Veľmi často si zamieňame pokánie a sviatosťou pokánia, i keď nejde presne o to isté. Aj keď svätú spoveď nazývame „sviatosťou pokánia“, nevystihuje celú šírku toho, čo pokánie vlastne je a ako sa má konať. Pokánie je významovo širší pojem ako sviatosť zmierenia. Potreba pokánia vyplýva zo situácie človeka po dedičnom hriechu a patrí k základným požiadavkám prorokov i Ježiša. Ježiš vyzdvihuje pokánie ako centrálny pojem svojho posolstva a to tak jasne, že to sotva potrebuje nejaké dôkazy. Na mnohých miestach evanjelia vyzýva: „Čiňte pokánie!“ Teda „robte pokánie“. Pokánie sa robí a niekedy tak tvrdo ako sa pracuje na denný chlieb. Ak som hrešil, ak som ubližoval, mám sa snažiť to napraviť. Ak som kradol, mám to vrátiť. Pán Ježiš nikde nehovorí: „Ak budete chodiť pravidelne na spoveď, je to v pohode!“ Spoveď je len malou čiastočkou z toho, čo pokánie všetko zahŕňa. Keby naša spoveď bola správne prežívaná, bola by pokáním, ale ak je len vyznaním hriechov, bez snahy o vnútornú zmenu života, bez skutočnej ľútosti a predsavzatia, nieje pokáním. Pokánie má byť štýlom celého kresťanského života.
V Hebrejských textoch SZ býva pokánie označované slovom „Šub”. Toto slovo vyjadruje návrat väzňa zo žalára alebo vyhnanca z exilu alebo zajatca zo zajatia. Pokánie to je radostný návrat domov, návrat k Otcovi. V gréckom jazyku sa pre pokánie užíva termín metanoia. Toto slovo je výzvou: „Zmeňte zmýšľanie!” Vyjadruje duchovnú podmienku návratu k Bohu a spoločenstva s Ním. Akoby nám Boh hovoril: „Ak sa chcete tešiť z môjho spoločenstva, musíte zmeniť zmýšľanie“.
Ozajstné a plodné pokánie začína tam, kde sa stávame učeníkmi Ježiša, keď človek začne brať Božie Slovo úplne vážne. Tento proces by sme mohli prirovnať k ladeniu rádia. V éteri môže byť krásna hudba, ale dokiaľ svoj prijímač nenaladíme na potrebnú frekvenciu, tak sa z jej počúvania nemôžeme tešiť. Boh, ktorý je Absolútna Blaženosť, sa stane aj mojou blaženosťou, keď začnem myslieť, chcieť a konať súhlasne so zjaveným Božím Slovom. Sv. Anton Paduánsky hovorí o pokání ako o svadbe plnej radosti. Medzi znaky pravého pokánia patrí radosť a jasanie srdca a oslavná chvála Boha. Pokánie je výzvou pre všetkých kresťanov, na všetkých stupňoch duchovného života. Musí sa stále obnovovať a prehlbovať. Jeho zavŕšením je smrť prijatá z lásky k Bohu.
Prvotný hriech spôsobil, že sa rodíme v stave, ktorý by sme mohli nazvať „bezbožnosťou” (ASEBEIA), a z nej pramení naša bezmocnosť voči hriechu. Ďalšie skutkové hriechy sú ovocím tohto prvotného. Hriech vo svetle Božieho Slova znamená: stav znepriatelenia s Bohom, stav neposlušnosti voči Bohu, stav nespravodlivosti voči Bohu, stav zotrvávania v zajatí lži, jedným slovom odmietnutie Božej blízkosti.
Do tohoto stavu odmietnutia zaznieva Ježišova výzva k pokániu. Jeho výzva však nieje jednostranne zameraná na odklon od hriechu. On hovorí: „Čiňte pokánie a verte v toto posolstvo.” Ježišova výzva k obráteniu a k pokániu nezdôrazňuje predovšetkým vonkajšie skutky, vrecovinu a popol, pôsty a umŕtvovania, ale kladie dôraz na obrátenie srdca, na vnútorné pokánie. Vnútorné pokánie je radikálne nové zameranie celého života, návrat, obrátenie k Bohu celým srdcom, rozchod s hriechom, odvrátenie od zla, spolu s odporom voči zlým činom, ktoré sme spáchali. Zároveň so sebou prináša túžbu a predsavzatie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a dôverou v pomoc jeho milosti. Toto obrátenie srdca doprevádza bolesť a spásonosný smútok.
