Otázka zákonníka z evanjelia mieri na to, čo je najdôležitejšie, čo nesmie byť nikdy porušené, ak ešte chceme hovoriť o pravom náboženstve. Stáva sa niekedy, že musíme premýšľať nad tým, čo je v našom náboženstve, v jeho obradoch a v jeho prikázaniach nahraditeľné a čo môžeme obetovať a čo nikdy nemôžeme obetovať. Obetovať môžeme len nižšie kvôli vyššiemu, ale nikdy nie naopak. Odpoveď Pána Ježiša, je vlastne príkazom, ktorý z vrchu Sinaj prijal Mojžiš od Boha. Je to prikázanie, bez ktorého zachovávania, by sme sa určite minuli cieľa a to večnej spásy, i keby sme všetky ostatné prikázania zachovávali do puntíka.
Určite sa aj vy zamýšľate: „Ako môžeme milovať neviditeľného a nepredstaviteľného Boha z celého srdca, z celej duše a zo všetkých síl?“ V evanjeliu dostávame odpoveď na náš problém. Pán Ježiš hovorí: „Kto ma vidí, vidí Otca!“ „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja poprosím Otca a On vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha Pravdy“. Akoby povedal: „Ten ma skutočne miluje, kto zachováva moje slovo!“ Lásku k Bohu môžeme prejaviť tým, že zachováme jeho Slovo. Tak ako platí o viere, že je z počutia Božieho Slova, tak aj Láska je zo zachovávania Božieho Slova. Láska je snahou žiť Božie Slovo. Sv. Benedikt tvrdí, že láska rastie v činnosti.
Poslušnosť Božiemu Slovu je láskou k Bohu, lebo On sa zjavil vo svojom Slove a nemá inú povahu a iný charakter ako ten, ktorý nám zjavuje Ježiš. Je láskou aj k sebe samému, pretože naša spása, naša dokonalosť a naše určenie je: „byť božím obrazom“. Toto úsilie o lásku spôsobí, že sám Boh – Láska, príde a obnoví si v človeku svoj príbytok a z naplnenia prísľubu Božieho prebývania v človeku pramení naša večná blaženosť. A je to súčasne aj láska k ľuďom, lebo všetci ľudia a dokonca aj celá príroda očakáva „zjavenie sa Synov Božích“, že sa skrze nás zjaví čosi z dobroty Božieho Slova.
Boh je Láska a prvé prikázanie je o milovaní Boha. Láska k Bohu sa v nás zapäli až vtedy, keď uveríme, že sme objektom jeho lásky, že sme milovaní Bohom. „A my čo sme uverili, poznali sme lásku, akú ma Boh k nám!“ Najprv sme uverili a potom sme skúsenostne poznali. Už v SZ Mojžiš takto zdôvodňuje Božiu starostlivosť, ktorá sa prejavila najmä vyslobodením z Egypta: „Pán sa k vám pripútal a vyvolil si vás nie preto, že by ste boli počtom prevýšili iné národy – veď ste najmenší zo všetkých národov -, ale preto, že vás Pán miluje..“ Ohlasuje nám čosi nepochopiteľné, že Absolútno, ktoré stvorilo celý vesmír, je milujúce Absolútno, že za všetkým čo existuje, nie je studená hmota a tvrdý kameň, ale plápolajúca Vrúcnosť, ohnivá Láska.
Teda veriť v Boha, v kresťanskom náboženstve, neznamená len veriť v absolútne bytie, ktoré stvorilo svet, ale veriť v Lásku. Uveriť v Lásku k sebe. Toto je ťažisko našej viery, ktoré zasahuje a mení situáciu v ľudskom srdci. Ten istý apoštol Ján na inom mieste dnešného čítania tvrdí: „A my čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám.“ I medzi nami ľuďmi je to tak. Niekto prichádza a vyzná mi lásku. Trebárs mi povie, že si bezo mňa nevie predstaviť svoj život. A ja môžem zareagovať rôzne: Môžem sa nad tým pousmiať a povedať mu: „Nerob si zo mňa dobrý deň!“, ale môžem jeho výpoveď zobrať aj vážne. A keď uverím v jeho slovo, začnú sa v mojom srdci odohrávať zaujímavé veci. Moje srdce sa roznežní, zaplaví ho radosť a mnoho iných pozitívnych vecí sa udeje, keď uveríme už len v ľudskú lásku. O čo väčšia radosť i nežnosť musí zaplaviť naše bytosti, keď si uvedomíme, že nie smrteľný človek, ale nesmrteľný a nestvorený Boh ma miluje, že On sa chce so mnou stretnúť v Slove i vo Sviatostiach cirkvi.
