Sv. Ján z kríža učí, že po prvom období väčších či menších úspechov v modlitbe prežívame spravidla krízu, keď nadobúdame dojem, že sme zablúdili, alebo že sme dostali do slepej uličky. Pasívna noc zmyslov je práve takýmto obdobím v živote modlitby, keď cesta je pre nás úplne alebo čiastočne zahmlená. Je to obdobie, kedy mnoho či lepšie povedané väčšina putujúcich vnútornú modlitbu zanechá. Preto je tiež táto noc rozhodujúcou epizódou pre ďalší život. Ján z Kríža venoval celú knihu analýze tejto krízy (Temná noc duše). Preto, sa môžeme kľudne k nemu obrátiť o radu a pokúsiť sa previesť jeho myšlienky do jazyka našej doby.
Kde sa nachádza človek v okamžiku, keď ho zastihne noc? To už má za sebou nejakú dobu cvičenia v meditácii. Týmto slovom myslí sv. Ján z Kríža každú, formu vnútornej modlitby, ktorá predchádza kontemplácii. Meditácia sa postupne stáva jednoduchšou. Pasívna modlitba spadne dá sa takmer povedať náhle z neba. Stane sa tak úplne neočakávane a človek je v tom okamžiku zavalený pocitom šťastia, prežíva vnútorné uspokojenie, okúša nebeskú blaženosť. Počínajúca kontemplácia je takmer nepoznateľná a v mnohých prípadoch si ju človek ani neuvedomuje. Preto tu nemôže byť ani reč o pocite uspokojenia, ale naopak – podľa Jána z Kríža – sa dostavuje nekľud, úzkosť, neistota. Dalo by sa povedať, že človek, ktorý dospel k noci zmyslov je kontemplatívny, bez toho, aby si to sám uvedomil. Boh sa mu dáva novým spôsobom, avšak človek sa v tom nevyzná.
Ján z Kríža učí a všeobecná skúsenosť to potvrdzuje, že človek po svojom obrátení prežíva obdobie duchovného nadbytku. „Obrátením” sa tu nemyslí prechod od života v hriechu k životu kresťanskému, ale prechod od života, kde žijem len z povinnosti svoju nábožnosť, do životu láskyplného vzťahu k Bohu, k vzťahu JA a Ty. Ty si môj Otec a ja som tvoje dieťa. Po takomto obrátení nastáva obdobie tučných rokov alebo skôr mesiacov. „Akonáhle sa duša rozhodne veľkoryso slúžiť Bohu, Boh spravidla začne tým, že dušu pozdvihne a hýčka ju tak, ako milujúca matka hýčka svoje decko. Zahrieva ho na svojich materských prsiach, kŕmi ho sladkým mliekom a dáva mu chutnú, jemnú potravu, nosí ho v náruči a hladí ho” (Temná noc I,1,2). Tento stav duše pokladá Ján za priamy dôsledok Božieho zásahu. Boh dušu hýčka a zahrňuje ju blaženosťou. A to je samozrejme správne. Môžeme na tento stav duše hľadieť samozrejme taktiež z čisté psychologickej stránky, čo je nemenej plodné a oprávnené. Zisťujeme, že toto obdobie hojnosti, je úplne normálne, samozrejmé: úplne zapadá do prirodzeného vývoja vecí. Boh chcel túto radosť spôsobiť, aby človek konkrétne zakúsil, že život spolu s ním ho učiní šťastným, aby poznal, ako je krásne pre neho žiť. Táto fáza je rovnako nutná, aby sa človek naučil odriecť si mnoho vecí, ktoré mu predtým pôsobili radosť a nemohol sa bez nich obísť: dobre jedlo a pitie, cestovanie a zábavy. Keby život v modlitbe hneď od počiatku spočíval len v duchovnej vyprahlosti, nemal by človek nikdy odvahu sa úplne a bez výhrady oddať Bohu. Všetko ostatné by ho priťahovalo viac ako neprítomný Boh.
Toto obdobie je teda kladné a nie je namieste priať si ho vynechať. Pre začiatočníkov však zostane púhou fázou. Pocity blaženosti, ktoré človeka zaplavujú, nejdú príliš do hĺbky, láska je doposiaľ veľmi povrchná a zameraná na vlastné JA. „Duša sa s veľkou horlivosťou oddáva všetkým týmto duchovným cvičeniam a činnostiam, lebo v nich nachádza útechu a radosť. Pretože dosiaľ nepodstúpila ťažký boj za dosiahnutie spoľahlivých čností, dopúšťa sa vo svojich duchovných cvičeniach mnohých chýb a nedokonalostí…Nemala dosiaľ príležitosť vybudovať si pevný charakter, z toho nutne vyplýva, že si počína ako slabé a nevedomé dieťa”.
