápu ako celky obsahujúce nejakú základnú „látku”, ale ako zväzky energie. Keďže sa energia spája s činnosťou, s procesmi, dochádza sa k záveru, že subatómové častice majú prirodzene dynamickú povahu. Aby sme tomu lepšie porozumeli, musíme si uvedomiť, že tieto častice sa dajú pochopiť len z relativistického hľadiska, t.j. z hľadiska takého rámca, kde priestor a čas splývajú do štvorrozmerného kontinua. Častice sa nesmú zobrazovať ako statické trojrozmerné objekty, ako biliardové gule alebo zrnká piesku, ale skôr ako štvorrozmerné entity v priestoročase. Ich formy treba chápať dynamicky, ako formy v priestore a čase. Subatómové častice sú dynamické modely, ktoré majú priestorový aj časový aspekt. Vďaka priestorovému aspektu sa javia ako objekty s určitou hmotnosťou a vďaka časovému aspektu ako procesy s ekvivalentnou energiou.
Tieto dynamické modely, alebo „zväzky energie”, tvoria stabilné nukleové, atómové a molekulové štruktúry, ktoré vytvárajú látku a dávajú jej makroskopický tuhý vzhľad, vďaka čomu sme presvedčení, že látka je vytvorená z nejakej materiálnej substancie. Na makroskopickej úrovni je takáto predstava substancie užitočnou aproximáciou, ale na úrovni atómu už nemá zmysel. Atómy pozostávajú z častíc a tie netvorí nijaká materiálna látka. Pri ich pozorovaní nikdy nevidíme nijakú substanciu; to, čo pozorujeme, sú dynamické modely, ustavične sa meniace z jedného do druhého v nepretržitom tanci energie.
Kvantová teória ukázala, že častice nie sú izolované zrnká hmoty, ale pravdepodobnostné modely, vzájomné spojenia v nerozdeliteľnej kozmickej sieti. Teória relativity oživila tieto modely, pretože odhalila ich vnútorne dynamický charakter. Ukázala, že aktivita hmoty je samou podstatou jej bytia. Častice subatómového sveta nie sú aktívne len v tom zmysle, že sa veľmi rýchlo pohybujú; ony samy sú procesmi! Existencia hmoty a jej aktivita sa nedajú oddeliť. Sú to len rozličné stránky tej istej priestoročasovej skutočnosti.
Pri skúmam subatómového sveta fyzici musia brať do úvahy zjednotenie priestoru a času a tým nechápu objekty tohto sveta – častice – staticky, ale dynamicky, z hľadiska energie, aktivity a procesov. Zdá sa, že východní (a nielen východní) mystici si vo svojich nevšedných stavoch vedomia uvedomujú vzájomné prenikanie priestoru a času na makroskopickej úrovni. Vidia makroskopické objekty spôsobom, ktorý sa veľmi podobá na spôsob, ako fyzici pozorujú subatómové častice.
Moderní fyzici, chápu všetky objekty ako procesy v univerzálnej trvalej zmene a popierajú existenciu akejkoľvek materiálnej substancie. V dynamickom svetonázore modernej fyziky teda niet miesta pre statické formy ani pre nijakú materiálnu substanciu. Základnými prvkami vesmíru sú dynamické modely, čiže prechodné stavy v „ustavičnom prúde transformácie a zmeny”. (sprac. Fritjof Capra: „TAO fyziky”, Gardenia 1991 str. 158-160)