V dnešný deň na slávnosť sv. Františka, by bolo vhodné pozrieť sa, či nám on sám nezanechal nejaký odkaz. Existuje viacej listov, ktoré sú pripisované sv. Františkovi. Medzi nimi aj list všetkým veriacim. Dokonca existuje aj Františkov Testament. A predsa by som vašu pozornosť chcel dnes upriamiť na jedno dielko, ktoré vzniklo takmer v poslednej etape jeho života. Ide o „Pieseň brata slnka“, alebo „Chválospev stvorenia“. Podľa jednomyseľného svedectva životopisných prameňov túto pieseň sv. František zložil v San Damiane pri Assisi približne dva roky pred svojou smrťou po noci naplnenej neuveriteľným trápením, keď ho Boh zázračne potešil uistením o jeho spáse.
Táto pieseň nie je predovšetkým oslavou tvorov, ale kozmickou liturgiou, veľkou vesmírnou výzvou k chvále Stvoriteľa, ako to chápal už Tomáš z Celana, ktorý v jednej stati Prvého životopisu prezrádza: „Ako kedysi traja mládenci v ohnivej peci vyzývali všetky živly k chvále a oslave Stvoriteľa vesmíru, tak ani tento muž plný Božieho Ducha neprestával vo všetkých živloch a tvoroch oslavovať, chváliť a dobrorečiť Stvoriteľovi a Vládcovi všetkých” (1 Cel 80-81). Tvory sú tu po prvýkrát vo svetových dejinách nazývané bratmi a sestrami.
Pozrime sa na jednotlivé verše tejto piesne:
„Najvyšší, všemohúci, dobrý Pane, tebe patria chvály, sláva i česť a každé dobrorečenie, len tebe patria, Najvyšší; a nijaký človek nie je hoden vysloviť tvoje meno.“ Prvý verš ukazuje, komu patrí chvála, sláva a česť a všetko dobrorečenie. To sú skutočnosti, ktoré zvlášť súčasný človek Bohu odopiera. Na Boha si obyčajne spomenie len vtedy, keď niečo v tomto svete zlyháva. Nechce uznať, že Boha treba chváliť a oslavovať. Táto pieseň je akousi eucharistiou sv. Františka. Vzdávanie vďaky už teraz a tu. Nielen za svet, ktorý raz bude, ale i za svet, ktorý je a aký je. Podobne ako Pán Ježiš slávil svoju eucharistiu v stave úzkosti a bolesti, tak aj sv. František ju spieva v čase svojho umierania. Tento spev sa v ňom objavil, keď mu bolo zjavené, že toto všetko vedie ku Spáse. Svet bez Boha si takú vďačnosť nezaslúži, ale svet ako predsieň k Bohu vedie k úcte a vďačnosti voči Bohu, ktorý ho stvoril.
„Buď pochválený, môj Pane, so všetkým svojím tvorstvom, najmä s pánom bratom Slnkom, ktorý je dňom a skrze neho nám dávaš svetlo. A on je krásny a žiari veľkým jasom; o tebe, Najvyšší, je [nám] znamením. Buď pochválený, môj Pane, za sestru Lunu a hviezdy; na nebi si ich utvoril jasné, vzácne a krásne.“ Filozof Chesterton hovorí, že všetko je príliš veľkolepé vzhľadom na ničotu, z ktorej to Boh stvoril. Človek pochopí úžasnosť stvorenia až vtedy, keď si uvedomí, že nič okrem Boha neexistovalo a ani nemuselo existovať. Nič ani priestor a ani čas. Len chudobní človek môže vidieť túto krásu stvorenia, lebo len ten sa dokáže sústrediť. Bohatí sú rozptyľovaní množstvom vecí. P. Rudolf Dilong hovorí, že Boh sa ukázal ako nesmierne pokorný, keď stvoril svet a človeka v ňom. Tak pokorný, že sa niekomu môže zdať, ako keby ani neexistoval. Svoju nesmiernu moc ukryl za našich rodičov, takže to vyzerá, akoby oni boli pôvodcami nášho života. Dokonca nám prikázal vážiť si ich. Pre nás ľudí stvoril nesmierne Slnko a iné Hviezdy a Galaxie. Slnko nazýva František znamením Najvyššieho, ktorý sám je Pravým Svetlom Sveta.
„Buď pochválený, môj Pane, za brata Vietor, za vzduch i mračná, za jasnú oblohu i každé počasie, čím dávaš svojim tvorom obživu.“ Každým dychom prejavme svoju vďačnosť voči Bohu. Náš pozemský život závisí od dýchania vzduchu v takej miere, že stačí pár minút bez vzduchu a my umierame. Dýchanie je predobrazom viery. Nebáť sa Boha, v ktorom žijeme ako v ovzduší. Boh nám dáva vietor, vzduch i mračná. Dáva nám oblohu i počasie, ktoré spôsobuje, že sa stále čosi pre nás urodí, aby sme mali z čoho žiť. Buďme vďační za vzduch, ktorý dýchame.
