Evanjelium zo 4. pôstnej nedele v roku „A“ „O slepom od narodenia“, nám postupne otváralo duchovný zrak, aby sme pochopili, kto je Ježiš. Podobne ako slepec, aj my sme najprv poznávali v Kristovi nesmiernu ľudskú dobrotu, potom sme si uvedomili jeho moc, ktorou disponuje a to nás doviedlo až k tomu, že sme pred ním padli na kolená, ako pred Bohom. Dnešné čítanie z evanjelia podľa sv. Jána vzbudzuje v nás ešte väčšiu istotu viery. Ježiš robí niečo, čo je ľudský nemožné. Kriesi človeka štyri dni po smrti. On sám hovorí, že to robí preto, aby zničil všetky naše pochybnosti.
Ak ste niekedy prežívali umieranie drahej bytosti, určite ste podobne ako Lazárove sestry prežívali striedavo obdobia nádeje a beznádeje. Podobne ako oni ste vysielali k Pánovi prosbu: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.” Ale Ježiš odkazuje: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.” Udalosti, ktoré v živote prežívame, majú obyčajne dva zmysly. Jeden zmysel je prirodzený, ten, ktorý bezprostredne udalosť vyvoláva. Avšak Boh vo svojom vykupiteľskom pláne aj zdanlivo zlým udalostiam dáva iný zmysel, nadprirodzený. Aj smrťou môže byť oslávený Syn Boží. Boh je oslávený všetkým tým, čo zjavuje jeho dobrotu a moc. Aj ľudské utrpenie môže byť priestorom, kde sa môže zjaviť Božia dobrota a slabosť človeka môže byť priestorom, v ktorom sa zjaví Božia moc. V príbehu, ktorý vykresľuje dnešné evanjelium, narážame na ľudskú slabosť, ktorá kapituluje pred mocou smrti.
Počujeme: „Ježiš miloval Martu i jej sestru i Lazára.” Nepochybujme o jeho láske ani vtedy, keď sa nám zdá, že je od nás vzdialený. I keď nám neprichádza s tou pomocou, ktorú by sme od neho očakávali. Mal ich rád a predsa nezabránil, aby Lazár zomrel. V Madride sa 24. marca 2004 konal štátny pohreb obetí teroristických útokov z 11. marca 2004. Obrad viedol madridský arcibiskup Varela. Vo svojom príhovore položil kardinál otázku: „Kde bol Ježiš, Syn živého Boha, brat a Spasiteľ človeka, Pán života a smrti v to strašné madridské ráno s hrôzou bômb a zničených tiel toľkých svojich priateľov, za ktorých dal svoj život na kríži?“ Odpoveď našiel v Ježišových slovách adresovaných Lazarovej sestre Marte: „Tvoj brat vstane z mŕtvych!“ A keď mu Lazárova sestra odpovedá rezignovaným výrokom: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení“. Ježiš jej hovorí o súčasnosti už prekonanej vzkriesením a životom, ktorá sa sprístupňuje a uskutočňuje prostredníctvom viery tých, ktorí putujú po tomto svete: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ Túto otázku kladie dnes Pán Ježiš každému z nás. Odpoveď si musí dať každý sám sebe, ale aj svojím blízkym a dokonca aj ľuďom mimo okruhu príbuzenstva a viery. Skúsme sa nad tým zamyslieť, aby sme pochopili a poznali svoju vieru.
Ježiš záväzne o sebe prehlasuje: „Ja som vzkriesenie a život!“ Koľko vedeckých teórii sme už počuli o vzniku života. Každá nová vyvracia platnosť predošlej. Lebo Život nie je vôbec samozrejmosťou. V celom vesmíre vládnu sily a zákony entrópie. Teda opačne sily ako sily organizujúce živú hmotu. Prečo sa živá hmota chová proti zákonom hmoty. Zákony entrópie hovoria, že sa vesmír „snaží“ všetko zjednodušiť a priviesť k vyrovnaniu, mohli by sme povedať k pokoju smrti. Ale život vytvára komplikované štruktúry, ktoré majú v sebe odlišné prostredie ako okolie. Inú teplotu, iný vnútorný tlak, iné vnútorné počasie. Ako môže tá istá hmota hovoriť ráz áno k životu a ráz nie. Život nie je len hmotný fenomén, aj keď sa skrze hmotu prejavuje a nedá sa vysvetliť len hmotou. Život je informácia vložená do hmoty. Ale ani toto nieje dostačujúca definícia. Lebo tá informácia je už živá. A to je záhada pre vedu i filozofiu.
