Evanjelium opisuje rôzne stretnutia s Ježišom. Pri Zvestovaní ho prijíma Panna Mária, potom sa s ním v chudobnom dieťati stretajú pastieri. V dnešnom evanjeliu sa s ním v chráme stretajú dvaja vekom starší a predsa krásni ľudia: Simeon a Anna. Keď Písmo Sväté opisuje v druhej knihe Makabejských starca Eleazára, hovorí o ňom ako o „mužovi v pokročilom veku, a predsa krásneho výzoru“. Staroba nemusí nutne znamenať aj stratu krásy. Krása starého človeka nespočíva v pružnom tele, ale skôr v krásnej duši, ktorá sa prejavuje v jeho výzore a v jeho chovaní. Takúto krásu získavajú tí, ktorí sú krásni svojim charakterom. Mladí ľudia môžu byť navonok pekný aj bez charakteru, ale starí ľudia sú krásni len vtedy, keď sa rozvil ich charakter. To najškaredšie, čo možno na tomto svete vidieť, je starý človek bez charakteru. Krásny charakter je ovocím poslušnosti voči Bohu a jeho príkazom. Svätosť a krása spolu úzko súvisia. Boh je krásny pre svoju svätosť a človek je krásny, ak je plný Boha.
Evanjelium hovorí o starcovi Simeonovi, ktorý bol na toto stretnutie vedení Božím Duchom. V chráme sa ale ešte ktosi iní chcel a preto sa aj stretol s Ježišom, lebo Boh odpovedá na ľudskú túžbu. Písmo hovorí: „Vtedy žila prorokyňa Anna, dcéra Fanuelova, z pokolenia Aserovho. Mala vysoký vek. Po rokoch mladosti žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku.“ Evanjelium ju nazýva prorokyňou. Prorok je ten, kto hovorí v mene Božom, kto tlmočí Božie Slovo do ľudskej reči.
Vo svojom živote spoznala dôsledky prvotného hriechu. Sedem rokov žila so svojím manželom a očakávala dieťa. Z rozprávania to vyzerá tak, že jej manželstvo bolo neplodné. Prežila smrť milovanej bytosti a možno práve vtedy si uvedomila nestálosť pozemských vecí. Neplodnosť a smrť milovaného ju určite zranili, ale jej zranenia ju otvorili Bohu, ktorý je Láska a Život. Po sedemročnom manželstve a po smrti manžela sa zasvätila v akomsi osobnom rozhodnutí Bohu. A pretože vedela oceniť hodnotu dieťaťa, dal sa jej Spasiteľ spoznať v malom dieťati. Anna sa stretla s Božím Slovom, ktoré sa v osobe dieťaťa Ježiš stalo človekom.
„Chrám neopúšťala, dňom i nocou slúžila Bohu pôstom a modlitbami.“ Sv. Pavol v liste Timotejovi píše: „Tá, ktorá je naozaj vdovou a je osamelá, dúfa v Boha a dňom i nocou vytrvalo prosí a modlí sa.“ Lukáš o nej hovorí, že chrám neopúšťala. Chcela byť blízko Bohu, chcela byť tam, kde je Boh. Takto riešila problém svojej osamelosti. A samota sa pre ňu stala miestom stretnutia s Bohom. Svätci svorne vravia: „O blažená samota, o samá blaženosť“. Anna sa nechcela vzdialiť z Božej blízkosti. Z prítomnosti Božej čerpala silu. Jej duša ustavične volala „Príď Pane!“
„Slúžila Bohu pôstom i modlitbami.“ Vo svojom pôste prežívala bolesť svojej nedoplnenej existencie a neupchávala ju žiadnymi náhražkami. Jej pôst bol ustavičným krikom jej bytosti po Bohu. Nechcela sa uspokojiť s ničím iným ako so samotným Bohom. Pôst posilňoval jej modlitbu. V láske voči Bohu máme prekročiť svoj egoizmus. Preto môže táto láska aj bolieť. Boha, svojho Otca a Pôvodcu, Boha, bez ktorého by sme vôbec neboli a netešili sa z daru bytia a života máme milovať celým srdcom, celou dušou, zo všetkých svojich síl a celou svojou mysľou. On má byť na úplne prvom mieste v našich srdciach, dokonca ešte pred nami samými. Boha máme milovať viac ako svoj život, lebo v ňom je Večný Život.