„Buď pochválený, môj Pane, za sestru Vodu, ktorá je veľmi užitočná, pokorná, vzácna a čistá.“ Akoby sme vyzerali bez vody. Špinaví a smradľaví. Voda je tak pokorná, že všetku našu špinu vezme na seba i do seba a odnesie ju preč, aby sme nemuseli žiť zahrabaní na hnojisku. Chváľme Boha za vodu, ktorá je takým veľkým zázrakom, že dokonca vo sviatosti krstu zmýva aj náš dedičný hriech. Nový život prichádza skrze vodu a Ducha.
„Buď pochválený môj Pane, za brata Oheň, ktorým osvetľuješ noc. Aj on je krásny, veselý i silný a mocný.“ Chváľme Boha so sv. Františkom za oheň, ktorý nás zohrieva a osvetľuje noc. Pomáha nám v kuchyni pri varení. Dokáže očistiť i rozohriať. Je symbolom Ducha Svätého, ktorý v podobe ohňa zostúpil na apoštolov. Nech aj nás zapáli Božou Láskou.
„Buď pochválený, môj Pane, za sestru našu matku Zem, ktorá nás živí a stará sa o nás a vydáva rozličné plody s farebnými kvetmi i trávu.“ František nazýva zem podobne ako cirkev našou matkou. Matka, ktorá nás živí a opatruje. V minulých storočiach toto vnímanie zeme existovalo aj v našej kultúre. Zem sa žehnala, dokonca bozkávala. Zem bola pre národ matičkou. Dnes ľudia znečisťujú zem rôznymi spôsobmi. Začína to už u malých detí, keď rozbalia cukrík a papierik odhodia na zem, hoci smetný kôš je kúsok od nich. A ako dospelí likvidujeme zeleň a vytvárame ozónovú dieru a potom sa čudujeme, že sa zem začína pod nami otriasať, akoby nás nevďačných chcela striasť zo svojho povrchu. Podľa sv. Františka je zem našou matkou a tak sa máme k nej chovať. Koľko sladkého ovocia a krásnych kvetov a tvorov nám Boh spolu so zemou dal. Chváľme Boha spolu so sv. Františkom za zem, ktorú nám dal, zvlášť dnes, keď si uvedomujeme, že táto modrá planéta je jedinečná vo vesmíre.
„Buď pochválený, môj Pane, za tých, čo odpúšťajú pre tvoju lásku a znášajú slabosť a trápenie. Blahoslavení tí, čo to pokojne znášajú, lebo ty, Najvyšší, ich budeš korunovať.“ Na konci sa objavuje i človek v podobe chorého, strápeného, poslušného až na smrť (Flp 2,8) ako Kristus a pripája sa ku chválam, v očakávaní venca života. Najväčším problémom sveta je neposlušný človek. Svet nieje problémom človeka, ale človek je problémom sveta. Sv. František chváli Boha za ľudí, ktorí odpúšťajú z lásky k Bohu a znášajú slabosť a trápenie. Takýto ľudia prichádzajú do Božieho kráľovstva. Zmierení s Bohom i s ľuďmi.
K poslednému redakčnému zásahu prišlo v čase, keď už František cítil, že sa priblížila jeho posledná hodina. Do piesne vložil pred posledný verš slohu o sestre Smrti: „Buď pochválený, môj Pane, za sestru telesnú Smrť, ktorej žiaden živý človek nemôže uniknúť. Beda tým, čo zomierajú v smrteľných hriechoch; blažení tí, ktorých nájde v tvojej najsvätejšej vôli, lebo druhá smrť im neublíži.“ Takto smrť, posledná nepriateľka v Ponímaní sv. Pavla, pre všetkých, ktorých nájde vo svätej vôli Boha, je podľa Františka už porazená Kristom a premenená na našu sestru, ktorá nás vovádza do života.
Nemožno si nepovšimnúť posledný verš: „Chváľte môjho Pána a dobrorečte mu, ďakujte mu a slúžte s veľkou pokorou!“ Tu možno badať prechod od Boha, ktorému boli adresované chvály, k ľudským poslucháčom, ku ktorým sa obracia výzva. Tento prechod potvrdzuje v samotnom texte mnohoraký účel, pre ktorý Pieseň vytryskla z Františkovej mysle a srdca. Dnes spolu so sv. Františkom aj my chváľme Boha. Môžeme povedať tak ako sv. Klára: „Bože, ďakujem Ti, že si ma stvoril!“