V evanjeliu (Mt 18,21-19,1) kladie apoštol Peter Ježišovi otázku, ktorá zaujíma aj nás. Dokedy máme odpúšťať a kedy už nemusíme odpúšťať. Pán Ježiš odpovedá podobenstvom, ktoré odhaľuje našu situáciu vo vzťahu k Bohu, ktorý nám odpúšťa ustavične. 10.000 talentov predstavovalo v Ježišovej dobe ročný národný dôchodok celej Palestíny. 100 denárov je výplata za sto pracovných dní. Mohli by sme povedať výplata za štyri mesiace. Určite je táto výplata veľkou sumou, ale je neporovnateľne menšia, ak ju porovnáme s ročným národným dôchodkom. Kráľ v tomto podobenstve predstavuje Boha, ktorý nám odpúšťa nesmierne dlžoby zo svojej dobroty. A nielen odpúšťa, ale prepúšťa na slobodu otrokov. On sám má byť vzorom nášho odpúšťania. Tak ako to môžeme vidieť v Ježišovej smrti na kríži. Boh z najväčšieho zločinu v ľudských dejinách robí prameň odpustenia a vykúpenia. Robí tak preto, lebo je Dobrý. Robí tak z dobroty svojho srdca. A chce, aby sme ho nasledovali.
Problém odpustenia je stále aktuálnou témou a my všetci sa musíme naučiť odpúšťať na úrovni svojho srdca. To, čo často nazývame odpustením, je len snahou zabudnúť na to, čo sa stalo. Také odpustenie funguje len dotiaľ, kým nám niekto danú vec nepripomenie. V srdci zostáva po každej zlej skúsenosti bolesť, ktorá vždy znovu oživne, keď si na danú udalosť a ľudí, ktorí v nej hrali svoju rolu, spomenieme. Život nás usvedčuje, že my sami odkázaní len na seba, nevieme takto zo srdca odpustiť.
Keď prichádza nový človek na tento svet, prináša si so sebou niečo, čo je úžasným Božím darom. Prichádzame na svet ako absolútne veriace a preto otvorené bytie schopné prijímať. Táto prvotná dôvera sa prejavuje už v našom prvom nadýchnutí, alebo v prijímaní materského mlieka. Túto prvotnú dôveru by sme mohli definovať, ako presvedčenie o dobrote všetkého, čo nás obklopuje. Toto nás vedie k otvorenosti, ktorá robí krásnym život dieťaťa. V prvotnej dôvere akoby človek ani nevedel, že existuje aj zlo. Prvotná dôvera spôsobuje, že naša duša je úplne obnažená a priechodná. Je otvorená a schopná prijímať, čo je predpokladom rastu. A vieme veľmi dobre ako je zvlášť počínajúci život odkázaný na prijímanie, ktoré mu umožňuje rast. To, čo vyzerá ako duchovná úvaha o viere, sa v skutočnosti týka tých najzákladnejších vecí ako je dýchanie, pitie materského mlieka, jedenie, uvoľnenosť v náruči matky, otca. Duša novorodenca očakáva len Dobro, pre ktoré je stvorená, a preto je úplne obnažená a priestupná, nemá pancier.
Táto prvotná dôvera sa v nás stráca po určitých skúsenostiach so zlom. Čo myslíte, kedy človek začne strácať tento stav prvotnej viery? Keď sa v niečom sklame. Keď ho niečo poraní. Malé dieťa si veselo behá s bosými nohami po lúke dokiaľ sa neporaní. Po takejto skúsenosti sa začne obúvať. To, čo materiálne vyjadrí obuv sa v duši rodí zo strachu, ktorý je opakom dôvery. Každá skúsenosť so zlom umenšuje základnú schopnosť veriť. Človek sa pod vplyvom zlých skúsenosti začne uzatvárať, vytvára si určitý pancier.
Neodpustenie je tiež určitou formou panciera, ktorý si človek nasadil zo strachu. Pancier zamýšľaný pôvodne len kvôli jednému sa stáva prekážkou v komunikácii so všetkými. Človek ako uzatvorené bytie nie je priechodný ani pre Boha. Skrze nepriechodné bytie nemôže prúdiť Láska, čo je na škodu iným, ale aj jemu samému, pretože je určený k tomu a to ho oblažuje, keď cez jeho srdce prúdi Božia Láska. Dá sa povedať, že naša civilizácia je civilizáciou dobre obrnených ľudí. Boh na rozdiel od nás je absolútne otvorené bytie. Vidíme ako spolu úzko súvisí viera a odpustenie, teda náš najzákladnejší vzťah k Univerzu a náš defektný vzťah k blížnemu.
