My všetci potrebujeme počuť radostnú zvesť o Božej láske. Človek môže chodiť roky do kostola a pri tom vôbec nemusí byť správnym spôsobom veriaci. Často sa stáva, že si kresťania zamenia vieru s chodením do kostola. Chodenie do kostola môže byť prejavom viery, ale nemusí s ním mať nič spoločné.
Sv. Pavol nám v liste Korinťanom vysvetľuje podstatu kresťanskej viery: „Bratia chcem vám vysvetliť radostnú zvesť, ktorú som vám ohlasoval.“ Chce nám vysvetliť na akých základoch má stáť naše obrátenie, aby sme mohli povedať, že je to skutočne kresťanské obrátenie. Nie je každá obrátenie skutočne kresťanská a nie je každá viera životodárna. Viera je vtedy správna, keď sa zakladá na Slove Božom.
Evanjelium je predovšetkým radostnou zvesťou o Bohu, ktorý nás miluje. Ak v základoch mojej viery nestojí táto pravda, je otázne, či ma moja viera vedie ku Spáse. Vôbec nie je jedno, či na počiatku mojej viery stojí strach alebo láska, či som sa obrátil na základe príjemného pocitu, alebo či som uveril Božiemu Slovu. Nejde len o obrátenie ale ide o ďalšie smerovanie. Naše obrátenie vplýva na náš duchovný rozvoj.
Sv. Pavol nás poučuje: „Bratia, chcem Vám vysvetliť radostnú zvesť, ktorú som vám ohlasoval. Vy ste ju prijali a ste v nej pevní. Ona vás privedie ku spáse, ak sa jej budete držať tak, ako som vám ju zvestoval. Inak by ste boli nadarmo uverili.“ Je možné uveriť nadarmo? Áno. A to vtedy, keď obrátenie nie je postavené na správnom základe, alebo ak správna viera nie je pevná a ak v správnej viere nevytrváme dokonca. Ku spáse je potrebná správna viera, istota v nej a vytrvalosť.
Viera, ako vzťah ku Božiemu Slovu, teda k živej osobe Ježiša Krista prítomnému v Písme svätom a vo Sviatostiach Cirkvi a krst, vedie ku Spáse. Človek si môže overiť, či sa obrátil správne, či žije správnym duchovným životom, či sa rozhojňuje jeho viera, rastie jeho nádej a láska. Či skutočne kráča tou novou a živou cestou, ktorou je Kristus? Môže to posúdiť aj podľa duchovného ovocia, ktoré v jeho živote viera a smerovanie vyplývajúce z nej spôsobujú. Ten istý sv. Pavol na inom mieste hovorí, že „Ovocie Ducha je láska, radosť a pokoj, šťastie…!“
Apoštol hovorí: „Odovzdal som Vám predovšetkým to, čo som sám prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písma; že bol pochovaný a na tretí deň vstal zmŕtvych podľa Písma“. Aj my môžeme druhým sprostredkovať len to, čo sme prijali. Len svedectvo s istotou môže druhého zasiahnuť. Predovšetkým musím uveriť tomu: „Boh tak miloval svet, že dal svojho Jednorodeného Syna, aby nik kto v neho verí, nezahynul, ale mal život večný!“
Autor knihy: „Okruh biblie,“ Roman Brandstätter, konvertita z Judaizmu, píše v tejto knihe: „Pozrime sa pravde do očí. Mnohým ľuďom sa zdá, že pre život a vieru nie je Písmo potrebné. Veria v Krista, ale nevedia, kto je On. Ich vedomosti o Bohočloveku pozostávajú z niekoľkých katechizmových právd a z voľných, nesúvislých evanjeliových dejov. Možno takmer s istotou prehlásiť, že široké masy katolíkov veria v Krista, nepoznajú však Písmo.
Každodenné čítanie evanjelia nás núti porovnávať svoj život s Kristovým učením. Nechuť človeka k dennému čítaniu Písma sv. je ovocím lenivosti, ale môže pochádzať aj z pocitu strachu pred konfrontáciou s Božou pravdou. Neznalosť zákona pred súdom neospravedlňuje. Kristus žiadal od ľudí, aby sa klaňali tomu, koho poznajú. V rozhovore so samaritánkou pri Jakubovej studni to jasne povedal: „Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte: my sa klaniame tomu, čo poznáme..!“
Ten istý autor píše o svojom starom otcovi, ktorí mu niekoľko dní pred svojou smrťou dal takúto radu: „Bibliu čítaj neustále. Miluj ju viac ako rodičov… Viac ako mňa…Nikdy sa s ňou nerozíď! Keď zostarneš, dospeješ k presvedčeniu, že všetky knihy, ktoré si v živote prečítal, sú iba mizerným komentárom k tejto jednej jedinej knihe…“