Dnes sme počuli, že Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme ešte boli hriešnici. Ježiš zjavuje svoju lásku skrze svoju obeť. Kedysi dávno sa dvere jedného staroegyptského chrámu otvorili len vtedy, keď sa na oltári pred bránou priniesla zápalná obeť. Ľudia staroveku vedeli, že k Bohu sa nedá prísť bez obeti. Aj svätá omša, ktorú slávime má charakter obeti. Na omšu nejdem predovšetkým preto, aby som niečo z nej mal, ale aby som priniesol obeť. Dnes si niečo povieme o tomto obetnom charaktere sv. omše.
O sv. omša je obeťou v dvojakom zmysle. Predovšetkým je to pamiatka a sprítomnenie Kristovej obeti, ktorá bola prinesená za nás všetkých. Eucharistia je pamiatka Kristovej Veľkej noci. Je sprítomnenie a sviatostné prinesenie jeho jedinej obety v liturgii Cirkvi. Vo všetkých eucharistických modlitbách nachádzame po slovách ustanovenia modlitbu, ktorá sa volá anamnéza, čo znamená pripomienka. Podľa Svätého písma nie je to len spomienka na minulé udalosti, ale v liturgickom slávení týchto udalostí sa ony stávajú istým spôsobom prítomnými a aktuálnymi. Židia podobne chápali svoju účasť na Slávení Veľkej noci. Hovorili, že každý, kto sa zúčastnil na slávení veľkej noci, tajomným spôsobom vyšiel z Egypta a prešiel cez červené more. V Novom zákone nachádzame ten istý význam. Keď Cirkev slávi Eucharistiu, koná pamiatku Kristovej Veľkej noci a tá sa stáva prítomnou. Obeta, ktorú Kristus priniesol raz navždy na kríži, zostáva stále aktuálna: „Vždy, keď sa na oltári slávi obeta kríža, v ktorej bol obetovaný náš veľkonočný Baránok Kristus, uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia.“ Obetný charakter Eucharistie vysvitá už zo samých slov ustanovenia: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás” a „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás” (Lk 22,19-20). V Eucharistii dáva Kristus to isté telo, ktoré vydal za nás na kríži, a tú istú krv, ktorú vylial „za všetkých na odpustenie hriechov” (Mt 26, 28).
Keďže však ani po Ježišovej smrti jeho kňazstvo nemalo zaniknúť, pri Poslednej večeri, „v tú noc, keď bol zradený“, zanechal Cirkvi, viditeľnú obetu, aby sa ňou sprítomňovala krvavá obeta, ktorá sa raz navždy uskutočnila na kríži, aby jej pamiatka zostala až do konca sveta a aby sa jej spásna sila aplikovala na odpustenie hriechov, ktorých sa každodenne dopúšťame.” Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta: „Lebo jediná a tá istá je obeť, ten istý obetuje teraz službou kňazov, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži; rozdielny je iba spôsob obetovania.”
Eucharistia je aj obeta Cirkvi. Cirkev, ktorá je Kristovým telom, má účasť na obete svojej Hlavy. S ním je aj ona celá obetovaná. Spája sa s jeho príhovorom u Otca za všetkých ľudí. Život veriacich, ich vzdávanie chvály, ich utrpenie, ich modlitba a ich práca sa spájajú s Kristovým životom, s jeho vzdávaním chvály, utrpením, modlitbou, prácou a s jeho dokonalou obetou, a tak nadobúdajú novú hodnotu. Kristova obeta prítomná na oltári dáva všetkým generáciám kresťanov možnosť spojiť sa s jeho obetou. V katakombách sa Cirkev často znázorňuje ako žena pri modlitbe so široko rozopätými rukami v modlitebnom postoji. Ako Kristus, ktorý rozopäl ruky na kríži, aj Cirkev sa skrze neho, s ním a v ňom obetuje a oroduje za všetkých ľudí.