Podobnú myšlienku nachádzame v prvom liste sv. Jána: „A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život.“ Božia láska sa prejavila už v tom, že nás Boh stvoril a postavil do Raja a keď sme si život vlastnou vinou skomplikovali a dostali sme sa pod moc Zlého, znovu je to jeho nesmierna dobrota, ktorá nám ponúka návrat k Životu, skrze prijatie Božieho Slova, Božieho Syna. Naša tragédia je v tom, že po dedičnom hriechu sme zranení a neschopní z vlastnej prirodzenosti milovať Boha a dokonca ani ľudí. Sme ako ľudia vo väzení, ktorí žijú stále vo vedomí odsúdenia na smrť. Ale do tejto našej zranenosti Boh prehovoril tým, že poslal svojho jednorodeného Syna do nášho sveta. „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy.“ Boh robí to, čo my nemôžeme urobiť. On vystiera ruku na zmierenie.
Každý človek má vznešené pozvanie a možnosť žiť s Bohom. Boh nám túži dať svoju lásku a teda seba samého. Boh je Láska a žiadna skutočná láska a ani ľudská láska nie je bez Neho a mimo Neho. Niektorí ľudia majú strach z večnosti. Na zemi nerád chodievali do kostola a nerád sa modlili a cítia akýsi podvedomý strach: Čo budem robiť vo večnosti a večne, keď už tu na zemi ma Božie veci nudia? Nudíš sa preto, lebo nepoznáš svojho Boha. Boh je Láska a skutočná a očistená modlitba, to je milovanie s Bohom. Keď sa dvaja ľudia milujú, nepozerajú na hodinky, kedy to skončí. A ani si neželajú, aby sa to už skončilo. Po konci túžime vtedy a tam, kde sa objaví akékoľvek zlo, akákoľvek nedokonalosť, pretože to nás unavuje. Ale pohľad na dokonalú Krásu, poznanie absolútnej Pravdy, zážitok dokonalej Lásky, záchvevy večného Života nás určite nebudú unavovať. Bývame uchvátení krásou stvorených vecí natoľko, že sa nám nechce z tohto sveta odísť: „Veď je tak krásne mať svoju ženu, ktorá vás ľúbi, svojho muža, ktorý vám rozumie a svoje dieťa!“ Uchvátený krásou stvorených skutočností zabúdame na to, o čo krajší musí byť ich Pôvodca.
Kniha Múdrosti dáva Bohu titul: „Prapôvodca krásy“. Často bývame ohúrení krásou stvoreného sveta. Stretáme sa s rôznymi ochranárskymi hnutiami poukazujúcimi na rozumnosť prírody, na potrebu chrániť to, čo je. Ale niekedy akoby im chýbala základná schopnosť domyslieť skutočnosť. Sv. Augustín hovorí: „Opýtaj sa krásy zeme, opýtaj sa krásy mora, opýtaj sa krásy rozšíreného a rozptýleného vzduchu, opýtaj sa krásy neba, opýtaj sa týchto vecí. Všetky ti odpovedia: Pozri, aké sme krásne! Ich krása je ich vyznaním. Kto urobil tieto premenlivé krásy, ak nie nemeniteľne Krásny?“
Boh je Prapôvodca krásy. V ňom má každá krása svoj pôvod. A On sám je ten Najkrajší, Najúžasnejší, Najpríťažlivejší. Až tak Príťažlivý, že človek, ktorý sa s ním počas svojho umierania stretá, je k nemu neodolateľne priťahovaný. Veľký ruský spisovateľ Dostojevský v jednom zo svojich románov vyslovil tušenie, že Boh nakoniec „spasí svet svojou Krásou“. Celé stvorenie, bude kapitulovať pri pohľade na jeho Krásu. Keď už človek, ktorý je často len chatrným obrazom Božím, nás vie ohúriť svojou krásou natoľko, že strácame hlavu a sme schopní kvôli nemu obetovať svoju slobodu i osobu, o čo skôr a viac stratíme hlavu pri stretnutí s Krásou Boha.
