Dvaja najvýznamnejší apoštoli sv. Peter a sv. Pavol, majú v Cirkvi dva sviatky. Ich hlavný sviatok sa slávi spoločne 29. júna. Okrem toho každý z nich má ešte jeden sviatok. Sv. Petrovi je zasvätený 22. február, Katedra sv. Petra, keď si Cirkev pripomína jeho učiteľský úrad. Pavlovi je zasa zasvätený dnešný deň, keď si Cirkev pripomína udalosť obrátenia v Pavlovom živote, ktorá je významná nielen pre jeho osobný život, ale pre celú Cirkev. Dnes nám Cirkev predkladá pred oči tajomstvo obrátenia apoštola Pavla. Môžeme povedať, že jeho obrátenie môže poslúžiť ako vzor každého obrátenia. Veď v celom, priam zázračnom živote apoštola, najväčším zázrakom, je jeho ľudsky nevysvetliteľné obrátenie. Obrátenie duše od zla k dobru, od nevery k viere, od bludu k pravde je jav nadprirodzený, ktorý sa filozofický a teologický dá vysvetliť len zásahom Božej milosti. Skúsme si ho rozdeliť do určitých etáp.
Najprv sa pozrieme nato, čo mu predchádzalo. Keď Židia kameňovali Štefana, bol pri tom a strážil vrchné šaty tých, ktorí ho kameňovali. Tam kdesi môžeme vidieť prvý predpoklad jeho obrátenia. Bola to modlitba sv. Štefana za nepriateľov. Sv. Augustín túto súvislosť vystihuje svojim výrokom: „Cirkev by nemala Pavla, keby sa Štefan nebol modlil.“ Šavol sa veľmi aktívne zapájal do prenasledovania kresťanov.
Dnešné čítanie zo Skutkov apoštolských vyjadruje, jeho duchovný stav pred obrátením týmito slovami: „Šavol ešte vždy soptil hrozbami a bol rozhodnutý vraždiť Pánových učeníkov. Predstúpil pred veľkňaza a vyžiadal si od neho listy pre synagógy v Damasku, aby priviedol do Jeruzalema poviazaných prívržencov tohoto učenie, mužov i ženy, všetkých, čo nájde.” On sám spútnaval mužov i ženy a privádzal ich pred Veľradu. Dokonca si od Veľrady vyžiadal splnomocnenie, aby to isté mohol urobiť v Damašku. Takto opisujú Skutky apoštolské akoby vonkajší rámec udalosti, tak ako ju vnímali kresťania. Šavol je podľa tohoto opisu zlý človek, ktorého by podľa našich kritérií mal Pán Boh spravodlivo potrestať.
On sám na inom mieste opisuje svoj vnútorný stav pred obrátením trochu ináč: „Ja som žid. Narodil som sa v cilícijskom Tarze, ale vyrástol som v tomto meste. Pri Gamalielových nohách som bol vychovaný prísne podľa zákona otcov a horlil som za Boha, ako vy všetci dnes. Toto nové učenie som prenasledoval až na smrť; sputnával som mužov i ženy a odvádzal som ich do väzenia, ako my môže dosvedčiť sám veľkňaz a celá veľrada. Od nich som dostal listy pre bratov, keď som šiel do Damasku, aby som aj tých, čo žili tam, poviazaných priviedol do Jeruzalema na potrestanie.” (Sk 22,3)
Na inom mieste vo svojich listoch Pavol poukazuje, že tieto veci robil z nevedomosti. Môžeme povedať, že subjektívne bol presvedčený, že robí dobre a správne. Možno sa Pán Boh i preto nad ním zmiloval, že bol horlivý a myslel si, že tým slúži Bohu. Psychologicky nepochopiteľné je to, že sa v jednom momente úplne zmenil. I z tohoto všetkého môžeme pochopiť, ako ťažko je niekoho správne posúdiť. Jedine Boh vidí do srdca. Pre jedných bol Pavol človekom, ktorým treba opovrhovať, ale pre Boha bol vyvolenou a vzácnou nádobou. Ráz bude s rovnakou horlivosťou pracovať na šírení Evanjelia o Božom Synovi. Z tohoto všetkého môžeme pochopiť, že na počiatku obrátenia stojí Božia milosť. Sv. Pavol to vyjadrí neskoršie vo svojich listoch: „Boh nás miloval, keď sme ešte boli hriešny.“
Na ceste do Damašku ho zasiahol Boh. Toto stretnutie so vzkrieseným Kristom úplne zmenilo osobnosť sv. Pavla. Skutky apoštolské hovoria: „Keď sa na svojej ceste približoval k Damasku, zrazu ho ožiarilo svetlo z neba. Padol na zem a počul hlas, ktorý mu hovoril: „Šavol, Šavol, čo ma prenasleduješ?” On povedal: „Kto si, Pane?“ A ten: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ. Nože, vstaň a chod do mesta. Tam ti povedia, čo máš robiť.“ Odkiaľ vieme o tom, že to bol skutočne Kristus, kto sa zjavil Pavlovi?
