Úvod k omši: Bratia a sestry, dnes máme tretiu adventnú nedeľu. Táto svätá omša je obetovaná za všetkých živých i už zomrelých prievozník z Prahy a okolia. Chcel by som ich privítať kresťanským a zároveň vodáckymi pozdravom: „AHOJ“ = čo je skratka latinského pozdravu „Ad honorem Jesu“ = doslova „Na slávu Ježiša“ alebo ako je zvykom u kresťanov východného obradu: „Sláva Isisu!“ Dnešnú omšu obetujeme za tých, ktorí nám svojou službou uľahčovali a uľahčujú a často aj podstatne skracujú cestu.
Evanjelium dnešnej nedele zameriava našu pozornosť na postavu Jána Krstiteľa, ktorý nás pozýva, aby sme sa pripravili na stretnutie s Bohom. Aj on strávil väčšiu časť svojho činného života pri rieke, konkrétne pri Jordáne. Nebol síce prievozníkom v bežnom slova zmysle, teda neprevážal ľudí na druhý breh rieky, a predsa pomáhal prechádzať ľuďom cez oveľa nebezpečnejšie hlbiny duchovného sveta, ktoré nás oddeľujú od Boha a ktoré tvorí hriech. Krst, ktorý ľuďom vysluhoval, bol akousi duchovnou plťou. A vieme, že Ján Krstiteľ celým svojím životom pripravoval cestu Ježišovi, ktorého meno sa nachádza aj vo vašom pozdrave. My, kresťania veríme, že je Ježiš je Kristus, to znamená Pomazaný, Mesiáš.
Homília: Neviem, či všetci, ktorí ste dnes prišli na túto omšu, ste kresťania, pokrstení a praktizujúci, skúsim vám teda v krátkosti priblížiť aspoň niečo, čo sa spája s týmto menom, ktorým si prievozníci dodávali odvahu pri svojej namáhavej a často aj nebezpečné práci. Myslím, že v našej dobe existuje množstvo filmov o Ježišovi, a niektoré z nich sú celkom kvalitné. Teda asi málokto môže povedať, že sa s Ježišom ešte vôbec nestretol. Nájdeme o ňom spoľahlivé správy v štyroch evanjeliách, ktorých autori boli ochotní za tieto pravdy trpieť a mnohí aj zomreli.
O Ježišovi učíme a veríme, že je Pravý Boh a Pravý človek. Teda Ježiš je človek ako my, náš ľudský brat, vo všetkom nám podobný, okrem hriechu, ale zároveň je Božím Slovom, II. Božskú Osobou. Čo je na tejto zvesti potešujúce? Potešujúce je to, že Ježiš ako pravý človek dokazuje, že ľudská prirodzenosť je schopná mať účasť na Božej prirodzenosti, že Boh stále počíta s človekom, ako so svojím obrazom. Boh a človek nestoja voči sebe ako konkurenti, ale človek sa stáva dokonalým, keď sa stáva príbytkom Boha. Ježiš je Vtelená Láska a zároveň dokonalý človek.
Keď som ako malý chlapec chodil na náboženstvo, učili sme sa, že podstata prvotného hriechu spočívala v tom, že „človek chcel byť ako Boh“ a bol za túto trúfalosť potrestaný vyhnaním z Raja. Ježiš nám ale celou svojou bytosťou zjavuje, že to nie je celkom pravda. Boh je Láska a Láska túži po svojom Vtelení do nás a Zjavení skrze nás. Ak bol človek pokúšaný „byť ako Boh“, nebol hriech v tom, že „to chcel“. Totiž, ani by to nemohol chcieť, keby to sám Boh nevložil do jeho prirodzenosti. Ale hriech spočíval v tom „ako to chcel“. Sv Maxim Vyznávač učí, že človek bol stvorený v stave svätosti a určený k tomu, aby bol Bohom úplne „zbožštený“ v sláve, zvedený diablom chcel byť „ako Boh“, avšak „bez Boha a pred Bohom, nie podľa Boha“. Človek by to skrze poslušnosť Bohu postupne dosiahol, ale on sa o to pokúsil cestou mágie. Chcel božiu moc bez zodpovednosti Lásky.
