Možno vás trápi vnútorná prázdnota. Možno máte trpkú skúsenosť s nevyslyšanou modlitbou. Možno prežívate vo svojom duchovnom živote tmu. Tak dobre počúvajte, pretože dnešné čítanie z proroka Izaiáša hovorí o Svetle a o vyslyšaní vašich modlitieb. Ak chcete, aby vás Boh vypočul, musíte najprv vy pozorne vypočuť Boha. Tak to káže obyčajná ľudská slušnosť, ale tak to prikazuje aj úcta voči Bohu.
„Toto hovorí Pán Boh: krič mocne, neutíchaj! Rozozvuč svoj hlas ako poľnica a zvestuj môjmu ľudu jeho zločiny a Jakubovmu domu jeho hriech.“ To, čo sme počuli, treba mocne kričať, preto, že tieto slová chcú zobudiť nás veriacich, ľudí chodiacich do chrámu, ľudí, ktorí sa modlia a dokonca aj postia, a možno sú denne aj viackrát prítomní na svätej omši. Toto slovo Boh adresuje nám zbožným. Ťažko chápe zbožný človek, že aj on je pomýlený hriešnik. „Áno, deň čo deň ma hľadajú, chcú poznať moje cesty ako ľud, čo koná spravodlivo a zákonov svojho Boha sa nespúšťa.“ Boh kritizuje pôst, ktorým človek buduje len svoje falošné sebavedomie a vedomie svojej spravodlivosti.
„Lám chudobným svoj chlieb, voveď do svojho domu blúdiacich bedárov: ak uvidíš nahého, zaodej ho a pred svojím blížnym sa neskrývaj. Vtedy ako zora vyrazí tvoje svetlo a rana sa ti rýchlo zahojí. Pred tebou pôjde tvoja spravodlivosť a Pánova sláva za tebou.“ Možno práve toto chýba nášmu duchovnému životu. Na ceste k Bohu nemožno obísť človeka. Okolo nás je mnoho blúdiacich bedárov, ktorí nemajú ani fyzický ani duchovný domov. Nepoznajú Pravdu. Ak budeme konať v zhode s vôľou Božou, prežijeme v sebe jeho prítomnosť. Boh bude milovať naším ľudským srdcom a my zažijeme veľkú radosť.
Konanie dobra má spätne účinky na nás samých. Všetky tie veci, o ktorých hovorí prorok, že ich máme konať, sú skutky milosrdenstva. Samozrejme treba zdôrazniť, že milosrdenstvo nespočíva v tom, aby sme dávali peniaze tomu, o kom s istotou vieme, že ich prepije v najbližšej krčme. Takisto nie je milosrdenstvom podporovať človeka, ktorý môže a nechce pracovať, i keby sa jednalo o vlastných príbuzných. Božie Slovo hovorí: „Kto nepracuje, nech ani neje!“ U sv. Augustína nachádzame výstižnú myšlienku na túto tému: „Môžeme byť krutí, keď odpúšťame, a milosrdní, keď trestáme“. Ale nesmieme zabúdať, že sú aj medzi nami skutoční bedári. Predovšetkým mám na mysli viacdetné rodiny, alebo tých bratov a sestry, ktorí stratili nie vlastnou vinou zamestnanie a žijú len zo štátnej podpory, čo často naozaj nepostačuje. „Pred svojím blížnym sa neskrývaj!“
A Boží prísľub, ktorý sa dotýka tejto požadovanej zmeny nášho chovania je: „Vtedy ako zora vyrazí tvoje svetlo!“ Skúste denne niečo urobiť pre druhých a zažijete svitanie Svetla v duši. Budete stále reálnejšie zakúšať toho, ktorý je Láska. Stanete sa tým, čím máte podľa vôle Božej byť. Stanete sa svetlom sveta. Stanete sa žiariacim mestom postaveným na návrší. Stanete sa sviecou, ktorá bude svietiť všetkým, čo bývajú v dome. Dokiaľ tomu tak nie je, nie ste svetlom sveta, aj keď sa nazývate „kresťanmi“.
