Dnes si tu v tomto chráme pripomíname Ružencovú Pannu Máriu. Často pripomínaním zásadu východných otcov, že: „Krista nemáme napodobovať, Krista máme žít. Ale aby sme ho žili, aby sme ho prijali ako svoj život, musíme napodobovať Pannu Máriu.“ Práve modlitba ruženca nás vovádza do tajomstiev Marinho života. Keď som tu pred dvomi rokmi kázal, hovoril som o prvom tajomstve radostného ruženca o Počatí z Ducha sv. Len v krátkosti to zhrniem, aby sme mohli prejsť k Tajomstvu Navštívenia, všimnúť si Máriin apoštolát.
Otcovia hovoria, že „Panna Mária svojou ustavičnou túžbou po Bohu a plnením jeho vôle, počala Boha duchovne skôr, než ho počala telesne. Ani nám nikto nebráni, aby sme sa túžbou po Bohu, otvorili Ježišovmu Slovu a z Ducha Svätého počali Krista a stali sa tak jeho matkou. Každá duša, ktorá verí, počína a rodí Božie Slovo. Ak podľa tela je len jedna Božia Matka, tak podľa viery rodia Krista všetci, ktorí prijímajú Božie Slovo a praktizujú ho.“ A Sv. František to potvrdzuje, keď hovorí, že: „Sme (Stávame sa) Kristovými matkami, keď ho nosíme vo svojom srdci a tele božskou láskou a čistým a úprimným svedomím. Rodíme ho svätými skutkami, ktoré majú druhým žiariť ako príklad!“
Toto je základný predpoklad pre činný apoštolát. Apoštolát nie je ani agitáciou ani presviedčaním, ale svedectvom o tom, aké veľké veci mi robí Boh. Zmyslom prvého ružencového tajomstva je nasledovať Pannu Máriu v počatí z Ducha, aby sa aj v nás objavil Kristus. Kristus v nás mení naše hriešne srdce, doslova môžeme povedať, že uzdravuje naše bytie a uschopňuje nás ku svedectvu. Panna Maria dokázala prijať Ježiša, lebo je celá svätá. Pre hriešneho človeka to však vôbec nie je také jednoduché. Často zíde z cesty odovzdanosti a jeho hriešne sklony prevládnu.
Človek má v tomto smere dve možnosti. Môže svoje hriešne, uzavreté a zranené srdce otvárať sám, svojou silou. To však ide veľmi ťažko. Ak sa cíti maličký a slabý, môže skúsiť druhú možnosť, ktorú odporúča sv. Ambróz: „Ak chceš prijať Krista do seba, Vyprosujte si najprv niečo z tej krásnej Máriinej duše.“ Hovorí sa tu o potrebe „prijať Máriinu dušu”. Máriina duša tvorí životné prostredie pre Ježišovu bytosť v nás. Krása Máriinej duše spočíva v tom, že je radikálne oddaná Bohu a jeho službe. Duch Svätý sa ponáhľa do duše, v ktorej objaví svoju Nevestu a napĺňa ju a dáva sa jej v tej miere, v akej táto duša jeho Nevestu prijíma.
To je prvá a veľmi dôležitá fáza evanjelizácie. Na evanjelizáciu sa pripravujeme tým, že prijímame Krista vo sviatostiach cirkvi a nasledujeme v Slove. Dokiaľ v nás Kristov život nie je mocnejší ako hriech, ktorý v nás prebýva, ešte stále nie je vhodný čas. Ľudia, ktorí nežijú z Krista, prinášajú medzi ľudí svoj hriech, ktorý pôsobí ako infekcia. Je to niečo podobné, ako keby pacient nemocný na žltačku, chcel pracovať vo výdajni pokrmov pre chudobných. Základní apoštolát spočíva v zmenenom bytí.
Panna Maria prijala pri Zvestovaní do sebe Krista. Kristus v nej od tejto chvíle bude žít a i keď ho fyzický porodí, neprestane ho nikdy vlastniť ako život svojej duše. Podobne ako sv. Pavol môže povedať: „Nežijem už já, ale žije vo mne Kristus“. Evanjelium je radostnou zvesťou o tom, že Boh nám prichádza na pomoc svojím Vtelením, ale nielen tým jedinečným Vtelením, ktoré se historicky uskutočnilo v Panne Márii, ale svoje Vtelenie skrze Slovo a Sviatosť predlžuje do nás, ktorí ho prijímame a nasledujeme a tak nás činí svojím telom. Toto je základ, z ktorého pramení Marina a i naša apoštolská aktivita.
