Dnes večer sme sa stretli, aby sme spolu prežili vigílijnú slávnosť. Vigília je vyvrcholením adventu. Kto asi najtúžobnejšie a teda aj najlepšie očakával narodenie Pána Ježiša? 4.000 rokov podľa Písma očakávali naši praotcovia príchod Ježiša v tele. Podľa odhadov modernej vedy to bolo ešte dlhšie. Ale celá túžba po Vykupiteľovi sa asi najviac koncentrovala v dvoch ľuďoch, v Márii a v Jozefovi. Lebo Boh odpovedá na naše túžby. Ak modlitba neobsahuje skutočnú potrebu vyjadrenú v túžbe Boh je nevyslyší. Boh vypočúva naše skutočné potreby. Najviac sa táto túžba objavila u Panny Márii. Ona bola najlepšou „adventistkou” všetkých čias, teda ženou, ktorá najtúžobnejšie čakala Spasiteľa.
Podobne, ako je vo vzťahu dvoch ľudí rozhodujúce, či majú po sebe skutočnú túžbu, nie sú rozhodujúce dary, tak i náš duchovný život má byť sprevádzaný túžbou po Bohu. Ani náš dar, ani naša obeta nič pred Bohom neznamená, ak nemá v sebe toto znamenie túžby. Je to podobné, ako keby muž doniesol žene k sviatku tašku z krokodílej kože, ale pritom ju vôbec nepobozkal. Alebo rodičia, ktorí sú ochotní svojmu dieťaťu všetko darovať, len aby mali od neho pokoj.
Dôležité je na koho sa vo svojom duchovnom živote budem spoliehať a po kom budem skutočne túžiť. Vidíme i iné postavy NZ, ktoré mali v sebe túto všetko stravujúcu túžbu po Bohu. I druhé čítanie nám hovorí o sv. Pavlovi. On sám hovorí, keby som mal všetko, ale nemal by som skutočnej lásky, keby som všetko robil, a nemal by som skutočnej lásky, nič mi to neosoží.
S akým zameraním vykonával apoštol Pavol misijnú službu? V Skutkoch apoštolských (20,19) čítame, že „s celou pokorou a i s mnohými slzami a pokušeniami” slúžil Pánovi. Ďalej hovorí: „Nezadržal som ničoho užitočného u seba aby som Vám to nezvestoval a učil vás verejne i po domoch”. Sv. Pavol hovorí s „celou pokorou”. Apoštol nehovorí, že slúžil Bohu s ohromnými kázňami, intenzívnym šírením Písma, odhodlaným misijným napredovaním. Nie, hovorí, že slúžil svojmu Pánovi s mnohými slzami a pokušeniami. Keď chceme nasledovať Krista musíme najprv začať u seba a svoj život na tento cieľ zamerať. Keď nebude správny postoj nášho srdca i všetko ostatné naše konanie nebude správne. Musíme byť naplnený tou istou, všetko pohlcujúcou túžbou po Bohu, ako bol apoštol Pavol, ako bola Panna Mária a svätý Jozef. Keď budeme mať takú túžbu, dokážeme, že sme Božie deti a že On v nás pôsobí.
To čo robíš, ťa ešte nepredurčuje stať sa učeníkom, i keď dodržiavaš sľuby i keď žiješ sparťanským životom a spíš na zemi. Len vtedy sa dozvieš, že si Ježišovým učeníkom, keď z celého srdca budeš túžiť po spoločenstve so svojím Stvoriteľom, keď ho budeš chcieť poznať, keď budeš s ním chodiť a žiť, ako Henoch, ako Abrahám, ako Dávid a Panna Mária. Keď máš v sebe takúto túžbu, potom si na správnej ceste, na ceste nasledovania. I keď si často zlyhal a dopustil sa nespočetných chýb.