Preto skôr ako budeme schopní skutočnej viery, musíme odpustiť. Najprv sa zamyslime: „Komu máme odpustiť?“ Predovšetkým tým, ktorí nám skutočne ublížili, ale aj tým, o ktorých si to len myslíme. Do kategórie tých, o ktorých si to myslíme, môžu patriť všetci počnúc Bohom a končiac sebou samým. Môžeme byť nahnevaní na Boha, že nás stvoril s určitými danosťami, že nás vsadil do určitého prostredia a času, s ktorými nechceme súhlasiť. Tu môže byť prvá základná forma zranenia a neodpustenia. Máme silné opancierovanie voči Bohu.
Mnohým ľuďom chýba ten najelementárnejší zážitok dobra, napr. radosť z toho, že sa počali, že sa narodili. Toto je koreň ateizácie sveta. O čo teda ide v odpustení? Čo chce Boh od nás? Nakoľko sme ľudia dobre opancierovaní, cez náš pancier často nemôže k nám preniknúť ani Boh so svojím liečivým vplyvom. Bojíme sa dať pancier dolu, ale ak to neurobíme, nemôže Ježiš liečiť. Čo teda máme robiť, ak chceme vo svojom živote uskutočniť toto odpustenie zo srdca?
Odpustiť, znamená, odložiť pancier, ktorý z našej vôle leží medzi nami a ostatným svetom. Najprv je potrebné zrušiť príčinu bariér, ktorou môžu byť rôzne zranenia ale ešte vo väčšej miere naša „neochota trpieť“. Sú teda v zásade možné dva spôsoby riešenia: Prosiť Boha, aby zahojil všetky boľavé miesta v našej duši, alebo lepšie: „Modliť sa, aby sme sa dokázali kladne k týmto skutočnostiam postaviť.“ Ak chceme prežiť uzdravenie a oslobodenie srdca pre vieru a lásku, treba si postupne premeditovať svoj život a hľadať v ňom všetko to, čo je nestrávené, to čo nás obrazne povedané tlačí v žalúdku. Malo sa to stať príčinou nášho rastu, ale my sme to nestrávili a neprijali. Ak spustíme film svojich spomienok, zistíme, že určité veci bolia i po dlhom čase, ktorý od ich reálneho zážitku uplynul. Práve tieto udalosti musíme znovu prežiť pod božím pohľadom. Pozrieť sa na nich očami viery. Sv. Pavol v liste Hebrejom hovorí: „Bratia, nepohŕdajte Pánovou výchovou, všetko, čo sa s vami deje, je na vašu nápravu“. Viera nám hovorí, že náš život nie je zhlukom náhodilostí a nezmyslov, ale že sme predmetom výchovy samotného Boha, ktorý svoju pozornosť stále upriamuje na nás, k nášmu dobru. Zranenie prestane bolieť, ak sa na neho začneme dívať očami viery ako na súčasť Božej výchovy. Teda je potrebné tieto skutočnosti znovu spracovať s vierou. Každé zranenie, ktoré sme zakúsili, nám zjavuje jednu základnú skutočnosť, že nikto nemôže dokonalé naplniť naše očakávania, okrem Boha. Odpustenie nás otvorí viere, ktorá je potrebná ku spáse.
Predovšetkým si uvedomiť, že odpustenie je nutnosťou, že sa jedná o požiadavku samotného Boha. Je to podmienka nášho uzdravenia a našej spásy. Toto je absolútna nutnosť, ktorá sa nedá na ceste uzdravenia a spásy obísť. V knihe Sirachovej nachádzame túto múdrosť: „Odpusť svojmu blížnemu, ak ti uškodil: lebo aj tebe odpustia viny, ak o to poprosíš. Ak človek prechováva hnev proti blížnemu, ako si potom žiada od Boha, aby bol zdravý?“ Existuje reálna spojitosť medzi odpustením a uzdravením chorého človeka. Je to skúsenosť, s ktorou sa stretávame v bežnej pastorácii i v medicíne. Koľko krát sa stane, že sa človek začne uzdravovať, až keď odpustí zo srdca.