V dnešnom Evanjeliu sa nám odhaľuje pravda o tom, že život nie je čosi, ale Ktosi. Ježiš je Logos, Božie Slovo, Informácia a zároveň Život. Život je naozaj pôvodu mimozemského, dokonca môžeme povedať nadprirodzeného. Život je Ktosi väčší ako my. My žijeme, máme účasť na živote, sme živý ale nie sme Život. Život je kvalitou Boha. Ježiš sa však nezjavuje len ako Život, ale aj ako Vzkriesenie. Vzkriesenie je radikálna obnova všetkého, čo hriech zahubil, či už ide o potratené deti, alebo vyhynuté prírodne druhy.
Ježiš povedal: „Odvaľte kameň!” Odvaľte kameň vašej malej viery a dúfajte v Syna Božieho, ktorý robí veľké veci. Človek sa bojí svojej viery. Marta, sestra mŕtveho, mu povedala: „Pane, už páchne, veď je už štyri dni mŕtvy.” Ježiš jej povedal: „Nehovoril som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?” Viera nás vždy vedie k videniu Božej Slávy. Božiu Slávu sme dokonca schopný vidieť tam, kde ľudské oko môže zachytiť už len rozklad a unikajúci život.
Viera a modlitba vďaky robí veľký zázrak. Ježiš sa modlí: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale povedal som to pre zástup, čo tu stojí, aby uveril, že si ma Ty poslal.” A keď to povedal, zvolal mocným hlasom: „Lazár, poď von!” Človek nikdy nieje natoľko mŕtvy, žeby nepočul na svoje meno, keď ho volá Boh. A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plachtami a tvár obviazanú šatkou. Ježiš im povedala: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!” V Ježišovej dobe mala táto výzva svoje opodstatnenie. Život v osobe Pána Ježiša bol prítomný na tomto svete medzi ľuďmi. Dnes je Ježiš v nebeskej sláve. A táto výzva dostáva skôr iný zmysel. Rozviažme mŕtveho! Nezväzujme ho svojimi citmi, nechajme ho odísť, nechajme ho ísť za Ježišom. To je snáď ta najväčšie služba lásky, ktorú môžeme preukázať mŕtvemu. Povzbudiť jeho vieru: „Pán je tu, volá ťa!” Preukázať mu veľkodušnosť a prepustiť ho na slobodu. Uvolniť putá svojich citov a plný vďačnosti prepustiť zosnulého na Slobodu. Tešme sa spolu sním, že už je tam, kde život nekončí. Kde žiť znamená Kristus a kde smrť je pre neho ziskom!
Mnohí z tých Židov, čo prišli k Márii a videli, čo urobil, uverili v neho.
Sv. František nás napomína týmito slovami: „Moji požehnaní bratia, klerici i laici, nech vyznávajú svoje hriechy kňazom nášho rádu. Keď to nieje možné, nech sa spovedajú iným svedomitým a katolíckym kňazom. A nech vedia a majú na pamäti úplne jasne: Keď príjmu pokánie a dostanú rozhrešenie od ktoréhokoľvek katolíckeho kňaza, budú celkom iste oslobodení od hriechov, len keď sa snažia pokorne a svedomito vykonať uložené pokánie. A po tejto ľútosti a spovedi nech príjmu telo a krv nášho Pána Ježiša Krista s hlbokou pokorou a úctou a majú pritom na pamäti, čo sám Pán hovorí: »Kto je moje telo a pije moju krv, má život večný« (Jan 6,54) a »to konajte na moju pamiatku« (Lk 22,19).