Aj správa o stvorení človeka v biblii, tomu nasvedčuje. Boh hovorí: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby“. Origenes, jeden z teológov cirkevného staroveku tvrdí, že obraz znamená začiatok zbožštenie akúsi Božiu iskru v našej duši, cieľ je dorásť do podoby. Pokrok od obrazu k podobe skončí v sláve stvorených tiel. Oba výrazy vyjadrujú to, čo robí človeka človekom: spoločenstvo s Bohom. Podobný zmysel má aj iné hebrejské slovo PANIM = tvár; to, čo je teraz nezakryté a obrátené ku mne. Byť stvorený „na Boží obraz“ teda znamená „byť obrátený tvárou k Bohu“, „pozerať sa Bohu do očí“ a sprítomňovať Boha vo stvorenom svete. Z toho vyplýva, že byť Božím obrazom je určenie človeka. Boh sa chce stať „viditeľný“ a „pochopiteľný“ svetu skrze človeka. Byť Božím Obrazom znamená žiť Lásku, ktorá sa nám zjavuje v Božom Slove.
A Láska má moc premieňať milujúceho do podoby milovaného. Platí to aj medzi ľuďmi, ale platí to aj vo vzťahu k Bohu. Keď človek miluje Boha, postupne sa premieňa do Jeho podoby. A Boha milujeme, keď ho poslúchame. Ježiš hovorí: „Kto zachováva moje prikázania, ten ma miluje, aj Otec ho bude milovať, prídeme k nemu a budeme u neho bývať!“ Za naše úsilie o lásku sľubuje Boh svoj návrat do človeka, Boží prebývania v človeku. Nestvorený Boh je nesmierne Blažená ale aj Oblažujúcu bytosť. Boh nevstupuje do človeka ako niečo cudzie, ale ako to najpôvodnejšie a najintímnejšie v nás. Prežívame ho ako Blaženosť svedomia, ako život svojej duše. Boh hojí tú najstrašnejšie ranu, ktorá zostala v človeku, ako následok prvotného hriechu.
Biblia píše o tom, že človek, ktorý bol samotným Bohom stvorený a pozvaný, aby sa stal Božím obrazom, sa spreneveril tomuto poslaniu a navedený zlým duchom, chcel byť sám sebou a žiť len pre seba a podľa seba. Namiesto Lásky zvolil sebectvo. V tom je podstata prvotného hriechu. Človek si vzal život do vlastných rúk, odmietol Boží zákon, obrazne povedané odmietol „návod na svoje použitie“ a tým aj samotného Stvoriteľa. Týmto činom stratil Božie priateľstvo a Božiu prítomnosť vo svojom srdci. Boh odstúpil z ľudského života i z nášho sveta. Od tej doby platí, že ľudský svet leží v moci zlého a pre svoju narušenosť speje do záhuby. Človek a jeho svet sa dostali pod vládu temných duchovných síl. Myslím, že o tom vás nemusím presviedčať. Ktosi povedal, že človek bol a je zle naprogramovaný. Chcel tým povedať, že sa všetci rodíme ako sebci. Ale sebectvo nie je pôvodný program človeka. Skôr by sme mohli povedať, že človek bol zlým duchom preprogramovaný.
Kristus je dôkazom toho, že napriek tomu, že sme stratili Božie priateľstvo, teda akúsi pohodu Lásky medzi nami a Bohom, predsa sme nestratili Božiu Lásku. Boh nás neprestáva milovať, aj keď trpí našou pomýlenou cestou. Jeho Láska sa prejavila aj v tom, že poslal na svet svojho Slovo, svojho Syna, aby nik, kto v neho verí, nezahynul, ale mal s ním večný život v nebi. Teda riešenie nášho problému a večnej spásy spočíva vo viere v Ježiša, pretože, kto verí v Krista, získava správnu predstavu Boha, prestáva ho urážať falošnou predstavou o ňom a o jeho vzťahu k nám. Sv. Irenej hovorí: „Pre toto sa Božie Slovo stalo človekom a Boží Syn sa stal Synom človeka, aby sa človek spojil s Božím Slovom a bol prijatý za syna, a tak sa stal Božím Synom.“ Skrze vieru a prijatie Krista v Slove i vo sviatostiach sa nám vracia naše pôvodná veľkosť.
