Skôr však ako začnem hovoriť o Duchu Svätom a jeho dôležitosti, zameriam pozornosť na človeka. Často si zamieňame dve veci: slušnosť a dobrotou. To, čo väčšinou označujeme ako dobrý život, je lepšie označovať ako slušný život. Fakt, že navonok nerobíme nič zlého, ešte nesvedčí o našej dobrote. Aký naozaj sme, sa ukáže až vtedy, keď niekto prekročí našu mieru a musíme reagovať spontánne, alebo keď stratíme zábrany, či už vplyvom alkoholu, drog alebo aj demencie. A obyčajne práve tieto reakcie nie sú ani správne a ani dobré. Demencia človeka postupne zbavuje „naučeného“ vedenia ale i chovania a zostáva mu len to, čo je v hlbinách jeho duše. A to môže byť desivé, ale to môže byť aj krásne. Záleží od toho, či sa otvoril Kristovi, či prijal Ducha Sv., ktorý uzdravuje v človeku jeho deformovanú spontánnosť.
Aj bolesť dokáže odhaliť vnútro človeka. A vieme, že v bolesti sa vieme prejaviť tiež veľmi agresívne. Pozrime sa na Kristovo umieranie na kríži. Sv. Peter takto opisuje chovanie Krista na kríži: „Keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, to postúpil tomu, ktorý súdi spravodlivo.” (1 Pt 2,23) Môžeme si položiť otázku: „Prečo Ježiš nereagoval ako my?“ Je isté, že netrpel menej ako tí, ktorí s ním boli ukrižovaní a predsa nereagoval ako oni. Jeho umieranie bolo tak evidentne iné, že stotník, o ktorom môžeme predpokladať, že asi častejšie asistoval pri popravách, konštatoval: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“ (Mk 15,39)
Mal azda iné telo ako my? Vieme, že telo, ktoré prijal z Panny Márie, bolo ozajstné ľudské telo. Teológia nás poučuje, že bol pravým človekom vo všetkom nám podobný okrem hriechu. Ježiš sa počal z Ducha Svätého, ale o nás ostatných platí to, čo hovorí žalmista: „v hriechu ma počala moja matka“. Problém teda nespočíval v ľudskom tele, problém je v duchu, ktorý nás ovláda. Keď písmo hovorí o hriechu, nemá na mysli len zlý skutok, ako to zvykneme chápať my, ale hriech chápe ako zlého ducha, ktorý na človeka číha a chce ho ovládať. Každý spáchaný a v spovedi nevyznaný hriech nás stále viac otvára zlému duchu.
Vieme z Písma Svätého, že keď Boh stvoril človeka, vdýchol do jeho nozdier Dych života a tak sa človek stal živou bytosťou. Keď Boh do človeka vdýchol svoj Dych, tak vdýchol do neho to, čím On sám žije a čo tvorí jeho podstatu – Ducha Svätého. Prvotný hriech spôsobil katastrofu. Naším svojvoľným rozhodnutím sme vyhnali Boha zo svojho srdca a ostali sme prázdny a neblažený a dokonca sme sa stali príbytkom zlého. Človek, ktorý bol stvorený „na Boží obraz“, aby sa stal miestom zjavenia Boha – Lásky, sa stal žalostným obrazom Hriechu. Dokonca aj naše vnútro rezonuje s pokušením. Keby sme boli dobrí, nemali by sme v sebe túto zvrátenú chuť po hriechu. Problém teda nie je len v tom, čo konáme, ale ešte viac v tom, čo sme. Ježiš nám adresuje slová: „Vy, hoci ste zlí, viete dobré veci dávať svojím deťom.“
Duch sa v našej bytosti prejavuje, ako akýsi najspodnejší prúd, v ktorom je zakorenená naša duša. Z hľadiska psychológie by sme mohli povedať: Duch sa prejavuje ako naše podvedomie, ako naša spontánnosť. Aký duch nás ovláda, poznáme podľa našich spontánnych reakcií. Často sa prežívame ako bojisko rôznych duchov, ale jedine Duch Svätý je zdrojom a darcom podstatného Dobra. Jedine Boh dokáže úplne zmeniť a uzdraviť hlbiny človeka. A tu začíname chápať význam Zoslania Ducha Svätého. Duch Svätý to je Božie prebývanie v nás, Božia Dobrota, Darovaná Spravodlivosť. Tým čo je pre ľudí objatie v manželstve, to v Tajomstve Najsvätejšej Trojice predstavuje Duch Svätý. On je Vzájomnosť Otca i Syna. On je Božím teplom.