V prvej polovici svojej knihy o Noci zmyslov Ján od Kríža popisuje, v čom spočíva toto detinstvo a táto nedokonalosť. S obdivuhodnou psychologickou znalosťou odhaľuje skrytý egoizmus, ktorým je začiatočník v tomto období ešte presýtený. A stále znovu Ján poukazuje, že vlastnou silou sa nie je možné tejto slabosti zbaviť. Musí tu zasiahnuť Boh.
Už skôr sme poukázali na to, že Ján z Kríža vidí veci v širších súvislostiach ako Terézia, ktorá popisuje jednotlivé prežívané skutočnosti: rôzne stavy pri modlitbe, dary milosti v podobe svetla a zrejme prejavy lásky. Ján z Kríža podáva syntézu všetkých týchto javov. Obidvaja majú veľkú zásluhu. Terézia je neprekonateľná v opisovaní rôznych mystických skúseností. Že nemala teologické vedomosti jej bolo len na prospech, a tak nikdy neupadla do pokušenia násilne rozškatuľkovávať svoje skúsenosti do určitých teologických kategórii. Ján z Kríža popisuje menej obšírne, zato nám dáva poznanie (systém): vďaka jemu je nám dopriata radosť „chápať”, uchopiť každý jeden prvok zvlášť, zhrnúť ich potom a pochopiť ich vzájomnú súvislosť. Preto u neho nachádzame celistvejší obraz cesty mystiky. Terézia popisuje etapy, dôležité zástavky: modlitbu pokoja, spánok duševných síl, modlitbu spojenia. Všetko, čo je medzi tým, je veľmi vágne a preto pre ňu neveľmi dôležité. Tiež nám nehovorí veľa o tom, ako si kontemplatívny človek má počínať pri modlitbe mimo rámec konkrétnych mystických zážitkov. Mnohí z tých, kto zbežne prečítali Terezine spisy, majú potom, ako dospelí do jednej z Teréziiných vysoko položených komnát, dojem, že ich modlitba ustavične nesie pečať typického znaku dosiahnutého stupňa. Ján z Kríža nepopisuje žiadne zástavky, žiadne dôležité udalosti na ceste. Popisuje cestu samu. To je veľmi dôležité pre správne pochopenie duchovnej vyprahlosti. U Terézie nie je ľahké nájsť text, ktorý by vyvyšoval duchovnú vyprahlosť, skôr sa stretneme zo vzdychmi a nárekmi.
Pre Jána z Kríža je duchovná vyprahlosť v modlitbe nie menej dôležitým obdobím. Táto duchovná vyprahlosť znamená sedieť v Božej čakárni a dúfať, že Bohu sa zapáči ma opäť prijať. Bezútešná modlitba je tiež pokrokom na ceste, i v nej sa nás Boh ujíma, aj ona je kontempláciou a mystikou. Kto sa však ocitol v púšti noci, neprijíma mystické dary milosti len tu a tam, ale kráča na ceste kontemplácie a mystiky. Radosť i bolesť sú tu súčasťou kontemplácie.
„Táto noc, ktorú nazývame kontempláciou, spôsobuje u duchovne založených ľudí dva rôzne druhy temnoty či očisty, ktoré odpovedajú obom zložkám človeka: stránke zmyslovej a stránke duchovnej”. To neznamená, že kontemplácia vždy spôsobuje noc a tmu, ale že v určitom úseku cesty sa očisťujúci, posväcujúci zásah Boží prežíva ako noc. Na rozdelenie v noc zmyslov a noc ducha nesmieme brať príliš presné merítko, totiž ako by obidve noci nemali žiadnu vzájomnú súvislosť alebo akoby obe začali a skončili v presne vyhranenom časovom období a medzi nimi existovala len duchovná vyprahlosť. Našťastie je život bohatší na fantáziu a prekvapenie, ako si vo svojom strnulom rozdeľovaní dokážeme predstaviť.
Čo tým chceme povedať, je len to, že v živote existujú periódy, keď duchovná vyprahlosť prevláda. Keď sa pozrieme neskoršie na toto obdobie, máme dojem, že sme prechádzali púšťou. Posudzovať stupeň zrenia v rôznych fázach svojho života môžeme až vtedy, keď sme tieto fáze už prešli. V daných okamžikoch nemáme potrebný odstup, aby sme mohli vysloviť globálny úsudok.
