Boh je absolútne jednoduché bytie a predsa hovoríme o Najsvätejšej Trojici. Môžeme povedať, že je to ústredné tajomstvo našej viery a to až v takej miere, že naše náboženstvo v porovnaní s inými monoteistickými náboženstvami, môžeme veľmi priliehavo nazvať „Trojičným náboženstvom.“ Vieme, že všetky náboženstva veria buď v jedného Boha a vtedy ich nazývame monoteistické alebo v množstvo bohov a vtedy im hovoríme polyetistické. Kresťanstvo je i v tomto zmysle zaujímavou výnimkou. Veríme síce v jedného a jediného Boha, ale na základe Kristových slov učíme, že sú v ňom tri Osoby. Veríme: „V Trojicu jednej podstaty”. Božie osoby nedelia jediné Božstvo, ale každá z nich je celý Boh: „Otec je Boh, Syn je Boh, Duch Svätý je Boh, to znamená svojou podstatou jeden Boh”. Každá z troch osôb má tú istú podstatu, Božiu prirodzenosť.
Toto tajomstvo je natoľko vznešená, nakoľko je vznešená samotná predstava Boha ako Lásky. Je prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery a svetlom, ktoré ich osvetľuje. Je najzákladnejším a najpodstatnejším zaúčaním do „hierarchie právd viery“. Celé dejiny spásy sú len dejinami cesty a prostriedkov, ktorými sa Pravý a Jediný Boh Otec, Syn a Duch Svätý zjavuje, zmieruje a spája s ľuďmi, ktorí sa odvracajú od hriechu.
Ježiš nám zjavuje, že tento jediný Boh nie je samotár v sebe samom uzatvorený, ale že tento jediný Boh je viac ako Osoba. Tento jediný Boh sa zjavuje ako Spoločenstvo, ako Živý a Osobný vzťah, ako Vzťažnosť, ktorá je základom pre všetko, čo existuje. Boh nie je osamelý, aj napriek tomu, že je Jeden. Boha možno zažiť a spoznať vo vzťahu. „Kto miluje poznal Boha“, hovorí apoštol Ján. Boh je Láska. Je jeden a zároveň mnohosť. Kresťanská viera v Trojjediného Boha vyjadruje presvedčenie, že božstvo leží mimo kategórie mnohosti a jednotnosti. Nielen jednota je Božská, ale aj mnohosť je niečo pôvodného a má v Bohu samom svoj vnútorný dôvod. Najvyššia jednotnosť pre toho, kto verí v Boha Trojjediného, nie je jednota ustrnulej jednotvárnosti. Model jednotnosti, ku ktorej smerujeme, nie je nedeliteľnosť atómu, ale rozhodujúca najvyššia forma jednoty je tá jednota, ktorú tvorí Láska. Možná jednota, ktorá rastie v láske, je radikálnejšia, opravdivejšia jednotnosť, než jednota atómu.
Boh je jeden a predsa mnohý, je sám a predsa spoločenstvo, je súčasne sám pre seba subjektom i objektom: Môže o sebe povedať JA, ale aj TY, ON ale aj MY, VY, ONI. Je dokonalým a plným Životom. Je Jediný a predsa v sebe nesmierne Spoločenský. Nemá nikoho, kto by mu bol podobný a predsa nie je SÁM. Je nehybný a predsa je svojou podstatou tancom. Nemá ani vnútro ani vonkajšok a i napriek tomu všetko čo existuje, existuje v ňom. Je absolútne jednoduchým bytím a zároveň je základom pre všetko zložené.
Boh nesedí na svojom tróne ako tvrdý diamant, studený ako krištáľ. Boh je Život. Otec, Syn a Duch Svätý, Otec – rodič a Syn – potomok a Duch – ich Vzájomnosť. Božské osoby sa od seba skutočne líšia. „Otec”, „Syn”, „Duch Svätý”, to nie sú jednoduché mená, ktoré označujú spôsoby Božieho bytia; medzi sebou sa navzájom reálne líšia: „Ten, kto je Syn, nie je Otec, kto je Otec, nie je Syn ani Duch Svätý nie je ten, kto je Otec alebo Syn. Líšia sa medzi sebou svojimi vzťahmi pôvodu: „Otec je ten, kto plodí, Syn je plodený a Duch Svätý vychádza z oboch”. Božská Jednota je trojičnosť.