Možno nás zarazí skutočnosť, že sa tu hovorí o láske ako o príkaze. Láska k Bohu ako príkaz! Keby sme boli normálni, bol by tento imperatív vpísaní hlboko v našom srdci. Mali by sme vpísanú nesmiernu vďačnosť a lásku voči Tomu, ktorý nás stvoril. Vďačnosť a lásku voči svojmu záchrancovi, ktorý sa za nás obetoval. Ale vidíme, že žijeme akosi nenormálne, bez tejto vnútornej odozvy na skutočnosť stvorenia. Po dedičnom hriechu nie sme normálni: Ako o tom hovorí katechizmus: „Rozum človeka sa zatemnil, vôľa sa naklonila k zlému.“
Preto sa nám často musí prikazovať, tak ako sa prikazuje chorému človeku, musia sa nám prikázať veci, ktoré slúžia k nášmu dobru, lebo naša chuť je pokazená. Chutí nám zlo, ale keď ho urobíme, sme nešťastní. Dobro nám nechutí, ale keď sa prekonáme, nachádzame svoje šťastie. Preto sa nám prikazujú veci úplne normálne, aj keď pre nás postihnutých dedičným hriechom, nie úplne samozrejme.
Skúsme si toto prikázanie, ktoré je prvé zo všetkých, prebrať podrobnejšie: Prikázanie lásky k Bohu začína hebrejským termínom: „Šema“. „Počúvaj“. Podľa neho sa nazýva aj modlitba, ktorú zbožní židia, častejšie denne opakujú a spočíva práve v recitovaní tohto prikázania lásky. „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci, poúčaj o nich svojich synov a sám uvažuj o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť. Priviaž si ich ako znamenie na ruku, nech sú ako znaky medzi tvojimi očami, a napíš si ich na veraje svojho domu a na dvere.“
Základným predpokladom akejkoľvek lásky je táto prvá podmienka: „Počúvaj,..“ Nedá sa hovoriť o láske, kde nie je ochota počúvať a poslúchať. V našom jazyku sú to vlastne dve slová, ktoré vyjadrujú toto jedno: „počúvať a poslúchať“. Pán Ježiš hovorí, že základom lásky k nemu je „poslušnosť k jeho príkazom!“ Nie cit ale vôľa je rozhodujúca. Teda „počúvaj a poslúchaj!“ V absolútnej miere to platí o láske k Bohu, relatívne aj o našich medziľudských vzťahoch. Koľko manželstiev stroskotá práve na tejto neochote počúvať sa navzájom. My všetci sme tak zabraní sami do seba, že naše vyslobodenie začína týmto príkazom: „Počúvaj!“ Pravé pokánie začína v ochote počúvať, čo mi chce povedať Pán.
Druhé slovko hovorí o tom, komu je toto prikázanie adresované: „Izrael!“ Slovo Izrael sa prekladá ako Boží bojovník. Ak sa chceme Bohu páčiť musíme v tomto svete prijať duchovný zápas ako normu života, bez zápasu zo sebou, bez zápasu so zlými duchmi, bez zápasu s duchom tohto pomýleného sveta, nemôžeme hovoriť o láske k Bohu. My všetci máme byť Izraelom a stávame sa ním natoľko, nakoľko zápasíme so zlom z lásky k Bohu. Zápas s hriechom má zmysel, lebo ovocím je návrat do prvotného stavu Bohočlovečenstva. Boží prísľub týkajúci sa prebývania v človeku, je veľmi silnou motiváciou v zápase s hriechom.
Vždy sme pokúšaní. U detí je to pokušenie sladkosti, u mladých zasa pokušenie zmyselnosti a príjemnosti, pre nás v strednom veku pokušenie bohatstva a kariéry a pre ešte vekom starších pokušenie moci a lakomstva. Pokušenie ešte nie je hriechom, hriechom sa stáva až keď ho začneme nasledovať – zvedie nás a my zhrešíme. Nemôžeme zabrániť, aby nám nad hlavou lietali vtáci, nemusíme im však dovoliť, aby si v našich vlasoch urobili hniezdo. Sme zodpovední za to čo urobíme. My totiž nie sme povinní zhrešiť. I keď naše vnútro po dedičnom hriechu veľmi silne rezonuje s pokušením, niekedy až tak, že sa nám zdá, že toto je naša pravá prirodzenosť a že odmietnutie pokušenia znamená našu smrť, predsa ak sa začneme otvárať Bohu a jeho Duchu, mení sa aj naše vnútro a naša prirodzenosť. Začína nám chutiť dobro. Boh dáva našim pokušeniam iný zmysel. Sv. František tvrdí, že „každé prekonané pokušenie je akoby snubným prsteňom, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka“. Z Božej strany sa nám pokušenie javí ako otázka na našu lásku k Bohu a prekonané pokušenie je dôkazom tejto lásky k Bohu, naším vyznaním. Božou odpoveďou je Duch Svätý, Láska rozliata v našich srdciach.