„Noc zmyslov je veľmi obvyklá a vyskytuje sa u mnohých začiatočníkov. Noc ducha naproti tomu prežíva len veľmi málo ľudí, a to takých, ktorí už prešli skúškami a učinili pokroky na ceste čnosti…Prvá noc čiže očista je trpká a strašná pre človeka, ktorý podlieha zmyslom. Druhá noc je nezrovnateľnejšie tvrdšia a obtiažnejšia pre ducha.”
Noc zmyslov je ľahko poznateľná. Ján z Kríža udáva tri charakteristické znamenia pre túto noc. Vďaka týmto trom znameniam si môžeme urobiť dosť presný obraz o tom, čo človek behom tohoto obdobia kríze prežíva.
Ján z Kríža tieto znamenia neobjavil. Čítame o nich už u starších autorov, napr. Tauler. V Jánovom diele však zaberajú význačnejšie miesto. Popis noci vzbudzuje dojem, že je určený hlavne pre tých ľudí, ktorí sa stretli s týmito ťažkostiam. Ján im chce dodať odvahu. Doslova podáva ruku ľuďom, ktorí sa navzdory, či lepšie vďaka svojej ušľachtilosti ocitli v temnom tunely, ktorého konce nemožno vidieť. V tmavom tunely im Ján prichádza v ústrety ako anjel útechy a svetla. Oni tri znamenia predstavujú tri otázky, ktorá kladie tým, ktorých v tuneli, stretáva. Kto dokáže na otázky odpovedať riadne, nemusí mať žiadne obavy. Môže kľudne a s pocitom dôvery kráčať ďalej so zavretými očami, lebo mu nehrozí ne bezpečie, že by sa potkol alebo spadol do zradných jám. Kráča po správnej ceste vedený neviditeľnou rukou.
Na menované tri znamenia narážame v Jánovom diele dvakrát. Vo Výstupe na horu Karmel aj v Temnej noci. Príslušne state sú v oboch dielach skoro zhodné, pozorný čitateľ však pri zrovnaní objaví určité rozdiely. Nejde totiž v týchto dvoch spisoch o zhodné obdobia. V Temnej noci duše sa znamenia vzťahujú na človeka, ktorý práve vstúpil do obdobia noci, znamenia dávajú kritérium pre stanovenie správnej diagnózy, či tu ide o dielo samotného Boha, či len o ochablosť alebo dokonca o chorobu? Vo Výstupe sa znamenia týkajú ľudí, ktorí už majú krízu noci za sebou a teda došli už o niečo ďalej. Týmto ľudom chce Ján dodať pokoj v ich láskyplnej kontemplácie. Je zaujímavé položiť oba texty vedľa seba, lebo až potom jasne uvidíme, akým smerom sa modlitba vyvíja.
„Prvé znamenie objavíme, keď nenachádzame radosť a útechu vo veciach nebeských ani pozemských. Lebo ak nevedie Boh dušu do temnej noci, aby tu jej zmyslové žiadosti vyschli a duša sa od nich očistila, potom nedovolí, aby duša prežívala radosť v čomkoľvek.” Už tu sa nám ozrejmí Boží úmysel previesť človeka z úrovne zmyslov na rovinu duchovnú. Všetko potešenie v oblasti zmyslov je človeku odňaté, či už sa týka veci duchovných či svetských. Modlitba neprináša už takú radosť ako predtým. Pri duchovnom čítaní sa človeku veľmi ťažko sústreďuje myšlienky, takže namiesto toho, len nečinne sedí a sníva. Omša i sväté prijímanie, ktoré predtým tvorili vrchol’ dňa, sa stávajú utrpením a bolesťou. Prejavovať lásku k blížnym je čím ďalej obtiažnejšie a dôsledkom toho je i viac osobných porážok. Ani bežné každodenné zamestnanie už neposkytuje uspokojenie. Kto pred tým pracoval s chuťou, musí sa teraz s násilím premáhať. Pred tým pôsobilo radosť počúvať hudbu, čítať román, navštevovať priateľov, teraz je radosť preč. Svet veľmi zošedol. Človek sa na tejto ceste ocitá akosi bokom od všetkého diania. Stal sa v tomto svete cudzincom. V jednom zo svojich dopisov popisuje Dom Chapman tento stav takto: „Výraz cudzota, ktorého užívate, mi pripomína moje vlastné pocity: dojem, že som v okolitom svete cudzincom a že som nútený na tejto podivnej scéna hrať roľu, napriek tomu, že v hĺbke srdca je mi to najskôr ku smiechu (na smiech), ako by mi bolo úplne ľahostajné, čo sa okolo mňa deje – pokiaľ sa ovšem nejedná o vôľu Božiu. Mám stále dojem, že svet je cudzí a všetko v ňom podivné. Prečo je tráva zelená a prečo voda tečie? Prečo mám ruky a nohy?”