Dnes by sme sa zamerali na druhé tajomstvo radostného ruženca, tajomstvo Navštívenia. Práve z tohto tajomstva môžeme vyvodiť akúsi spiritualitu modlitby ruženca. Toto tajomstvo nám odhaľuje, čo spôsobuje priblíženie alebo návšteva Panny Márie. V evanjeliu sme počuli: „V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu.“
Pri Zvestovaní se nám Panna Maria javí ako plne sústredená na Božie Slovo a napriek tomu vidíme, že sa teraz vydáva na cestu. Koncentrácia síce hrá dôležitú rolu v duchovnom živote a predsa se duchovný život nerovná koncentrácii. Po počatí z Ducha Svätého pocítila túžbu podeliť sa so svojou Radosťou. V Márii, v okamžiku Zvestovania, začína žiť Ježíš. A pretože tu nejde o čiste biologický život, lebo Ježíš se počína z Ducha Svätého a Duch Svätý je nutným predpokladom tohoto Života, platí, že každý vedomý a dobrovoľný hriech by mohol toto tehotenstvo zrušiť. Napriek tomu nevidíme, že by se Maria s Ježišom pod srdcom, uzavierala pred ľudmi a dokonca se vydáva na cestu. Uvedomme si, že v tom čase mala asi 14 rokov a podobrala se na náročnou cestu cez hory. Pán Ježíš nevstupuje do nás preto, aby sme sa s ním kdesi zavreli. I keď, pre nás hriešnych ľudí, je určité uzavretie behom formácie, nutné. Ježíš je Boh Silný.
„Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý.“ Tu vidíme prvý a mohutný účinok priblíženia sa Božej Matky. Evanjelium nám opisuje Máriinu návštevu u Alžbety, sme v pokušení povedať „všednú udalosť“ z jej života. Mária je požehnaná a plná milosti a tak všetko, čo robí, dostáva vyšší zmysel. Naše stretnutie s inými môžu byť hriešne, ale jej Návšteva robí na nás iný dojem. Stáva sa vzorom pre naše stretávanie. Prvotný apoštolát je bytostný apoštolát. Viac pôsobíme tým, čo sme, ako tým, čo hovoríme. Maria prináša svedectvo o zmenenom bytí. Pretože prijala Boha do svojho srdca, stáva sa požehnaná a prináša Požehnanie, stáva sa prostredníčkou milosti. Ona je tehotná Božím Slovom. Tehotenstvo mení organizmus ženy a Máriu premieňa Božie Slovo.
„Vtedy (Alžbeta) zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ Prvá čiastka modlitby Zdravas: „Zdravas Mária, milosti plná, Pán s Tebou..“ ktorá tvorí základ modlitby ruženca, pochádza z anjelovho pozdravu. Druhá čiastka: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života..“ je pripomienkou reakcie Alžbety na priblíženie sa Panny Marie. Obidve sú súčasťou Božieho Slova, biblie,inšpirovaného textu, ktorý ma moc pôsobiť i v nás. Nejaký duchovný človek povbedal, že kto sa modlí Zdravas, pripravuje svoju dušu na zbožštenie.
Alžbeta nazýva Máriu „matka môjho Pána“, „Matkou Pána“. A slovo Pán tu zastupuje hebrejskej Božie Meno YHWH, ktoré židia z preveľkej úcty nevyslovovali, ale nahradzovali slovom Adonai, čo do gréčtiny prekladáme ako Kyrios = Pán (V zmysle YHWH). Keď evanjelista Lukáš opisuje Zvestovania, používa pre zatienenie Duchom Svätým pri počatí výraz, ktorý Septuaginta používa pre oblačný stĺp nad archou. A keď opisuje stretnutie tehotnej Alžbety s tehotnou Máriou, používa rovnaký výraz pre Jánov pohyb v tele matky, ako keď sa hovorí o posvätnom tanci kráľa Dávida pred archou zmluvy. „Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone.“ Teda v tomto prípade nešlo o bežný pohyb dieťaťa v tele matky, ale o posvätný tanec vyznávača, ktorým Ján, ešte v tele svojej matky, naznačuje prítomnosť Boha v Márii. Mária je pre nás kresťanov tým, čím bola pre Židov Archa.