Božské osoby sú vo vzájomnom vzťahu. Keďže reálne rozlišovanie osôb nerozdeľuje Božiu jednotu, ich vzájomná odlišnosť spočíva jedine v ich vzťahoch, v pomere jedného k ostatným: „Ich menami, ktoré sa vzťahujú na osoby, sa naznačuje vzťah Otca k Synovi, Syna k Otcovi a Ducha Svätého k obidvom; aj keď sa hovorí o týchto troch osobách a máme na mysli uvedené vzťahy, veríme predsa len v jedinú prirodzenosť alebo podstatu”. „Ako dôsledok tejto jednoty je Otec úplne celý v Synovi a úplne celý v Duchu Svätom; Syn je úplne celý v Otcovi a úplne celý aj v Duchu Svätom; Duch je úplne celý v Otcovi a úplne celý aj v Synovi”. Takáto jednota je možná len v Nestvorenom Božom Bytí.
Tým, že sa rečou viery označuje Boh menom „Otec”, naznačujú sa predovšetkým dva aspekty: Boh je prvopočiatkom všetkého a transcendentnou autoritou a súčasne milujúcou dobrotivosťou a starostlivosťou o všetky svoje deti. Táto rodičovská Božia nežnosť sa môže vyjadriť tiež obrazom materinskej starostlivosti, čo poukazuje na Božiu imanentnosť, na osobné spojenie medzi Bohom a jeho stvorením. Reč viery takto čerpá z ľudskej skúsenosti rodičov, ktorí sú do istej miery prvými predstaviteľmi Boha pre človeka. Ale táto skúsenosť tiež hovorí, že ľudskí rodičia sú slabí a môžu aj znetvoriť tvár otcovstva a materstva. Treba teda pripomenúť, že Boh prekračuje ľudské rozlišovanie pohlaví. On nie je ani mužom, ani ženou, on je Boh. Presahuje teda ľudské chápanie otcovstva a materstva, pričom on je počiatkom a mierou všetkého: nikto nie je otcom v miere, ako je ním Boh.
Ježiš zjavuje, pravdu o tom, že milovanie a plodenie, ktoré považujeme za najúžasnejšie schopnosti dané človeku, nie sú prvotne ľudskou vlastnosťou, ale vlastnosťou samotného Boha. Boh je ustavičné Milovanie a Plodnosť. Človek i v tomto smere je obrazom Boha. Skôr ako prvý človek splodil svojho syna, bolo už Synovstvo a Otcovstvo v samotnom Bohu. Aj mnohosť aj plodenie sú Božské. Stvorenie je len odblesk toho, čo sa deje v samotnom absolútnom Božom bytí.
Možno naša doba lepšie ako predošlé pochopí plodnosť v Bohu. Epocha informatiky nám odhaľuje nové zákonitosti. Plodenie v Bohu môžeme prirovnať k odovzdávaniu Informácie. Boh je Pravda, Informácia. Ten, kto podáva informáciu, nič nestráca, ale ten, ktorý ju prijíma, stáva sa bohatším. Aj Boh Otec dáva Informáciu o Sebe, teda svoje vlastné Sebapoznanie vo svojom Božskom Slove. Toto Slovo je stále plodené a milované. Pretože Boh je Najvyššou absolútnou hodnotou, miluje sám seba Nekonečnou Láskou a predsa nie je sebcom. Lebo nielen, že dokonale miluje, ale dokonale plodí svoje Slovo. A v tomto Slove sa Boh dáva svojmu stvoreniu.
V Jánovom evanjeliu, hneď na začiatku čítame: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh!“ Toto Slovo je Syn. Skrze Neho a pre Neho bolo všetko stvorené. A my toto Slovo prijímame, a skrze toto Slovo sme premieňaní a rastieme do podoby Otca, ale z Neho nič neubúda a naopak, my sme úžasne obohatení. Vidíme, že plodnosť v Bohu nezostáva len v ňom samom, ale v tejto Božej plodnosti je Spása sveta. Človek sa na tejto Božej plodnosti môže zúčastňovať dvojakým spôsobom: prirodzeným plodením detí, ale takisto hlásaním evanjelia. Nič by nám nebolo osožné, keby sme sa narodili ako ľudské deti, keby sme sa súčasne skrze prijatie Slova nestali deťmi Božími
Nemôžeme sa čudovať, že práve Slovo sa zjednocuje s človekom, pretože určenie človeka, je „byť Božím obrazom“, slúžiť Bohu ako priestor jeho zjavenia alebo rám pre jeho obraz. Človek je pozvaný k tomu, aby sa cez neho zjavil Neviditeľný a absolútne Transcendentný Boh v stvorenom svete. Človek má to isté určenie vo svete ako Slovo v Trojici.