Pojem noc zmyslov je veľmi výstižný. Oblasť zmyslov, totiž drobný všedný život, ktorý pozostáva zo zmyslových radostí, celý tento svet stratil svoje kúzlo: akoby sa zatmelo slnko a všetko zakrýva temnota.
V človeku sa akoby čosi rozštiepilo. Predtým bol plne zaujatý svojou prácou a svetskými záležitosťami. Teraz v hĺbke jeho vnútra je čosi stále bokom tohoto všetkého.
Čosi, čo už uchvátil Boh. Ak hovorí Ján z Kríža, že noc zmyslov je kontempláciou, dotyka sa tým, jadra veci. Boh je totiž na ceste zmocniť sa ľudského srdca – to je práve kontemplácia – avšak činí to tak jemne a láskyplne, že človek nemá ani poňatie, čo Boh práve v jeho vnútri koná. Cíti len, že naďalej sa už nedokáže zaoberať bežnými vecami ako predtým. Dôvodom tejto neschopnosti je práve to, že jeho vnútro je zaujaté Bohom, beztoho, aby o tom mal tušenie. Keď sa človek po rokoch ohliada na toto počiatočné štádium, uvedomí si, že Boh mu už vtedy premieňal srdce.
Rozštiepenosť, ktorú vtedy človek prežíva v sebe, mu veľmi sťažuje život. Musí žiť súčasne v dvojakom svete a žiadny z nich nie jeho vlastný. Nech vo svete, v ktorom sa predtým cítil ako doma, robí čokoľvek, neustále si uvedomuje: Moje srdce tu už nie je, je inde, v úplne inom svete. Avšak i v tom inom svete je cudzincom. V okamžiku, kedy sa tento nový svet pred ním otvára, stále si ešte nie je vedomý, že to je svet Boží. Všetko je dosiaľ zahalené hmlou a akosi šialené. Život v obyčajnom svete ho už neteší a pri tom sa dosiaľ nenaučil žiť s Bohom a radovať sa z Neho. Takto žiť nie je ľahké a okrem toho je nutné ustavične bojovať s pocitom žiaľu a skľúčenosti. V tomto období. často prežívame veľkú túžbu po Bohu; nie tú, ktorá, sa zakladá na rozumovom poznaní, že Boh je hoden väčšej lásky, ale zo skutočnej potreby, túžbu, ktorá doslova bolí, ale tiež dokáže prinášať šťastie (veľké šťastie) Lebo to je tajomstvo veľkej túžby, že trýzni a zároveň oblažuje. Bez tejto túžby nie je možné byť, nech bolí akokoľvek, a nechceli by sme ju vymeniť za nič na svete – i keď pochopiteľne túžime po jej naplnení.
Ľudia, ktorí týmto obdobím prechádzajú, sa môžu svojmu duchovnému radcovi javiť ako obtiažny, zvlášť, keď on sám niečo podobné nezažil. Nariekajúzažil. Nariekajúejasne a nesúvislé: človek je v takejto situácii skľúčený a nevie prečo, cíti sa nemocný a nevie čím. Hegel definuje človeka ako choré zviera, ktoré žije v nepokoji a nedokáže sa ustáliť vo svojom bytí. Tak by sa mystik dal charakterizovať ako chorý človek, krajne nespokojný so svojím údelom. Pretože touto cestou putuje viacej žien ako mužov, má duchovný radca sklon všetky tie príznaky pričítať ženskej citlivosti. A to je ďalší kríž: človek nevie, ako sa vyjadriť, a cíti sa nepochopený. Napriek tomu, že podľa slov Jana z Kríža noc zmyslov je jav úplne bežný a väčšina z nás ňou prechádza, bohužiaľ platí, že nie je ľahké nájsť duchovného radcu, ktorý by mal v tomto smere skúsenosť. Kto však sám touto cestou prešiel, nemá potiaže pochopiť ľudí, ktorý sa nachádzajú v takomto rozpoložení a ani mu nie sú na obtiaž. Naopak v ňom vzbudzujú zvláštny pocit pravej sympatie v pôvodnom zmysle slova, t.j. pocit súzvuku a harmónie. Pútnik s radosťou a vďačnosťou stretáva na ceste druha, ktorý rovnako ako on je uchvátený Bohom. Ľudia zasiahnutý Bohom tvoria jednu rodinu, veľký okruh priateľov. Ak stretneme niekoho z nich, máme pocit, že sa už poznáme veľmi dlho: veď Boh nás vedie všetkých po rovnakej ceste a k vzájomnému pochopeniu nie je treba mnoho slov.