Ľudské srdce je ťažkopádne a zatvrdlivé. Je treba, aby Boh dal človeku nové srdce. (zrov. Ez 36,26-27) Obrátenie je predovšetkým dielom Božej milosti: tá nám dáva, aby sme sa vo svojich srdciach k nemu vrátili: „Obráť nás, Pane, k sebe, vrátime sa…” (Plač 5,21) Boh nám dáva silu začať znovu. Tým, že naše srdce objaví veľkosť Božej lásky sa zachveje hrôzou z ťarchy hriechov a začína sa báť uraziť Boha a odlúčiť sa od Neho. Ľudské srdce sa obráti, ak sa zahladí na toho, ktorý bol prebodnutý našimi hriechmi. Sv. Klement Rímsky hovorí: „Upierajme pohľad na Kristovu krv a uvažujme, ako bola drahá pre Boha, jeho Otca: veď tým, že bola vyliata za našu spásu, ponúkol Boh celému svetu milosť obrátenia.” (List Korintským).
Pokánie je zároveň ochotou prijať Božie Kráľovstvo, ktoré sa priblížilo svetu v osobe Ježiša Krista. Adam zhrešil tým, že si zobral život do vlastných rúk a rozhodol sa žiť len podľa seba a pre seba. My všetci sme túto formu života zdedili po ňom. Sme voči Bohu hriešne „sebestační“. Základný skutok pokánia je znovuprijatie Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Uznať Boží nárok na seba. A toto sa deje vo svätom prijímaní. Pod svätým prijímaním rozumiem nielen prijatie Kristovho tela v Eucharistii, ale prednostne prijatie Ježiša ako učiteľa, prijatie Božieho Slova. Spása spočíva v znovuprijatí Ježiša.
Sv. Ján evanjelista hovorí, že Boh tým, ktorí Ježiša prijali, dal moc, stať sa Božími deťmi. (zrov. Jn 1,12) Väčšinou, keď sa zamýšľame sami nad sebou a nad svojou hriešnosťou, považujeme za svoju najväčšiu chybu určitú danosť, s ktorou sme sa narodili. Niečo, za čo v podstate ani nemôžeme a s čím si sami nevieme rady. Naše duchovné úsilie sa vyčerpáva v tom, na čo nemáme silu a preto po určitých sklamaniach prijímame ako normálny stav určitý kompromis s hriechom. Vo víťazstve nad hriechom hľadáme svoju spásu a sme zúfalí, keď zisťujeme, že s určitými vecami nevieme napriek najlepšej vôli niečo pozitívne urobiť. Naša situácia je podobná situácii človeka, ktorý je od narodenia chorý. Múdry lekár mu nebude vyčítať stav, v ktorom sa narodil. Môže mu však začať robiť výčitky, keď mu naordinuje účinné lieky a zistí, že ich neberie. Nech ich neberie z akéhokoľvek dôvodu, či im neverí alebo z nedbalosti, od chvíle, ako existuje dostupný liek, je zodpovedný za svoj stav. Toto prirovnanie dobre vystihuje o čo ide v duchovnom živote. Pán Ježiš v evanjeliu sv. Jána hovorí na adresu farizejov: „Keby som nebol prišiel, nemali by hriechu. Hriech je v tom, že neuverili v Syna Božieho.” (Jn 15,22) Ježiš prichádza ako Spasiteľ poslaný od Otca na našu záchranu, prichádza ako Božský a účinný liek proti našej smrteľnej chorobe. Spása spočíva v prijatí Kristovej vlády a víťazstvo nad hriechom je toho ovocím a dôsledkom. Jedine Ježiš si dokáže poradiť s hriechom v nás.
Čo to však je prijatie Božieho Syna? Prijatie Božieho Syna je prijatie Vteleného Božieho Slova. Chcem povedať, že to čo nazývame „svätým prijímaním”, teda prijatím Božieho Syna, nespočíva len v tom, že otvorím svoje ústa po tom, čo som povedal „Amen” ku Telu Kristovmu. Nemám prijímať Ježiša ako predmet, ale ako živú osobu. Vo svätom a životodárnom prijatí Syna Božieho ide predovšetkým o to, aby sa Slovo Božie, II. Božská osoba, stala riadiacim princípom môjho života, mojím Životom. Toto je prvý a základný princíp svätého prijímania. Prvoradé je prijatie Božieho Slova. Snaha prijať Boha, ktorý sa zjavuje v Slove, snaha porozumieť Bohu, ktorý má Slovo, snaha zjednotiť sa s Ním vo vôli. To znamená: prijať Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Je to zároveň základný predpoklad duchovného boja. Ak nieje Kristus v nás, určite prehráme zápas s diablom. A naopak, sv. Pavol prehlasuje: „Kristus vo vás, nádej slávy”.