Samotná viere v Najsvätejšiu Trojicu je už evanjeliom o Bohu – Láske, o Bohu, ktorý tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna. Boh Otec má Syna. My všetci sme boli stvorení, ale On jediný je Splodený a Plodený ustavične. On je Slovo, ktorým sa Boh predstavuje svojmu stvoreniu. Keď Boh dal svojho jednorodeného Syna tomuto svetu, vyliala sa Láska, ktorá existuje medzi Otcom a Synom na všetkých, ktorí prijali Jeho Slovo. Keby Boh vo svojej podstate nebol spoločenstvom, nikdy by sme nemohli s ním vstúpiť do kontaktu. Boh by mlčal. Nikdy by nevzniklo žiadne stvorenie, pretože ono vzniká Božím Slovom. Skrze Neho a pre Neho bolo všetko Stvorené.
Plodenie v Bohu je výrazom aj pre Jeho Nekonečnosť a Neohraničenosť. Tajomstvo Najsvätejšej Trojice nám chce zvestovať aj to, že Boh je nielen Nadskutočno ale aj Nadosobno. Boh je čosi iné a viac ako ľudská osoba. Aj my podobne ako Židia usudzujeme a veríme, že: „len Pán je Boh hore na nebi a dolu na zemi a iného niet”. Boh nie je v sebe uzavretá bytosť, ktorá nepozná vychádzanie zo seba ani plodenie. Boh je láska vo svojej podstate, Láska, ktorá existuje ako spoločenstvo Otca a Syna, teda Duch Svätý. Samotná viera v Najsvätejšiu Trojicu je už vierou v evanjelium o Božom Synovi, ktorého Otec z čírej lásky posiela sem na svet a skrze neho a pre neho vylieva na svet svojho Ducha.
Boh je večná blaženosť, nesmrteľný život, svetlo bez súmraku. Boh je Láska: Otec, Syn a Duch Svätý. A chce sa slobodne, sám od seba, podeliť so slávou svojho blaženého života. Také je Jeho „dobrotivé rozhodnutie”, ktorým nás ešte pred stvorením sveta predurčil vo svojom milovanom Synovi, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými Synmi” (Ef 1,4-5), aby sme sa „stali podobnými obrazu jeho Syna” (Rim 8,29). Tento úmysel je „milosť, ktorú sme dostali pred večnými vekmi“ (2 Tim 1,9-10) a tá pochádza bezprostredne z trojičnej lásky. Rozvíja sa v diele stvorenia, v celej histórii spásy po páde, v poslaní Syna a Ducha, ktoré pokračujú v poslaní Cirkvi.
Celá Božia ekonómia je spoločným dielom troch Božských osôb. Lebo tak, ako má Trojica len jednu a tú istú podstatu, má len jedno a to isté konanie. “Otec, Syn a Duch Svätý nie sú tri princípy stvorenia, ale iba jediný princíp.” Ale každá Božská osoba vykonáva spoločné dielo podľa svojej osobnej svojskosti. Takto Cirkev podľa Nového zákona vyznáva: „jedného Boha Otca z ktorého sú všetky veci, jedného Pána Ježiša Krista, pre ktorého je všetko, jedného Ducha Svätého, v ktorom sú všetky veci”. Sú to predovšetkým Božie poslania Vtelenia Syna a udelenie Ducha Svätého, ktoré zjavujú vlastnosti Božích osôb.
