Dnešné evanjelium nám ukazuje ako k Ježišovi prichádzajú Jánovi učeníci s otázkou: „Prečo sa my a farizeji často postíme, a tvoji učeníci sa nepostia?“ Je to naozaj oprávnená otázka, lebo pôst je prostriedok, ktorý človeku pomáha v duchovnom živote a vidíme, že všetky náboženstvá ho poznajú a uznávajú. Vieme z evanjelia, že aj sám Ježiš sa postil 40 dní a 40 nocí na púšti. Teda prešiel tvrdou skúškou pôstu a nebol proti tejto osvedčenej praxi. V dnešnom evanjeliu Ježiš nevystupuje proti pôstu. Správanie sa apoštolov, ktoré obhajuje, sa týka len toho zvláštneho a mimoriadneho času, ktorý prežívali apoštoli v dobe Ježišovho pozemského života.
Zmyslom pôstu je totiž priblíženie sa k Bohu. A pretože sa v osobe Ježiša sám Boh priblížil k ľuďom, naplnil sa cieľ pôstu a dokonca apoštoli tým, že nasledovali Vtelené Slovo, že poslúchali Božie Slovo, sa v najhlbšom zmysle slova postili, nie od chleba, ale od vlastnej zvrátenej vôle. V konečnom dôsledku je pôst poslušnosťou voči Božiemu Slovu. Pôst od jedla by v tejto konkrétnej situácii bol krajne nepatričný a vyzeralo by v to ako snaha postiť sa na svadobnej hostine, čo by bolo vrcholne smiešne a urážajúce: „Kým majú ženícha medzi sebou, nemôžu sa postiť. Prídu však dni, keď im ženícha vezmú a vtedy v tých dňoch sa budú postiť!“
Môžeme povedať, že žijeme v dobe, keď ženích vystúpil na nebesia a očakávame jeho druhý príchod a preto duchovný i fyzický pôst znovu nadobúda zmysel. Vyjadruje našu túžbu po Ježišovi, túžbu po jeho druhom príchode, ale aj po jeho stálom príchode vo Sviatosti Oltárnej.
Cirkevní otcovia svorne tvrdia, že: „Prikázanie pôstu je tak staré ako sám svet. Prvé prikázanie, ktoré Boh dal človeku, bolo prikázanie postiť sa” (Gn 2,17). Už v raji bolo ľuďom dané prikázanie zdržanlivosti, aby nejedli zo stromu poznania dobra a zla. Nebolo to prikázanie absolútneho pôstu, pretože zo všetkých stromov v raji mohli jesť, ale toto prikázanie sa týkalo jediného stromu, stromu poznania dobra a zla. Pôst je tu chápaný, ako múdre seba obmedzenie v záujme seba zachovania.
Sv. Bazil hovorí: „Pretože sme sa nepostili, boli sme z raja vyhnaní, budeme sa postiť, aby sme znovu mohli do raja vstúpili”. Takýto pôst je predpokladom nášho telesného i duševného zdravia. Človek nemôže beztrestne do seba nahádzať všetko, čo vidí a načo má chuť. Sú veci dobré, ale existujú aj veci škodlivé a tým sa musíme vo vlastnom záujme brániť. To sa netýka len tela a pokrmov, ale aj duše a mnohých škodlivých kníh, časopisov, filmov a programov. A často, aj pri užívaní dobrých vecí, je potrebné zachovať mieru. Ľudia, bez miery užívajú televíziu i PC a nakoniec to končí infarktom alebo porážkou. Teda už po prirodzenej stránke potrebujeme ku zachovaniu svojho života sebazaprenie.
Človek sa v raji prehrešil jedením, teraz získava spásu a spoločenstvo s Bohom skrze Eucharistiu. Svätým prijímaním máme urobiť v sebe akýsi politický prevrat. Po dedičnom hriechu sa všetci rodíme vo zvláštnom stave. Na tróne nášho srdca sedí naše Ego. K nemu sa upínajú všetky naše túžby a snahy. Často je predmetom nášho zbožňovania. Žijeme sami pre seba, podľa svojej vôle a zo svojich síl. Robíme si, čo sa nám zachce a ku podivu nie sme šťastní. Prečo? Lebo toto nie je naša pôvodná prirodzenosť a naše určenie. Prví ľudia v Raji prežívali čosi iné. Boh im pri Stvorení vdýchol Dych života. V tomto Dychu im vložil do Srdca svoje Slovo – svojho jednorodeného Syna. Na tróne ich srdca vládlo Božie Slovo. Dokiaľ v ich srdci rozhodovalo Božie Slovo, prežívali v sebe prítomnosť Ducha Svätého, ako svoju blaženosť. Nevedeli čo je to depresia.