Božie Slovo hovorí: „Ak človek prechováva hnev proti blížnemu, ako si potom žiada od Boha, aby bol zdravý? Pre človeka sebe podobného nemá milosrdenstva, a pritom oroduje za svoje hriechy? Prechováva v sebe hnev, hoci sám je iba človekom, a pritom prosí o zľutovanie u Boha? Veď kto iný môže jeho hriechy uzmieriť? Mysli na koniec (všetkého) a zanechaj nepriateľstvo, lebo hniloba a smrť ti hrozia, ako to ustanovil (Boh)“. (Sir 28,3-7) Toto sú základne princípy biblického uzdravovania, alebo uzdravovania na základe viery. Naše choroby nie sú pre Boha problémom. Ježiš nám zjavuje Božiu moc, ktorá kriesi mŕtvych. V chorobe nás nelikviduje Boh, ktorý je Život a chce Život, ale likviduje nás nespravodlivý hnev. Tam, kde sa človek zrieka hnevu a nenávisti a kde sa rozhodne vedome odpúšťať, tam nachádza uzdravenie. Prosme, aby nám Ježiš, ktorý nám naše hriechy odpustil a dáva sa nám v eucharistii, dal silu k odpusteniu naším blížnym. Odpustenie je zároveň aj cestou k psychickému a fyzickému zdraviu. Boh nestvoril smrť a neteší sa smrti živých. Boh chce zdravých ľudí. Hľadajme cestu uzdravenia, aby sme urobili dobre sebe a Bohu česť.
Odpustenie zo srdca je podmienené z našej strany ochotou odpustiť. Samotné slovo odpustiť naznačuje, že máme čosi pustiť, čohosi sa zriecť. Pustiť pomstu zo svojich rúk. Zároveň však potrebujem pomoc Ducha Svätého, aby som dokázal odpustiť zo srdca. „Mysli na koniec (všetkého) a zanechaj nepriateľstvo, lebo hniloba a smrť ti hrozia, ako to ustanovil (Boh). Pamätaj na Božiu bázeň a nehnevaj sa na blížneho! Pamätaj na zmluvu Najvyššieho a prepáč vinu blížnemu!“ Každá svätá omša nám sprítomňuje zmluvu s Najvyšším, v každej svätej omši vidíme úžasnú mieru Božieho odpustenia, ktoré z kríža udeľuje Spásu. Zmluva s Najvyšším sa uskutočnila v obetovaní tela a krvi Ježiša Krista. Tu hľadajme silu k odpusteniu. Sv. Ambróz hovorí: „Tento chlieb je odpustením hriechov!“
V snahe o úplne odpustenie musíme ísť ešte ďalej. Musíme sa snažiť odpúšťať tou istou mierou, akou my sami potrebujeme odpustenie. Boh nám odpúšťa neporovnateľne viac, ako sa žiada od nás odpustiť. Každý hriech, ktorým nám ktosi ublížil, sa dotkol nielen nás, ale samotného Krista, ktorý sa snami úplne solidarizuje a tvorí základ našich bytostí. Všimnime si, že Pán Ježiš na kríži neprehlasuje: „Otče, odpúšťam im!“ ale „Otče, odpusť im!“. Teda máme prosiť Boha, aby On sám v nás odpustil.
V evanjeliu podľa sv. Lukáša (Lk 6,27-38) Pán Ježiš hovorí: „Ale vám, ktorí ma počúvate, hovorím.“ Evanjelium je adresované tým, ktorí Ježiša počúvajú. Mnoho ľudí chodilo za Ježišom a nasledovali ho svojimi nohami. Hľadali u neho riešenie svojich zdravotných problémov. Ale menej bolo tých, ktorí ho počúvali. Prvé prikázanie lásky začína malým ale podstatným príkazom: „Šema“ – „Počúvaj“. Základným predpokladom našej spásy je ochota počúvať Spasiteľa. Počúvať a poslúchať Ježiša nie je to isté ako chodiť do kostola. Požiadavky Ježiša idú ďalej ako sviatočný nedeľný život. Siahajú až tam, kde sa denne bijeme za svoje právo na život, do každodennej driny a lopoty.
„Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú!“ Milujte, dobre robte, žehnajte a modlite sa a to všetko nepriateľom. Milovať nepriateľa nie je to isté ako milovať priateľa. Milovať nepriateľa môže bolieť. Milovať predovšetkým znamená žiť Božie prikázania, zachovávať Boží zákon a to rovnako voči priateľom i nepriateľom. Toto je tá najzákladnejšia láska, ktorú ako kresťan mám žiť voči všetkým. Nežiada sa tu citová náklonnosť a ani podriadenosť vôle nepriateľovi, ale žiada sa podriadenosť našej vôle Božiemu Slovu. Ide o lásku, ktorá aj nepriateľovi praje účasť na spoločenstve s Bohom, čiže Spásu. Veď Boh chce spasiť všetkých ľudí. Pán Ježiš žiada, aby som svojmu nepriateľovi robil dobro a to namiesto pomsty. Robiť dobro tým, ktorí mi nevedia prísť na meno? Žehnať tých, ktorí ma preklínajú? Zbožne sa modliť za tých, ktorí ma potupujú? Tieto slová mi adresuje môj Boh a Pán, ktorý pozná hlbiny ľudského srdca a vie, že zlo v ľudskom srdci sa dá poraziť len dobrom. Zlo sa zlom živí a rastie, ale mizne, keď ho kŕmime dobrom.