V druhom čítaní sv. Pavol spomína kráľa Dávida, o ktorom Boh vydáva takéto svedectvo: „Našiel som Dávida, syna Jesseho, muža podľa môjho srdca, ktorý bude plniť všetku moju vôľu. Mohol takto Boh o ňom hovoriť? Bol Dávid mužom, na ktorého sa dalo naozaj spoľahnúť? Celkom iste nie. Vieme, že Dávid sa prehrešil a ťažko padol a predsa Boh hovorí o Dávidovi, že je mužom „podľa môjho srdca”. Zo žalmov vidieť, že Dávid túžil celým srdcom po Bohu. „Moja duša žízni túžbou po tebe a moje telo prahne po tebe, ako vyschnutá zem bez vody sa vynáram pred tebou vo svätyni” (Ž 63). Napriek tomu, že sklamal, pociťoval Dávid neuhasiteľný smäd po Bohu. Mohol vravieť „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša túži po tebe môj Bože”.(42) Žalm 34 nám ho predstavuje ako muža, ktorý vedel Boha chváliť a ďakovať mu za všetky skúsenosti, ktoré s ním mal. „Dobrorečiť budem Pánovi v každom čase. Jeho chvála bude neprestajne v mojich ústach”. Pravý učeník sa vyznačuje tým, že hľadá Pána, túži po ňom a neprestajne ho chváli: „Hľadal som Pána a ohlásil sa mi a vytrhol ma zo všetkých mojich tiesni”.
Kto môže praktický žiť s Ježišom? Kto bude mať s ním osobné spoločenstvo? Vonkajšie zdanie môže byť klamné. Ani naša múdrosť ani naše dôrazné modlitby alebo strhujúce kázne nie sú smerodajné. Konečne, nezáleží ani na tom, že sme teologický školení, alebo že sme náš majetok až do poslednej košele odovzdali Bohu, aby sme takto dokázali našu príslušnosť k učeníkom. Tieto veci nás neprivedú bližšie k Bohu.
Písmo vraví: „Pán je blízky tým, ktorí majú, srdce skrúšené a tých, ktorí sú zdrteného ducha, zachráni. Boh sa priblíži k človekovi, ktorý si uvedomil, že sklamal, že je nedokonalý, že chybil, ktorý tieto svoje nedostatky vyzná pred Bohom v pokore: „Pane, buď milostivý mne hriešnemu”. Boh sa priblížil k mužovi, ktorý k nemu prišiel s rozbitým a zlomeným srdcom. Počuje jeho zúfalý výkrik: „Bože, ty vieš, že som sklamal. Vieš, že som pokrytec. Vieš, že som ničomný a hriešny. Buď mi milostivý. Tento muž so srdca oľutoval svoju vinu a Boh mu odpustil.
Opravdivý učeník Ježišov však túži po Bohu. Nebude chcieť, aby niečo znamenal pred ľuďmi, ale bude sa chcieť ľúbiť Bohu. Deň čo deň žije pre Boha a pre jeho slávu: dychtí ako jeleň za vodou z prameňa. Nechajme v sebe túto túžbu rásť, lebo to je najväčšie Božie prianie. Vo svojom slove nám celkom zrozumiteľne hovorí, že nás chce mať pre seba celých. Jediná cesta, na ktorej dostaneme silu a pomoc pre našu každodennú povinnosť je tá, na ktorej sa stíšime pred Bohom. Venuj mu svoj čas? Nauč sa v Ňom hľadať svoju radosť a naplnenie. Prejav túžbu po spoločenstve s ním. Potom sa tvoje i jeho priania zladia a splnia. Potom bude tvoje nasledovanie jemu na česť.
Keď sa lepšie pozrieme na nášho otca Františka, zistíme, že toto je podstata jeho serafičnosti. Láska k Bohu, ktorý je náš Stvoriteľ, Vykupiteľ a Posvätiteľ. Teda buďme ľuďmi veľkej túžby po Bohu, aby sme sa raz dokázali tešiť, keď nám príde odísť z tohoto sveta, tak milujme Pána, ako jeho najsvätejšia Matka Mária.