Preto je potrebné, prijať Ježiša ako svojho Pána. Rozísť sa s hriechom. Vyznať, vylúčiť hriech tak, ako zo seba vylučujeme všetko to, čo nemôže byť použité pre stavbu nášho tela a nie je ani zdrojom energie. A k tomu sa už nevraciame, ale čo najskôr to spláchneme. Je potrebné vydať svoj život Ježišovi. Vydať sa Ježišovi, vydať sa za Ježiša. Prijať ho ako svoj Život. Uvoľniť trón srdca pre Božie Slovo. Toto je zmysel každého sebazaprenia i zmysel pôstu. Bez tohto základného zapretia seba každá askéza stráca svoj zmysel.
Ranná cirkev pôst praktizovala v stredu a v piatok, ako spomienku na Kristovo zatknutie a umučenie. V stredu a v piatky a v pôstnej dobe sa jedlo len od 15,00 hod. Pôstom kresťania vyznávali, že tu spása ešte nie je tak, aby ňou boli úplne preniknutí. Pre kresťanov boli pôstne dni, dňami väčšej bdelosti pre Boha. Nazývali ich podľa vojenských hliadok „stationes“. Toto vojenské chápanie pôstnych dní nachádzame aj vo výroku pápeža Benedikta XIV, ktorý povedal: „Zachovávanie veľkého pôstu je záväzkom nášho duchovného vojska. Ním sa rozoznávame od nepriateľov kríža a Ježiša Krista. Ak sa ono uvoľní, stane sa to na škodu Božej sláve, na potupu katolíckeho náboženstva, na záhubu kresťanských duší. A netreba pochybovať, že táto nedbanlivosť sa stane prameňom mnohých katastrof pre národy, mnohých pohrôm vo verejných záležitostiach a mnohých nešťastí pre jednotlivcov“.
Dnes naozaj prežívame to, čo predpovedal pápež Benedikt XIV. Aspoň v západnom kresťanstve ustupujeme od pôstu. Bojíme sa ťažkostí, ktoré spôsobuje pôst. Ale nezabúdajme, že Boha môžeme a máme milovať i za cenu našich ťažkostí. Boha máme milovať nadovšetko, viac ako seba a keď to začneme praktizovať napr. aj občasným pôstnym dňom, Boh sa nedá zahanbiť.
Sv. Ján Zlatoústy hovorí: „Pôst tela je pokrm pre dušu. Nie je možné, aby oheň horel vo vode. Nie je možné pokánie bez pôstu.“
Sv. Atanáz tvrdí: „Pohliadni na to, čo spôsobuje pôst! Uzdravuje choroby, vysušuje prekypujúce telesné šťavy, zaháňa zlých duchov, zaplašuje zvrátené myšlienky, dodáva mysli väčšiu jasnosť, očisťuje srdce, posväcuje telo a postupne človeka privádza pred Boží trón. Veľkou silou je pôst a vedie človeka k veľkým úspechom.“ Pôst posväcuje telo a ono sa stáva priestupným pre Božieho Ducha. Človek patrí Bohu nielen dušou ale i telom. A ak sa chceme otvoriť Bohu musíme začať telom. Ak chceme patriť Bohu, musíme to i telesne cítiť. Pôst posväcuje telo a postupne človeka vedie pred Boží trón.
Možno si povieme, čo zmôže môj pôst proti zlobe celého sveta? Nezabúdajme, že na počiatku skazy stal jeden človek, ktorí sa nepostil. Sv. Pavol v liste Rimanom: „Ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, teda ak previnenie jedného prinieslo všetkým ľuďom odsúdenie, tak spravodlivosť jedného priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie, ktoré dáva život.“ Toto je moc každého jedného. Môžeš začať od seba a predsa môžeš týmto nenápadným spôsobom zachrániť mnohých.