Pán Ježiš nám zjavuje lásku, ktorou a akou miluje sám Boh. Boh je Absolútne a Nemenné Dobro. Boh je neprekonateľné Dobro. Tak, ako to Kristus vyžaduje od nás, presne tak robí Boh Otec voči tým, ktorí sa od neho vzdialili a to sme my všetci. Boh je dobrý aj k nevďačným a zlým. O tom, že je Boh naozaj takto dobrý svedčí jeho každodenná trpezlivosť s nami a naším pomýleným svetom. Ježiš nekládol na svojich poslucháčov ťažké bremená, ale učil ich, aký je Boh.
Keď prijímame Ježiša do svojich sŕdc, prežívame čosi nové: premieňajúcu moc jeho života. Tento nový život nás uschopňuje stať sa duchovnými ľuďmi. Ježiš obhajoval toto učenie celým svojím životom. Nevyjadroval žiadnu citovú náklonnosť k tým, ktorí ho prenasledovali a nakoniec ukrižovali. Avšak jeho záujem o nich a láska k nim ho viedli k tomu, aby prosil Otca o odpustenie ich chýb a slepoty. Ani náznak túžby po pomste a odvete, ktorá sa nám môže zdať taká prirodzená.
Cítime sa neschopní takejto lásky. Aby sme takýmto spôsobom dokázali milovať, musíme si stále živo uvedomovať, že my sami sme takto Bohom milovaní. Keď sa učíme podriadiť sa Slovu Božiemu, prijímame silu Ducha a premieňame sa obnovou zmýšľania. Dostávame sa z otroctva odporu, nenávisti a strachu do slobody Božích detí, slobody môcť milovať všetkých, ktorá je znakom každého duchovného človeka. Samozrejme budeme čeliť odporu svojej starej prirodzenosti. Avšak to je len znamením, že sme na správnej ceste. Prosme Ducha Svätého, aby v nás pôsobil a pomohol nám stať sa jeho hodnovernými svedkami pre svet okolo nás.
Povedal som, že sa bojíme tejto lásky, preto, lebo by nás ľudia mohli zjesť ako kus chleba. Ale aj tu máme vzor. Ježiš v Eucharistii sa nám dáva, ako kus chleba. A my sa denne máme učiť tejto eucharistickej forme lásky. Meniť zlo na dobro. Znakom skutočného odpustenia je schopnosť zbožne sa modliť za tých, ktorí nám ublížili. V tejto modlitbe sa naša rana mení na prameň súcitu. Viac nás trápi to, že bol porušený Boží zákon, ako skutočnosť, že bolo zrovna nám ublížené. Na druhej strane procesu odpustenia stojí schopnosť žehnať. „Nepreklínajte, žehnajte!“ tak nás vyzýva apoštol.
Sv. František vo svojom výklade k modlitbe Otčenáš, hovorí: „Ako i my odpúšťame svojím vinníkom; a pretože nedokážeme odpustiť úplne, nauč nás, Pane, odpúšťať úplne, aby sme pre tvoju lásku dokázali opravdivo milovať svojich nepriateľov a zbožne sa za nich modliť, aby sme nikomu neodplácali zlým a zlé a snažili sa kvôli tebe pomáhať všetkým.“
Modlitba „Otče náš“, ktorú nás Ježiš učí, je modlitba, ktorá nás chce naučiť predovšetkým správnemu postoju voči Bohu. Ježiš ma učí, že Boh nie je len Otcom mojím, ale Otcom naším, že mu záleží na tom, aké sú moje vzťahy k ostatným jeho stvoreniam. Nemôžem ísť svojou individualistickou cestou. Tomu nás učí celý Otče náš, kde jednou z hlavných podmienok vyslyšania prosieb je zmierenie a odpustenie ostatným ľuďom. Ak tak neurobíme, môže sa nám potom stať niečo podobné, ako sa stalo jednému kňazovi.
„Dávid Hume bol anglický filozof, o ktorom sa hovorilo, že neverí v Boha. Občas sa u známych stretával s jedným kňazom. Ale stretnutie nikdy netrvalo dlho, lebo kňaz zakaždým demonštratívne odchádzal, len čo vstúpil údajne neveriaci filozof. Jedného dňa však Dávid Hume chytil kňaza za rukáv a povedal: „Kamže tak naponáhlo, priateľko? Mali by sme si na seba zvykať, lebo ešte dlho budeme musieť byť spolu. My dvaja sa stretneme na rovnakom mieste, totiž na mieste zatratenia. Ja pre nedostatok viery a vy pre nedostatok lásky.” Naša modlitba má tiež tieto dve chyby, chybu viery a chybu lásky.