Máme ho milovať celou mysľou. My si uvedomujeme samých seba len čiastočne. Boh nás svojou myšlienkou tvorí a udržuje v bytí. On je základom pre každé vedomie a poznanie. Všetky naše myšlienky sú mu zrejmé. Preto je dôstojné a správne zo všetkých svojich myšlienok urobiť modlitbu. Nemyslieť monologický ale dialogický. Nemyslieť tak akoby Boh nebol svedkom každej myšlienky, ale všetky myšlienky smerovať k Nemu. Je veľmi boľavé, keď je Božia pozornosť stále upriamená na človeka a človek myslí akoby Boh nebol stálym svedkom jeho myšlienok. Nemyslieť na Boha je hriech. Veď je to vlastne súčasť prvého prikázania. Aby som bol trošku konkrétnejší. Keď chodím po domove so svätým prijímaním, skoro všade nachádzam zapnutú televíziu. Nič ma tak neteší, ako keď nájdem niekoho s ružencom v ruke, alebo pri čítaní Písma, alebo si púšťa nejaký zbožný program. Modlitba má byť stálym krikom k Bohu.
Anna „Dňom i nocou slúžila Bohu.“ Keď sa človek modlí, slúži Bohu tým, že dovoľuje svojou odovzdanosťou, aby Boh mohol konať v ňom svoje dielo. Keď sa modlíme, dávame sa Bohu k dispozícii a tým mu slúžime. Vtedy On do nás vtláča svoj obraz. V modlitbe nás premieňa na svoj obraz. Anna sa modlila dňom i nocou , teda môžeme povedať „ustavične“, lebo len ustavičná modlitba človeka privedie až k Božiemu trónu. Modlitba je ako mávanie krídel. Keď prestaneš mávať, už neletíš, ale klesáš dolu.
Anna svojou modlitbou slúžila Bohu. Ako ďaleko sme poblúdili, keď si chceme z Pána a Boha urobiť svojho sluhu namiesto toho, aby sme my slúžili Jemu. Židia prichádzali do chrámu niečo obetovať a slúžiť Bohu. My chceme mať zo svojej zbožnosti predovšetkým niečo pre seba a keď Boh tieto naše očakávania nesplní, znechutení odchádzame a hľadáme iného boha, ktorý nám bude lepšie slúžiť a vyhovovať. Paradox je v tom, že v skutočnosti nám Boh naozaj slúži a aj sa za nás a pre nás obetuje a to až tak, ako to zjavuje Ježiš pri poslednej večeri, keď apoštolom umýva nohy, alebo keď dáva svoje telo a krv ako základ novej obete. A neumýva len naše nohy vodou, ale aj naše duše svojou krvou. On slúži nám a my máme slúžiť jemu. Slúžiť Bohu je najvyššou poctou i odmenou.
„Práve v tú chvíľu prišla aj ona, chválila Boha a hovorila o dieťati všetkým, čo čakali vyslobodenie Jeruzalema.“ A preto, že ustavične bdela a bola pozorná voči Bohu, tak jej pozornosti neušla táto tichá návšteva Boha v chráme. Prišla aj ona, chválila Boha a hovorila o dieťati všetkým, čo čakali vyslobodenie Jeruzalema. Blahoslavení tí, ktorí si svoju neslobodu uvedomujú a čakajú na príchod vysloboditeľa, Vykupiteľa. Toto všetko sa odohralo v chráme počas služby Bohu. Prišla slúžiť a Boh si poslúžil jej darom rozlišovania. Dokázala evanjelizovať, lebo Boh bol v jej srdci na prvom mieste. Milovala Boha nadovšetko.
„A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Dieťa rástlo a mocnelo, plné múdrosti, a Božia milosť bola s ním.“ V dnešnom evanjeliu sa nám Boh zjavuje ako dieťa, ktoré potrebuje ochranu rodičov, ktoré má rásť a mocnieť v múdrosti i v milosti. Dovoľme Ježišovi, aby rástol v nás. Sv. Pavol v liste Kolosanom hovorí: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev. Ja som sa stal jej služobníkom podľa Božieho daru, ktorý som dostal pre vás, aby som naplnil Božie slovo, tajomstvo, ktoré bolo od vekov a pokolení skryté, ale teraz sa zjavilo jeho svätým. Im chcel Boh dať poznať bohatstvo slávy tohoto tajomstva medzi pohanmi, a ním je Kristus vo vás, nádej slávy.“
Sv. Gregor Nazianský (326-390) nám zanechal túto myšlienku o modlitbe: „Ustavične ži v modlitbe a vždy ďakuj Bohu za všetko, čokoľvek sa s tebou deje. Nech tvoj rozum neprestane myslieť na Boha a jazyk sa chráni od hriechu. Niečo iné je láska k múdrosti, a iné je pamätanie na Boha. Pamätať na Boha je nutnejšie ako dýchanie a ak sa možno tak vyjadriť, okrem toho ani nemáme nič iné robiť, len rozjímať dňom i nocou, večer, ráno i napoludnie rozjímať a vzdychať a velebiť Pána v každom čase, ležiac i stojac či kráčajúc po ceste (Dt 6,7) a aj pri práci pamätať na Boha a týmto pamätaním rásť v čistote.“