Vieme to z jeho vlastných slov a vieme to aj z tvrdenia Pána Ježiša, ktorý o sebe prehlasuje: „Ja som Svetlo sveta!“ A predovšetkým tak môžeme usudzovať na základe zmeny, ktorá sa s ním udiala. O aké svetlo sa tu jedná. Je to živé, osobné svetlo, svetlo blaženosti, pravdy, radosti a krásy. Je to svetlo, ktoré vyžaruje teplo lásky a porozumenia. Je to svetlo poznania všetkého. Je to svetlo, ktoré od tej chvíle bude prežarovať všetky chvíle Pavlovho života a ktoré bude podnetom jeho meditácii. Listy sv. Pavla sú svedectvom toho, že Pavol poznal Boha. Nikto z apoštolov nemá takú hlbokú skúsenosť s Kristom, ako Pavol. Jemu sa zjavil oslávený a vzkriesený Pán, ktorý sedí po pravici Otca a skrze ktorého a pre ktorého bolo všetko stvorené. Toto poznanie mení aj jeho životný štýl. Pavol chce uchvátiť, získať Krista, pretože všetky, veci, keď ich zrovna s ním, sú len preludom. Zaujímavé je ovocie tohto zvláštneho stretnutia. Horlivosť v apoštoláte. Nikto z apoštolov sa tak nenamáhal pri šírení evanjelia ako Pavol, nikto z apoštolov nepriniesol toľko obetí ako Pavol. Aj táto naozaj enormná horlivosť, je znakom toho, že sa Pavol v určitom momente stretol s tým, ktorý ho celkom uchvátil.
Človek „Starého zákona“ dobre vedel, kto je tvorcom jeho dokonalosti, a preto sa modlil: „Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného. Neodvrhuj ma od svojej tváre a neodnímaj mi svojho ducha svätého“. V prvom liste Timotejovi počujeme tieto slová: „Ďakujem, nášmu Pánovi, ktorý mi dal silu, Kristovi Ježišovi, že ma uznal za spoľahlivého a určil ku svojej službe, i keď som bol predtým rúhač, prenasledovateľ a násilník. A predsa som došiel zľutovania, pretože som vo svojej nevere nevedel, čo robím. A milosť nášho Pána sa nadmieru rozhojnila a s ňou viera i láska v Kristovi Ježišovi. Vierohodné je to slovo a zaslúži si plný súhlas: Kristus Ježiš prišiel na svet, aby zachránil hriešnikov. Ja k ním patrím na prvom mieste, avšak došiel som zľutovania, aby Ježiš Kristus práve na mne ukázal všetku svoju zhovievavosť ako príklad pre tých, ktorí v neho uveria a tak dosiahnú večný život.“ Sv. Pavol apoštol, ktorý sám na seba zakúsil veľkosť Božieho zľutovania, nám hlása a ako sám hovorí, je to spoľahlivé a úplne vierohodné, že „Kristus Ježiš prišiel na svet zachrániť hriešnikov.“ Aby sa človek vedel z toho radovať, musí prijať i to nasledujúce Pavlovo vyznanie: „z ktorých prvý som ja“. Dokiaľ človek nepozná svoju vlastnú hriešnosť, nepozná ani radosť z evanjelia. Dokiaľ nepochopil, že on sám, ten slušný človek, je tým strateným prípadom, ktorý na svojom polepšení nedokáže urobiť ani to najmenej, dotiaľ nepochopí podstatu radostnej zvesti evanjelia.
V každom svetom prijímaní, pri každom čítaní Božieho Slova, pri každej modlitbe sa môžeme stretnúť s týmto úchvatným Pánom, ktorý jediný stojí za to, aby sme pre neho žili i zomierali. Amen!