Počuli sme, ako Alžbeta hovorí o Márii: „A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ Slovo „veriť“ v jazyku, ktorým hovorila Maria, má i taký zmysel, ako „nechať sa viesť”, „nechať sa riadiť”, „zrieknutie sa seba vlastnenia“. Mária, pretože nebola blokovaná dedičným hriechom, ani osobnými hriechmi, dokázala bezmedzne dôverovať Bohu. Alžbeta ju nazýva blahoslavenou pre jej vieru. Sv. Ambróz takto vykladá jej slová: „Ale aj vy ste blahoslavení, vy, čo ste počuli a uverili, lebo každý, kto uverí, počne a porodí Božie Slovo a pochopí jeho účinky. Kiež by v každom človeku bola Máriina duša, aby velebil Pána; kiež by v každom bol Máriin duch, aby jasal v Bohu! Pokiaľ má Kristus podľa tela jednu matku, podľa viery je Kristus plodom všetkých. Veď každá duša prijíma Božie Slovo, ale ak je nepoškvrnená, bez hriechu a ak si s nepokazeným citom chráni mravnú čistotu. Teda každá taká duša môže velebiť Pána, ako velebila Pána duša Máriina a jej duch jasal v Bohu Spasiteľovi.“
O sv. Jánovi Pavlovi II. sa hovorí, že „nazval Máriu eucharistickou ženou. A naozaj, P. Mária, Matka Božia, nás učí, čo to znamená vstupovať do spoločenstva s Kristom. Ona ponúkla Ježišovi svoje vlastné telo, vlastnú krv a stala sa živým stánkom Slova. Dovolila, aby jej telo i duch prenikla jeho prítomnosť. Matka Božia putuje s Ježišom. Návšteva Panny Márie u Alžbety bola istým spôsobom prvá eucharistická procesia v histórii ľudstva. S Ježišom, ktorého práve prijala do svojho lona, sa Mária vydala na cestu a navštívila svoju staršiu sesternicu Alžbetu. Pravá radosť kresťanov spočíva v tom, že prijímajú Ježiša a prinášajú ho iným.“ Nasledujme Márii, túto úžasne hlbokú, eucharistickú dušu a napodobňujme ju. Potom sa aj v nás objavia jej radostný Magnificat.
A znovu sa vrátim k ružencu. Prečo sa modlím ruženec? Opakujem a spolu s Máriou meditujem nad Anjelským pozdravením. Mária je novým stvorením, je prvá veriaca v Krista, z jej vnútra už vyrazili pramene živej vody, z jej bytosti vyžaruje Boží Duch a každé jej priblíženie umožňuje zásah Boha do nášho života i do nás samých. Mária je Archou Nového Zákona, z jej tela a krvi si zobral svoje telo a krv Ježiš. A v tomto jeho tele bola uzatvorená Nová Zmluva. Táto nová zmluva bola uzatvorená faktom Vtelenia, keď sa Boh stal človekom v tele svojej matky.
Ruženec je akési chodenie v kruhu, prechádzame po zrniečkach v uzavretej reťazi. Pripomíname mi to putovanie Židov, keď vstupovali do Zasľúbenej zeme a narazili na nedobytné miesto Jericho. Na Boží pokyn chodili s archou dookola, až kým múry mesta nespadli. V liturgických hodinkách sa hovorí o Panne Márii, že je pre diabla hroznejšia ako vojnový voz, ako bojový šík. Modliť sa ruženec to znamená spolu s Máriou dobýjať nové územia pre Krista. Keď sa modlíme ruženec, akoby sme jeho retiazkou sputnávali diabla.
Svet, v ktorom žijeme, veľmi potrebuje modlitbu. Kto sa modli ten je silný z Boha. Modlite sa ruženec, nebojte sa chodiť a obchádzať mocnosti temnosti s touto NZ archou. Tak ako kedysi v roku 1571 zásluhou tejto modlitby zvíťazili kresťania nad presilou mohamedánov pri Lepante, tak aj dnes zmôžeme veľa, keď sa budeme modliť.