V človeku, ktorý prijal Ježiša ako svojho Pána, je Kristus na tróne života. Ľudské Ego (Ja) je detronizované. Všetky záujmy sú poddané Božiemu riadeniu. Výsledkom je život v harmónii s Božím plánom. V živote takéhoto človeka sa objavuje ovocie a dary Ducha Sv.. V liste Gal 5,22-23 čítame: „Ale ovocie Ducha je láska, radosť pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť.” O Daroch Ducha sv. pojednáva v 1 Kor 12.
Ako prebieha premena telesného kresťana na duchovného človeka? Pán Ježiš hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nech ma nasleduje.“ Zaprieť seba, to znamená, zaprieť svoje ego vo všetkých prejavoch. Predovšetkým ide o to, aby sa naše ego pokorilo pred Božím Slovom, aby zostúpilo z trónu, ktorý zaujalo od okamihu prvotného hriechu. Musí sa zrieknuť miesta zbožňovania, ktoré hriešne zaujalo a uvolniť ho Bohu, ktorému jedinému patrí. Trón života patrí Božiemu Slovu. Zapretie seba to je snaha zrieknuť sa tohoto vedúceho postavenia vo svojom živote. Nežiť svoj život, ale žiť Božie Slovo. Sebazapretie je snahou získať slobodu od svojho ega. Nechcieť byť stredom všetkého, nevzťahovať všetko na seba, nechcieť aby všetci krúžili okolo mňa.
Slovo viera, v jazyku, ktorým hovoril Pán Ježiš, ma asi taký zmysel, ako nechať sa viesť, nechať sa riadiť. Je to opačný postoj aký zaujal Adam, keď sa jedením zo stromu poznania dobrého a zlého, vedome rozhodol, že on si sám určí, čo je pre neho dobré a čo zlé, že si bude žiť len podľa seba a pre seba. Spása je v oslobodení od seba. Sv. František tvrdí, že: „Len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých“. Ježiš je Život. Musíme sa vierou, krstom a ostatnými sviatosťami doslova zaštepiť do tajomného viniča, ktorým je sám Kristus. Bez tohoto základného skutku nemôžeme produkovať dobré hrozno, ale rodíme len divé a trpké plánky. Úrodu dokážeme prinášať len v dôvernom kontakte s Ježišom. Miazgou, ktorá preniká do nás z tohoto tajomného viniča, je Duch Boží. Musíme zostávať s Kristom spojení, lebo bez neho uschneme a stratíme vitalitu. Je nutné zostať v Ňom, lebo len tak aj On ostane v nás.
Počujeme, že ľudia žasli nad Ježišovým učením, lebo učil ako ten, čo má moc. Ježiš sa zjavuje ako Mocný Život. Často nariekame nad slabosťou svojho života, či už ide o krehkosť telesnú, lebo podliehame rôznym chorobám, ale i nad krehkosťou morálnou, lebo podliehame hriechu. Robíme to, čo sami vzápätí odsudzujeme. Chováme sa nenormálne a nemorálne. Plačeme nad biedou, v ktorej žijeme a nevieme si pomôcť. Prvotný hriech vytvoril taký pancier medzi nami a Bohom, že sa navzájom nevnímame. Vševediaci a všetko vidiaci Boh hľadá človeka, ako by ho nevidel: „Adam, kde si?“ Boh a človek sa už nevnímajú a vôbec si nerozumejú. Neexistujú v tom istom duchu. Sú voči sebe ako dva rozdielne počítačové operačne systémy, ktoré sa jednoducho nevidia a nespolupracujú spolu. Kvôli tejto tragédie prišiel Ježiš, aby nás naučil, ako znovu nadviazať prerušené životodárne spojenie skrze vieru, nádej a lásku a aby nám znovu zjavil krásu a moc Bohočloveka.
Ježiš zjavuje moc, ktorá pramení do ľudského života, skrze spojenectvo s Bohom. Jeho ľudské srdce je podstatne zjednotené s Božím Slovom. Božie Slovo je operačný systém, ktorý si musíme vo vlastnom záujme nainštalovať na svoje srdce, aby sme sa stali pre Boha prijateľní. A tak ako pred inštaláciou je dobré prečítať si načo daný systém slúži, čo vyžaduje a čo spôsobuje, tak aj my ak chceme Ježiša prijať, musíme najprv poznať Božie Slovo, aby sme vedeli k čomu hovoríme svoje „Áno“. A tak, ako pred prijatím nového operačného systému prebieha formácia disku, ktorá zmaže všetky predošlé súbory, tak sa aj my musíme zriecť svojho predošlého spôsobu života, hriešnej existencie zameranej len na seba, aby sa v nás krása tohto nového operačného systému, ktorý sa nazýva „Kristus – Bohočlovek“, mohla úplne prejaviť. Ježiša máme prijať ako Slovo, ako Telo, ako Život, ako Pravdu, ako svoju Cestu. Kto to robí, stáva sa Božím priateľom, synom a dcérou Najvyššieho. Kto to nerobí, i keď chodí do kostola, ešte stále nepatrí do okruhu Božích priateľov.