Celá Cirkev je spojená s Kristovou obetou a s jeho príhovorom. Pápež, ktorý je poverený Petrovou službou v Cirkvi, je spojený s každým slávením Eucharistie, kde sa spomína ako znak a služobník jednoty všeobecnej Cirkvi. Miestny biskup je vždy zodpovedný za Eucharistiu, a to aj vtedy, keď jej predsedá kňaz. Jeho meno sa v nej vyslovuje preto, aby sa naznačilo, že on je na čele partikulárnej cirkvi uprostred presbytéria a za asistencie diakonov. Spoločenstvo prosí aj za všetkých vysvätených služobníkov, ktorí preň a s ním prinášajú eucharistickú obetu.
S Kristovou obetou sa spájajú nielen tie údy, ktoré sú ešte tu na zemi, ale aj tie, čo sú už v nebeskej sláve. Cirkev totiž prináša eucharistickú obetu v spoločenstve s preblahoslavenou Pannou Máriou a so spomienkou na ňu i na všetkých svätých. V Eucharistii je Cirkev spolu s Máriou určitým spôsobom pri kríži, spojená s Kristovou obetou a s jeho príhovorom u Otca.
Eucharistická obeta sa prináša aj za zosnulých veriacich, „za zosnulých v Kristovi ešte nie celkom očistených”, aby mohli vojsť do Kristovho svetla a pokoja. Sv. Monika povedala svojím synom tieto slová: „Toto telo pochovajte hocikde. Nech vás starosť oň netrápi. Len o to vás prosím, aby ste na mňa pamätali pri Pánovom oltári, kdekoľvek budete.”
Eucharistia je aj našou obetou chvály na vzdávanie vďaky za dielo stvorenia. Táto obeta chvály je možná jedine skrze Krista: on spája veriacich so svojou osobou, so svojou chválou a so svojím príhovorom za nás, takže sa obeta chvály Otcovi prináša skrze Krista a s ním, aby bola prijatá v ňom. Predsa v každej svätej omši prinášame Bohu plody zeme a práce ľudských rúk, ktoré sa po premenení stanú chlebom života a nápojom duchovným. V eucharistickej obete je celé stvorenie milované Bohom predložené Otcovi skrze Kristovu smrť a jeho zmŕtvychvstanie. Cirkev môže skrze Krista prinášať obetu chvály na vzdávanie vďaky za všetko dobré, krásne a spravodlivé, čo Boh urobil v stvorení a v ľudstve. Eucharistia znamená predovšetkým ,”vzdávanie vďaky”.
Ak kresťania už od začiatku slávia Eucharistiu, a to v podobe, ktorá sa napriek veľkej rozdielnosti čias a liturgií v podstate nezmenila, je to preto, lebo vieme, že nás viaže Pánov príkaz, ktorý dal v predvečer svojho umučenia: „Toto robte na moju pamiatku” (1 Kor 11, 24-25). Tento Pánov príkaz plníme slávením pamiatky jeho obety. Keď to robíme, obetujeme Otcovi, čo nám on dal: dary jeho stvorenia, chlieb a víno, ktoré sa Kristovými slovami a mocou Ducha Svätého stali Kristovým telom a krvou; takto sa Kristus stáva skutočne a tajomne prítomným.
Toto veľké eucharistické tajomstvo sa stalo stredobodom, okolo ktorého krúžila celá zbožnosť sv. Františka: „Všetky tkaniva jeho bytia horeli láskou pre sviatosť Pánovho Tela, a nedokázal si sám vysvetliť, ako On mohol mať voči nám takú blahosklonnosť a lásku. Pokladal za znamenie chladného pohŕdania, keby nebol prítomný aspoň jednej svätej omše za deň, keď k tomu mal možnosť. Často prijímal s takou oddanosťou, že i druhých k oddanosti strhával. Túto vznešenú sviatosť obklopoval takou úctou, že prinášal v obetu všetky svoje údy, a keď obetovaného Baránka prijímal, obetoval mu svojho ducha v ohni, ktorý stále horel na oltári srdca“ (2 Cel 20).