Boží prísľub sa dotýka ešte inej oblasti: nášho zdravia a to fyzického ale aj psychického: „rana sa ti rýchlo zahojí!“ Skutky milosrdenstva často vedú k psychickému uzdraveniu a často až k fyzickému zdraviu. Božie slovo hovorí: „Na rany pyšného, nieto lieku“. A s počudovaním sa pýta: „Ako chceš dosiahnuť milosrdenstvo od Boha, keď ty sám sa nechceš zľutovať nad svojím blížnym?“
Boží prísľub, s ktorým sa stretáme u proroka Izaiáša sa dotýka aj oblasti našich modlitieb: „Vtedy budeš volať a Pán ti odpovie, budeš kričať a on ti povie: Tu som!“ Človek sa s realitou Živého Boha stretá v konkrétnych dobrých skutkoch. Práve vtedy, keď koná dobro, si začína jasnejšie uvedomovať realitu Boha. Rastie v ňom niečo, čo nazývame skúsenostná viera. Všimnime si svojho brata a Boh si všimne nás.
„Ak odstrániš zo svojho stredu utláčanie, ak prestaneš ukazovať prstom a hovoriť bezbožne, ak ponúkneš hladnému svoj chlieb a nasýtiš dušu ubitú.“ Teda máme sa zriecť utláčania a posudzovania. Možno si povieme: „Nie som žiaden otrokár, ja nikoho neutláčam.“ Skúste sa ráz pozrieť a opýtať sa svojich najbližších, čím im ubližujete. Máme prestať s „bezbožnými rečami.“ „Bezbožné reči“ nemusia byť len škaredé slová, ale môžu to byť reči, ktoré nevyvierajú zo skutočnej lásky, pretože Boh je Láska. Ak slovo nie je živené a napájané Láskou, je to bezbožná reč, aj keby navonok bola akokoľvek krásna. Kto je tou ubitou dušou, ktorá sa nachádza v našej blízkosti? Toto všetko musíte odstrániť, aby sa Boh zmiloval nad vami. Nezapíjajte svoju prázdnotu fľašou ani drogami, to vám nepomôže, ale urobte tak, ako hovorí Pán skrze proroka. Ak sa v týchto oblastiach zmeníte: „vtedy a len vtedy“: „zažiari vo tmách tvoje svetlo a tvoja temnota bude ako poludňajší jas.“
Prorok Izaiáš hovorí o dobrých skutkoch. Veľmi často sa ľudia, ktorí inklinujú k duchovnému životu, dopúšťajú jednej veľkej chyby. Chcú nájsť Boha len prostredníctvom meditácie. A keď sa im to nedarí, pokúšajú sa objaviť chybu v meditácii. Asi nebola dostatočne hlboká. Tak sa snažia vytvoriť ešte hlbšiu meditáciu. A ak ani napriek tomu Boha neobjavia, začnú podliehať akémusi sklamaniu z duchovného života. Majú tendenciu opustiť duchovný život. Duchovný človek môže mať pomýlenú tendenciu dišpenzovať sa od všetkých problémov, ktoré doliehajú na náš svet. Nechcem tým poprieť, že existuje povolanie do samoty, ale aj tu cirkevná skúsenosť hovorí, že človek môže do samoty vstúpiť, až keď žil určitú dobu v spoločenstve a aktívnym spôsobom života. Až po určitej dobe činného života. Do samoty sa nikdy nemá odchádzať zo vzdoru voči ľuďom, ale z lásky k Bohu i k ľuďom.
Sv. Benedikt a po ňom ďalší duchovní učitelia hovoria, že o podstatu duchovného života sa jedná nie v niekoľkých chvíľach tichej meditácie, ale duchovný život sa formuje priamo vo všednom a pracovnom prostredí. Práve efektívna práca je testom pravosti duchovného života. Jeden americký psychiater zrovnával skúsenosti z duchovného života u sv. Terézie z Avilly so skúsenosťami jednej svojej pacientky trpiacej schizofréniou. Čo sa týka rôznych vízii a videní sú obidve veľmi podobné. Avšak podstatný rozdiel je v tom, že schizofrenička sa uzatvárala stále viac a viac do svojho vnútorného sveta, sv. Terézia naopak uvádzala svoje vnútorné skúsenosti do svojho každodenného života. Bola spoločenská a podávala ohromné pracovné výkony. Zvládanie všedného dňa je najistejším skúšobným kritériom rozlišujúcim medzi mystikom a neurotikom.
„Nijakou vlastnosťou sa nepripodobníme Bohu tak, ako milosrdenstvom.“ (sv. Gregor Nysénsky)