„Pán, náš Boh, je jediný Pán!“ Slovo Pán je prekladom slova Adonaj, ktoré zasa tvorí v hebrejských textoch náhražku za sväté Božie meno JHWH, ktoré Židia z veľkej bázne a úcty zbytočne nevyslovovali. V dobe cirkvi sa tento istý titul dáva Ježišovi, lebo „Ježiš je Pán“. Náš Boh je jediný Boh a nikto a nič nemá právo na úctu pred ním. Raz mi jeden Žid vysvetľoval, že v hebrejčine je užité slovo jedináčik. A tým chcel Mojžiš povedať, že na Bohu máme lipnúť tak, ako lipnú rodičia na svojom jedináčikovi. Boh má byť náš jedináčik.
„Milovať budeš Pána, svojho Boha…!“ Nie je tu užité slovo „miluj“ ale „milovať budeš!“. Je to úloha, s ktorou nikdy nebudeme hotoví. Skutočný milovník Boha nikdy nemôže povedať: „Už som miloval dosť!“ Človek dostal úžasnú možnosť a schopnosť milovať Boha. My môžeme milovať Boha. Boh, ktorý dal prvé prikázanie, miluje človeka, ktorého stvoril pre Seba, pre Lásku. Ten, ktorého poznávame rozumom ako Stvoriteľa sveta, chce byť poznávaný srdcom ako Milenec. Láska k Bohu má svoje ťažisko v poslušnosti jeho Zákonu. Len vtedy môžeme pravdivo povedať Bohu: „Milujem Ťa“, keď sa chránim hriechu v akejkoľvek podobe. Všetko je hriechom, čo nás vzďaľuje od lásky k Bohu. Mnohí vedia, čo je to láska k žene, k manželovi, láska k deťom, ale vie niekto, čo je to láska k Bohu. Možno ju dokážeme pochopiť až v hodine svojej smrti, keď budeme z lásky k Bohu umierať. Bl. Ján Duns Scotus hovorí, že práve naše utrpenie je možnosťou milovať Boha viac ako seba.
Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto niet. To hovorí Pán Ježiš a je to skutočne Slovo Boha. Milovať Boha znamená milovať seba samého, lebo. On je tou najúžasnejšou odmenou. Milovať Boha znamená milovať život, lebo On je život. Mimo neho niet života. Kto miluje Boha, miluje sám seba, lebo kráča cestou k nesmierne blaženej večnosti. Láska k Bohu nás činí vrcholne slobodnými, ale aj vrcholne plodnými, lebo ovocím tejto lásky je Kristus v nás. Naša normalita. Nemilovať Boha to znamená pozvoľne kráčať cestou smrti do záhuby na svoje nešťastie a na svoju hanbu.
Ježišovo ľudské srdce je ohniskom Božej Lásky. Božská láska vstupuje do jeho srdca ako Slovo a ako Duch. Je potrebný súhlas so Slovom, aby mohol Duch Svätý spôsobiť zmenu. Ježišovo srdce je vzorom pre naše ľudské srdce, pretože to, čo sa odohrávalo a odohráva v tomto srdci sa môže odohrávať aj v našich srdciach, ak sa plne zjednotíme so Slovom Božím. Sv. Pavol v Liste Rimanom hovorí: „Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci; totiž slovo viery, ktoré hlásame. Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!“ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu.“
Zakončím slovami sv. Františka, ktoré stručne vyjadrujú, čo to znamená: milovať z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily! „Buď vôľa Tvoja, ako v nebi tak i na zemi; aby sme Ťa milovali celým srdcom, keď na Teba budeme stále myslieť; celou dušou, keď po Tebe budeme stále túžiť; celou mysľou, keď ku Tebe budeme smerovať všetky svoje úmysly a vo všetkom budeme hľadať Tvoju česť; a celou svojou silou, keď dáme všetku svoju energiu a schopnosti duše i tela do služby Tvojej lásky a nikam inam, a aby sme milovali svojho blížneho ako samí seba, keď strhneme všetkých, ako sme len schopní, k Tvojej láske a keď sa budeme radovať z dobra druhých ako z vlastného, budeme mať účasť na ich utrpení a neublížime nikomu.“