Viera a krst sú vstupnou bránou do Božieho kráľovstva. V krste sa odriekame zlého ducha a jeho moci a sme Bohom znovu prijatí za božie deti. Po materiálnej stránke je krst nepatrným úkonom, všetkým dostupný, spočíva v trojitom ponorení alebo obmytí vodou konanom v mene Otca, i Syna i Ducha Svätého. Pokiaľ ide o dospelého človeka, tak sa pred tým žiada jeho vyznanie viery v Krista. Ale tento nepatrný úkon má pre zásluhy Kristovej vykupiteľskej smrti nedozerné následky. Vymaňuje nás z moci temných a človeku neprajných duchovných síl a znovu nám navracia hodnosť Božích detí, ktorú Adam stratil pre seba i pre svoje potomstvo. Krst ruší našu nesprávnu voľbu a tým vlastnícke právo diabla na naše bytosti.
Človek sa môže celý život pohybovať po hladine vody a predsa nemusí poznať dobrodenie kúpeľa, ponorenie do vody. Vo filme „Večná pieseň“, ktorý popisuje históriu vzniku známej vianočnej piesne „Tichá noc“, ktorá taktiež vznikla v prostredí prievozník a lodníkov, som počul zaujímavé pravidlo, ktoré platilo pre členov niektorých nemeckých prievoznických cechov: „Lodník nesmie vedieť plávať, pretože ak nevie plávať, bude dávať lepší pozor na náklad!“ Hoci to má svoje logické opodstatnenie, predsa pozývam tých, ktorí ešte nie sú pokrstení, aby sa dali pokrstiť, aby okúsili, že voda krstu osviežuje nielen telo, ale i dušu človeka. A ak ste všetci pokrstení, ale snáď niekto nežije podľa svojej viery, tak sa k nej vráťte, pretože krst bez živej a činnej viery ku Spáse nepomôže. Ján vyzýva ľudí k pokániu a slovo pokánie v hebrejskom jazyku hovorí o návrate. Vráťte sa k Bohu, ktorý vás miluje, ale kým nežijete z viery a žijete v hriechu, nemôže vám žehnať.
Možno ešte krátku poznámku k tomu, čo bude nasledovať: Teraz vyznáme spoločne svoju vieru. Modlia sa len tí, ktorí skutočne veria a poznajú túto modlitbu. Potom budú nasledovať spoločné prosby. Po prosbách bude obetný sprievod a počas neho sa koná zbierka. Príspevok je dobrovoľný, takže nemusíte utekať z kostola, keď ste s tým nepočítali, alebo nemáte peniaze nazvyš. Tento príspevok slúži na výdavky spojené s prevádzkou budovy kostola a bohoslužieb.
Potom bude omše pokračovať uskutočnením Kristovej obety, pri ktorej sa sprítomňuje Ježiš a dáva nám za pokrm svoje telo a svoju krv pod spôsobom chleba a vína. Ježiš sa k nám správa ako matka, veď prvých deväť mesiacov v tele matky sme žili tiež z tela a krvi matky. Na eucharistickej hostine, teda na svätom prijímaní, môžu mať účasť iba pokrstení kresťania, ktorí sa pokáním očisťujú od svojich hriechov a veria tak ako my v reálnu prítomnosť Krista v tejto sviatosti a sú členmi cirkvi. Duchovné prijímanie, teda pozvanie Ježiša do svojho života a odovzdanie mu svojho života, môže urobiť každý a dokonca aj ten, ktorý ešte nie je pokrstený. Pozvite Ježiša svojimi slovami k sebe do svojho života. A keď k vám nepríde, tak mi to oznámte. Kto uveril a chce sa dať pokrstiť, môže prísť po omši za mnou.
Aby ste všetci pochopili, aké nedozerné následky môže mat toto vaše rozhodnutie, odporúčam prečítať si svedectvo pani menom Gloria Polo. Stačí zadať do vyhľadávača na internete jej meno.