Dnešné prvé čítanie, z knihy proroka Izaiáša chce osloviť všetkých. Prorok si všíma jeden problém duchovného života a to malomyseľnosť. Malomyseľnosť je niečo, čo sa objavuje zvlášť v našej dobe. Je to opak viery. Mohli by sme hovoriť aj o „malovernosti“, ktorú Ježiš vyčítal aj apoštolom. Mohli by sme povedať, že moderní ľudia a kresťanov z toho nevynímajúc, nepočítajú akosi vážne s Bohom a s jeho ochotou pomôcť a splniť svoje prisľúbenia. Aj ľudia chodiaci v nedeľu do kostola sa viac riadia podľa názorov a návodov rôznych pochybných svetských časopisov ako podľa Božieho Slova. A tak sa postupne aj tých, ktorí sa nazývajú kresťania, zmocňujú úplne svetské postoje a myšlienky.
Prečo hovorím o malomyseľnosti práve na tejto sv. omši, ktorá je zároveň koncertným vystúpením a tiež svedectvom viery jednej veľkej rodiny. V tomto roku sme mali možnosť viac krát počuť výzvu otcov biskupov, že Slovenský národ sa približuje stavu, alebo dokonca už v ňom aj je, keď je väčší úbytok obyvateľstva ako prírastok. Zaznela tam aj jedna veta, ktorá ukazovala na ťaživú ekonomickú situáciu v mnohých rodinách. A ak ste niekto vtedy boli na svätej omši, ktorú som slúžil, predniesol som tam jednu poznámku: „To nieje problém ekonomiky ale viery”. Ja sám pochádzam z jedenástich deti a naša rodinná história začala v dobe ekonomický i politický najnevhodnejšej (5o-tich rokoch). A predsa nás rodičia aj prijali aj vychovali, dokonca prvé základy náboženstva sme nedostali v škole, pretože to ani nebolo možné, ale od rodičov. Hovorím to preto, lebo dnes nám svojim spevom svedči jedna veľká rodina o tom, že Boh sa naozaj o nich stará. Boh je verný svojmu sľubu. On sa postará.
Prorok Izaiáš nás všetkých vyzýva: „Vzchopte sa, nebojte sa. Hľa, váš Boh! Príde odveta, odplata Boha: On sám príde a spasí vás.” Prorok nám doslova a do písmena kladie pred oči Boha. Malomyseľnosť sa objavuje tam, kde človek stráca vedomie Boha, kde človek stratil pohľad na Boha. Už SZ žalmista nás vyzýva: „Na Boha hľaďte a budete žiariť a tvár vám nesčervenie hanbou, úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal.” A sv. Peter nás všetkých vyzýva: „Majte oči upreté na Ježiša, ktorý je pôvodca a zavŕšiteľ našej viery!” Apoštol mal s tým svoju vlastnú skúsenosť. Keď chcel kráčať po vode išlo to, dokiaľ sa díval na Pána, ale akonáhle sa pozrel na seba a svoje okolie, zľakol sa a začal sa topiť.
Pripomeniem ešte niektoré myšlienky, ktoré k nám zazneli na počiatku tohto roku na sviatok sv. Rodiny: „Príchod detí v manželstve umocňuje lásku na základe ktorej sa muž a žena odovzdali jeden druhému a prijali sa navzájom vo všetkých rovinách svojho života. Táto láska je a stále musí ostať, láskou darujúcou. Ona sa potom odovzdáva deťom ako základ, ktorý sa darovaním neochudobňuje, ale obohacuje sa práve vtedy, keď sa rozdáva. Takáto láska prináša skutočné šťastie, slobodu a vedomie vlastnej dôstojnosti. Z dejín i zo súčasnosti poznáme aj iné chápanie lásky, ktoré ju zaradilo do kategórie konzumného blahobytu a zmyslového zážitku. Tu sa stráca vedomie osoby druhého a láska sa stáva iba prostriedkom zmyslového uspokojenia a zážitku. V žiadnom inom ľudskom spoločenstve na zemi nežijú osoby tak blízko vedľa seba, ako v manželstve a rodine. Sväté Písmo to vyjadruje slovami: „Preto muž opusti svojho otca i matku, a pripúta sa ku svojej manželke a budú jedno telo”. Preto nikde inde sa neprejaví toto dvojaké chápanie lásky tak protikladne, ako v manželstve a rodine. Kde dostala svoje patričné miesto darujúca sa láska, tam rodina prežíva akoby kus strateného raja. Kde prevláda len zmyslová láska, tam je rodinný život predchuťou zatratenia.