Dielo, ktoré je zároveň spoločné i osobné, celá Božia ekonómia umožňuje spoznávať tak vlastnosti Božských osôb, ako aj ich spoločnú podstatu. Podobne aj celý kresťanský život je komunikovaním s každou Božskou osobou bez akéhokoľvek ich oddeľovania. Ten, kto vzdáva chválu Otcovi, robí to skrze Syna v Duchu Svätom. Ten, kto nasleduje Krista, robí tak preto, že ho priťahuje Otec a Duch nabáda. Posledným cieľom celej božej ekonomiky je vstup stvorení do dokonalej jednoty s Najsvätejšou Trojicou. Ale už teraz sme pozvaní, aby v nás prebývala Najsvätejšia Trojica: „Kto ma miluje, hovorí Pán, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať: prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok” (Jn 14,23):
Svätý Gregor Nazianský, ktorého nazývajú aj „Teológom” zveruje súhrn trojičnej viery carihradským katechumenom takto: „Predovšetkým zachovajte mi tento vzácny poklad, pre ktorý som žil a bojujem a s ktorým chcem aj umrieť, ktorý mi pomáhal znášať všetko zlo a opovrhovať všetkými radovánkami: mám na mysli vyznanie viery v Otca, Syna a Ducha Svätého. Dnes vám ho odovzdávam. Kvôli tomu vás čoskoro ponorím do vody a zdvihnem z nej. Dávam vám ho ako spoločníka a ochrancu celého vášho života. Odovzdávam vám jediné Božstvo a Silu, ktorá je Jedna v Trojici a obsahuje Trojicu rozličným spôsobom. Božstvo bez nerovnosti podstaty alebo prirodzenosti, bez vyššieho stupňa, ktorý povyšuje nižšieho, alebo ponižuje. Z troch nekonečných nekonečná spolupodstatnosť. Každý je celý Boh braný sám o sebe. Boh v Trojici, ktorých skúmame vedno. Len čo začnem myslieť na Jednotu, zaplaví ma svojím jasom Trojica. Len čo začnem myslieť na Trojicu, uchváti ma jednota.“
Teológia sa stále snaží dozvedieť sa a objaviť niečo viac o tomto živote, z ktorého sa my všetci rodíme. Teológovia si stále kládli otázku: „Čo tieto tri Božské Osoby v jednom Bohu robia?” V definícii Trojičnej dogmy, pochádzajúcej z koncilu vo Florencii (1442), ktorá rozvíja princíp vzájomného prebývania Osôb Najsvätejšej Trojice, toto vnútorné prebývanie sa označuje gréckym slovom perichoresis. A práve toto grécke slovo: perichoresis (peri (gr.) = okolo, v blízkosti; khoreia – chorálny = spoločný tanec ) znamená: tancovať, alebo tanec. Tieto tri Osoby v jednom Bohu tancujú obrazne povedané „vo vzájomnom objatí“, traja v jednom, Otec a Syn v Duchu Svätom, tešiac sa jeden z druhého, tešiac sa z plnosti svojho Života. Tanec je tu vyjadrením radosti z bytia a z lásky.
Ak je toto naozaj pravda a ak my sme božie deti, potom by to malo platiť aj o nás. Ak to je pravda, potom tanec musí byť jadrom Božej kultúry. Možno sa nám to zdá bláznivé, pretože už nie sme malé deti. A to je ale naša najväčšia chyba, lebo ak nebudeme ako deti, nevojdeme do Božieho kráľovstva, hovorí Ježiš. V africkej Keni má toto tušenie špeciálny význam. Istý Afričan sa vyjadril, že jadrom africkej kultúry je tanec. Nie tanec okolo niečoho. Nie tanec okolo zlatého teľaťa. Ale tanec, v ktorom sa muži a ženy, starí a mladí, tešia a tancujú a slávia svoje životy spolu v pokoji, v spoločenstve bez vzájomného strachu, nemysliac ustavične len na seba samých. Na to, aby sme boli schopní žiť takýto život, aby sme boli schopní tancovať na takúto hudbu, na to musíme byť ako Oni, Traja v Jednom, bez strachu jeden z druhého. Slovo a Duch sú zasadené do každého z nás ako stopy Trojice a oni jedného dňa iste vzklíčia a my sa vydáme na cestu, my občania kráľovstva Božieho, účastníci na Božom živote, bratia a sestry, ktorí sme sa narodili, aby sme spolu tancovali.
Sv. Alžbeta od Najsvätejšej Trojice nám zanechala túto modlitbu: „Bože môj, Najsvätejšia Trojica, ktorej sa klaniam, pomôž mi celkom zabudnúť na seba, aby som sa usadila v Tebe, nehybná a pokojná, akoby moja duša bola už vo večnosti. Nech nič nezakalí môj pokoj, ani ma neodlúči od Teba, Ty si môj Nezmerateľný Boh, ale nech ma každá minúta unáša ďalej do hĺbky tvojho tajomstva! Upokoj moju dušu. Urob si v nej svoje nebo, svoj milovaný príbytok a miesto svojho odpočinku. Nech Ťa nikdy tam nenechám samého, ale nech som tam, celá, celučká, plne bdelá vo svojej viere, v neprestajnom klaňaní, celkom vydaná tvojmu stvoriteľskému pôsobeniu.“