Sv. Pavol v liste (Ef 5,18) nám odporúča: „A neopíjajte sa vínom, veď v ňom je samopaš, ale buďte naplnení (napĺňajte sa) Duchom.“ Stoja tu proti sebe dve skutočnosti, ktoré sa vonkajšími účinkami podobajú, ale predsa sú totálne rozdielne: Víno a Duch Boží. Alkohol sa po latinsky povie spiritus, ale tak isto sa po latinsky označuje Duch. Spievame v hymne o Duchu Svätom: „Veni creator Spiritus…“ Keď sa na Turice vylial na apoštolov Duch Svätý, ľudia, ktorí sa na nich dívali, vraveli: „Sú plní mladého vína.” Taká opojná radosť zachvátila apoštolov, že si ľudia nevedeli iným spôsobom vysvetliť ich správanie.
Duch Svätý je Božou blaženosťou a blaženosťou z Boha, ale môžeme ho takto poznať len vtedy, keď sa správne naladíme. Človek po dedičnom hriechu je ako rozladené rádio. Hoci sa všade okolo nás nachádzajú rádiové vlny, na ktorých je krásna hudba, nie sme schopní sa z nej tešiť, dokiaľ sa nenaladíme na správnu frekvenciu. Vo vzťahu k Bohu je tou správnou frekvenciou súhlas so Slovom Božím. Duch Svätý vstupuje do nás natoľko, nakoľko sa vo vôli zjednotíme s Božím Slovom. Sv. František z Assisi tvrdí: „Skrze Božie Slovo hlboko do nás preniká vznešenosť nášho Stvoriteľa“. Duch Svätý vstupuje do nás skrze Krista. Zostupuje na tých, ktorí najprv vyjadrili súhlas s Božím Slovom. Len ten, kto miluje Božie Slovo, môže mať Ducha Svätého.
To, čo Kristus zjavuje nášmu rozumu a vôli, to Duch Svätý vkladá do nášho srdca. A srdce rozhoduje o smerovaní človeka. Duch Svätý spôsobuje podstatnú zmenu v nás. Rieši základný problém človeka postihnutého dôsledkami prvotného hriechu: z bezbožných vytvára zbožných a bezmocným dáva silu z Boha. Duch Svätý nás pretvára do Kristovej podoby. Kristov život je v nás stále silnejší a jeho prejavy sú stále mohutnejšie. Nakoniec sila Kristovho života definitívne v nás poráža zákon hriechu a smrti. Jedine takto môžeme zvíťaziť nad svetom, telom i diablom.
Všetci sme vyzvaní k tomu, aby sme prijímali Ducha Svätého. Ducha Svätého nemôžeme vziať ako vec. Ducha Svätého môžeme prijať len tak, ako sa prijíma živa osoba. Keď sa dve osoby definitívne príjmu, voláme to manželstvo, a definujeme ho ako trvalé a plodné spoločenstvo. Ono vyžaduje zrieknutie sa vecí, o ktorých vieme, že sú obtiažne pre druhú stránku. Vyžaduje to úsilie byť lásky hodný. Podobne je to aj vo vzťahu človek a Duch Svätý. Žiť tak, aby som neurážal Ducha Svätého.
Ježiš, Vtelené Božie Slovo, nás vovádza do spoločenstva s Bohom Otcom skrze Ducha Svätého a Duch Svätý robí apoštolov svedkami. Svedectvo apoštolov vyvieralo zo zážitku Ducha, z osobnej skúsenosti s Bohom ako so živou osobou. Duch Svätý nám umožňuje zážitok Boha. V Kristovi ho môžeme vidieť, ale v Duchu Svätom ho môžeme zažiť. Duch Svätý to je Láska Božia rozliata v našich srdciach. Svedectvo, ktoré Ježiš od nás požaduje, je ovocím skúsenosti, ktorú On sám umožňuje. Svedectvo nespočíva len v tom, že budeme hovoriť slovami. Kresťanské svedectvo môže byť aj v pokojnom, navonok nehlučnom vnútornom živote, ktorý napriek tomu oslovuje. Ťažisko nášho kresťanského svedectva je v prežívaní Božej lásky vo svojom srdci – v zmene bytia. Prijímame Božie Slovo, ale skrze Slovo prijímame Božieho Ducha. A Duch Boží rozhoduje o kvalite bytia. Kresťanské svedectvo sa dotýka predovšetkým zmeneného bytia.
Zakončím modlitbou sv. Františka: „Všemohúci, Večný, Spravodlivý a Milosrdný Bože, dopraj nám úbohým, aby sme pre teba konali to, o čom vieme, že to ty chceš a vždy chceli to, čo sa tebe páči, aby sme tak vnútorne očistení, vo vnútri osvietení a ohňom Ducha Svätého zapálení, mohli nasledovať šľapaje Tvojho Syna, nášho Pána Ježiša Krista a len tvojou milosťou dôjsť k tebe Najvyšší, ktorý v dokonalej Trojici a jednoduchej jednote žiješ a kraľuješ a si oslavovaní ako Všemohúci Boh na veky vekov.“