Sv. otec Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii „Familiáris consortio“ – „Rodinné spoločenstvo“, hovorí, že mnohé rodiny prežívajú túto situáciu vo vernosti tým hodnotám, ktoré tvoria základ rodinného zriadenia. V iných rodinách zavládla neistota a rozpaky, pokiaľ ide o vlastné úlohy, alebo dokonca pochybnosti a takmer nevedomosť o hlavnom cieli a podstate manželského a rodinného života.“ (odst. 10)
Podľa sv. otca je potrebné pre dobro rodiny dbať na väčšie povedomie slobody, vyzdvihnutie dôstojnosti ženy, zodpovedné rodičovstvo a výchovu. Ďalej prehĺbenie vzťahov medzi rodinami pre ich vzájomnú duchovnú i hmotnú pomoc. Taktiež je potrebné uvedomenie si poslania rodiny v Cirkvi a zapojenia sa do tvorby spravodlivej spoločnosti. Ján Pavol II. varuje pred deformáciou základných hodnôt, upozorňuje na bludný názor, že obaja manželia sú úplne nezávislý a vystríha pred spochybňovanom rodičovskej autority pred deťmi, ako aj rastúcim počtom rozvodov, umelých potratov a sterilizáciou.
Sv. otec tvrdí, že príčinou týchto ťažkosti je nesprávne chápanie slobody. V krajinách tretieho sveta je to krajný nedostatok materiálnych prostriedkov nutných pne dôstojný život. V bohatých krajinách zasa blahobyt, konzumné zmýšľanie, úzkosť a strach. Život už nie je požehnaním, ale nebezpečenstvom a prekážkou, ktorej sa treba vyhnúť. Voči tlaku masmédií, ktoré propagujú záporné javy, neostali odolní ani veriaci. Aj oni strácajú zmysel pre kladné hodnoty a nedokážu byť kritickým svedomím rodinnej kultúry a pravého rodinného humanizmu.
Základnou úlohou rodiny je služba životu. Plodením sa odovzdáva Boží obraz z človeka na človeka (možnosť byť Božím obrazom). Plodnosť manželskej lásky sa však neobmedzuje len na plodenie deti, ale obohacuje sa všetkými plodmi mravného, duchovného a nadprirodzeného života, ktoré otec a matka na základe svojho povolania majú odovzdať deťom a skrze ne cirkvi a svetu. Preto, že manželská láska je osobitnou účasťou na tajomstve života a lásky samého Boha, Cirkev si uvedomuje, že dostala zvláštne poslanie, strážiť a brániť vznešenú dôstojnosť manželstva a zodpovednú úlohu odovzdávania ľudského života. Potvrdil to II. Vatikánsky koncil a encyklika Pavla VI. „Humanae vitae“. Manželská láska musí byť plne ľudská, výlučná a otvorená novému životu. Učenie Cirkvi je dnes zaradené do takej spoločenskej a kultúrnej situácie, ktorá z jednej strany sťažuje jeho pochopenie, no z druhej strany ho robí ešte naliehavejším a potrebným pre povznesenie. opravdivého dobra muža a ženy.
Život je vždy darom Božej dobroty. Najhlbším previnením proti odovzdávaniu života je potrat, čiže zámerné prerušenie tehotenstva, kde človek cielene ukončuje život už počatého dieťaťa. Osobuje si tu absolútne právo na život namiesto služby životu, ktorý má všemožne chrániť. Čo do podstaty niet rozdielu medzi už narodeným a ešte, nenarodeným, ale počatým životom. Je veľkým protirečením, keď štátne zákony chránia život už narodeného dieťaťa pod hrozbou trestu a zároveň dovoľujú usmrtiť ešte nenarodené dieťa. Je to obraz znehodnotenej pravdy o človeku.
Na tomto mieste je dobré sa zamyslieť aj nad tým, či kresťan môže vo voľbách dát hlas strane, ktorá schvaľuje takýto stav. Na záver nášho dnešného zamyslenia nad rodinou jednu myšlienku od Rainera Mária Rilke: „Ruka, ktorá kolíše kolísku, hýbe svetom.”