Ako je to možné, že toľko ľudí – možno povedať, že väčšina – žije tak, ako žijú? Vidíme ich na ulici, ako behajú, naháňajú sa za niečím s horlivosťou, ktorá pripomína mravcov v ohromnom mraveništi, celkom zaujatí svojím konaním. Možno sa nám nezdajú príliš šťastní, ale ani vyslovene nešťastní. Buď ako buď: proste žijú, pevne sa držia života, nepomýšľajú na sebevraždu. Ako je to možné? Pretože ich vnútro nie je rozpoltené. Celý ich život sa odohráva na povrchu. Ich hlbšia vrstva, ich pravé ja sa dosiaľ nezobudilo, a preto nemôže túžobne volať po Bohu. Nepočujú vo svojom vnútri hlas, ktorý neustále varuje: „O nie, toto nie je môj milovaný” (sv. Mechtilda). Nie sú si vedomí toho, že postrádajú vnútorný život a preto žijú pomerne kľudne. Naopak ľudia. Ktorí vošli do noci zmyslov, stratili tento kľud, ktorý bol ovšem povrchný a klamný. V ich vnútri vyrastá omnoho hlbší mier, ktorý si dosiaľ neuvedomujú. Než tento mier tak ďaleko uzreje, aby im priniesol blaženosť musia, pretrpieť mnoho pôrodných bolestí. Ako výstižné sú Ježišove slová a ako vhodne ich možno v týchto prípadoch aplikovať: „Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek. Aj vy ste teraz smutní; ale zasa vás uvidím a vaše srdce sa bude radovať. A vašu radosť vám nik nevezme.“ (Jn 16,21-22) Keď človek prenikne do hlbšej sféry svojho srdca, získa trvalý pokoj.
Už z tohoto prvého príznaku vysvitá, akou nesmierne veľkou milosťou je noc zmyslov. Boh v nej oslobodzuje Človeka od sveta. Čo sa človek predtým snažil dosiahnuť s nesmiernou námahou a s nepatrným výsledkom, to docielil Boh sám behom niekoľkých mesiacov, a to neporovnateľne dôkladnejšie a hlbšie. Oslobodenie, ku ktorému sa človek pokúsil dospieť sám pomocou askéze, odriekania a duchovných cvičení, zostávalo viac menej len na povrchu. Bolo skôr len povrchné a viacej záležitosťou mysle než vnútornej premeny. Ide o vnútorný postoj, ktorý je človeku daný. Toto všetko je však len začiatok, drobná sejba ako príprava k dokonalému oslobodeniu. Bude treba ešte dlhí čas, než tento vnútorný postoj prenikne celým človekom. Behom tej doby človek zápasí s Bohom ako kedysi Jakub s anjelom. Hlboko vnútri sa mu zvýrazňuje prázdnota, ktorú nie je možné vyplniť povrchnými vecami. Zápas s Bohom trvá dlho: Jakub zápasil celú noc, „dokiaľ nevyšla zornica“. (Gn 32,24). Rovnako ako Jakub, ktorý zbytok celého svojho života kríval i človek, ktorý sa dostal do styku s Bohom, je poznamenaný na celý život. Môže sa spreneveriť, na niekoľko rokov sa i Bohu vzdialiť, môže zanechať modlitbu, možno i dokonca odpadne od viery, napriek tomu v ňom vždy zostane niečo z prvotného Božieho dotyku: výčitky svedomia, nepokoj, absolútna neschopnosť nájsť pokoj.
Julien Green píše vo svojom denníku: „18.mája 1959: Dnes ma napadla myšlienka, že neuskutočnené poslanie ustavične človeka prenasleduje, akokoľvek sa pokúša uniknúť. Boh nás predsa povolal a neustále nás povoláva. My ho nechceme počúvať, jeho hlas nás však prenasleduje. To dáva nášmu životu zvláštnu pečať a naše kroky sú občas len krívaním, úplne ako by sme boli nejakým spôsobom poznačený.”