Vnútorné pokánie kresťana môže mať veľmi rozmanité prejavy. Písmo sv. i Otcovia zdôrazňujú zvlášť tri spôsoby: pôst, modlitba, almužna, ktoré vyjadrujú obrátenie vo vzťahu k sebe samému, vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k druhým. Čítanie Písma Sv., modlitba liturgie hodín a Otčenáša, každý úprimný úkon bohopocty alebo zbožnosti v nás oživuje ducha obrátenia a kajúcnosti a prispieva k odpusteniu našich hriechov. Čítanie sv. Písma a hlásanie Božieho slova zo strany kňaza a počúvanie zo strany veriaceho ma silu. Sv. Augustín nazýva Božie Slovo: „Sacramentum audibile”. Sviatosť počutia (počúvania). Kňaz po prečítaní evanjelia hovorí: „Skrze slová evanjelia, nech Boh zmije naše previnenia”. Slová evanjelia neúčinkujú čírym vypočutím, ale spôsobujú odpustenie natoľko, nakoľko sa prijímajú s vierou. Vtedy totiž rozväzujú v človeku sily, ktoré sú schopné premeniť štýl života, čiže prehĺbiť vieru, nádej a lásku.
Obrátenie a každodenné pokánie nachádzajú svoj prameň a svoj pokrm v eucharistii, pretože v nej je sprítomnená obeť Krista, ktorý nás zmieril s Bohom: ňou sú živení a posilňovaní tí, ktorí žijú z Kristovho života: Eucharistia je ako liek, ktorým sme zbavovaní každodenných vín a chránení pred smrteľnými hriechmi. Snaha o časté sv. prijímanie nás vedie k duchovnému boju. Keď sa účasť na eucharistii zakladá na hlbokej viere, že sa ňou prehlbuje spoločenstvo s Kristom, ale aj s ostatnými prijímajúcimi, spôsobuje obnovenie života a odpustenie hriechov. Dôvod spočíva v tom, že pri takej účasti prijímajú veriaci spoločné telo, ktoré sa obetuje za nich a požívajú spoločne krv, ktorá sa vylieva za nich na odpustenie hriechov.
Práve sv. prijímanie rieši náš najväčší problém, našu bezbožnosť a hriešnu sebestačnosť. V ňom sme vyzvaní prijať Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. V ňom sa učíme aj eucharistickému životnému štýlu, vďačnosti voči Bohu a oslave Boha. Snaha o časté sv. prijímanie nás vedie k duchovnému zápasu s hriechom, ktorý vládne v našich srdciach. Každodenné pokánie nachádza svoj prameň a svoj pokrm v eucharistii.
Snaha o časté sv. prijímanie nás vedie k duchovnému zápasu. U mnohých kresťanov sa úplne vytratilo vedomie, že s hriechom treba zápasiť. Nielen ho vyznávať v spovedi, ale mu aj aktívne odporovať. Mnohí kresťania prijímajú hriech ako realitu, s ktorou sa človek akosi musí vyrovnať a hľadajú možné i nemožné kompromisy, aby v tomto svete, ovládanom hriechom, mohli nejako bez úrazu prežiť. Zápas s hriechom spočíva v tom, že nerobíme to, čo sami chceme, lebo naša vôľa tiahne ku zlému. Musíme robiť to, čo vyžaduje Ježiš. On je náš životný štýl. Nemôžeme koketovať s hriechom, keď chceme, ak už nie denne, tak aspoň častejšie, pristupovať k eucharistii. Nejde tu o sviatočné sväté prijímanie, ale ide o prijatie Ježiša ako Pána a Spasiteľa. Pán Ježiš v eucharistii nieje cukrík, ktorý môžem ocumľať a potom na čas odložiť. Ide o našu stálu vydanosť. Ak chceme v tomto svete zažiť aspoň minimum možnej radosti, držme sa Ježišových slov. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba a nech ma nasleduje.“ Boh dáva svojho Ducha tým, ktorí ho poslúchajú. Boží Duch je úžasnou odmenou za naše zapretie seba.
O sv. Františkovi čítame: „A hoci sv. František ešte nekázal ľudu verejne, uberajúc sa cestou, napomínal a povzbudzoval mužov i ženy, hovoriac jednoducho s láskou: „Milujte Boha, bojte sa ho a čiňte pokánie za svoje hriechy!” A brat Egíd hovorieval: „Robte, čo vám hovorí tento môj duchovný Otec, lebo vám hovorí to najlepšie!”.