Keď hovoríme o Božom Slove musíme si uvedomiť, že týmto termínom označujeme dve skutočnosti: Božie Slovo ako II. Božská Osoba, teda Logos a tiež Božie slovo ako inšpirovaná zbierka kníh. V arabskom jazyku by sme mohli kľudne použiť slovo Qurán (Korán), lebo podľa ortodoxného učenia Islamu je Korán nestvorené Božie Slovo, existujúce od večnosti. Abu Hanífa (+ r. 767), takto zhrnul moslimské učenie: „Korán je reč Božia. Naše vyslovovanie, písanie a prednášanie Koránu je stvorené, zatiaľ čo Korán sám o sebe je nestvorený.“
Aj my veríme, že Boh má svoje Nestvorené Slovo, ktorým vyslovuje Seba Samého, aj keď nesúhlasíme s obsahom islamského Koránu. Týmto Slovom je Boží Syn, jeden zo svätej Trojice, ktorý je jednej podstaty s Otcom, preexistuje pred stvoreným svetom. Je Živou Osobou a zároveň Nezrušiteľným a Neodvolateľným Slovom. Božie Slovo je Pravda a Život, je zároveň jediným a absolútne dokonalým Božím Činom. Božie Slovo stojí v základoch stvoreného sveta, lebo všetko povstalo Božím Slovom a stojí aj v základoch ľudského svedomia. Je večným Božím Zákonom, ktorým sa má riadiť celý stvorený svet. Obsahuje v sebe celú pravdu o Bohu ale i o stvorenom svete. Je živou a osobnou Informáciou.
Našu dobu zvykneme nazývať epochou informatiky. Informatika je veda o PC, ale predovšetkým veda o prenosoch informácii. Informatika nám odhaľuje niektoré zákony duchovného sveta, o ktorých sme nemali tušenia. Napríklad takým zákonom je, že: „Informácia sa odovzdávaním nestráca“. V materiálnej oblasti platí, že ak niečo dám, nutne to strácam, stávam sa chudobnejším, v duchovnom svete to tak nemusí byť a nie je. Ten, kto dáva informáciu, neprichádza o ňu, a ten, kto ju prijíma sa obohacuje. Platí to pre vzdelávanie, platí to napríklad i pri kopírovaní CD, či už ide o umenie, alebo počítačové programy alebo o operačný systém. Napr. ak mám dobrý operačný systém, môžem ho inštalovať na množstvo PC, bez toho, aby som o neho sám prišiel. Teraz nejdem riešiť morálny problém, či je to dovolené, ale ide mi čiste o možnosť prenosu informácie.
Jánovo evanjelium začína tvrdením: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.“ Osoba, nie je úplne poznateľná len z vonkajšieho vzhľadu, ale nato, aby sme mohli povedať, že niekoho dobre poznáme, potrebujeme počuť ako sa vyjadruje, ako vlastne zmýšľa. Človek sa vyjadruje skrze slovo, ktoré je nesené jeho dychom. Ak človek mlčí, nevieme, čo si máme o ňom myslieť. Ten, kto pozorne počúva druhého a stotožňuje sa s ním, má účasť na jeho bytí, na duchu, ktorý ním hýbe. V omnoho väčšej miere platia tieto naše postrehy o Bohu, ktorý nepatrí do oblasti nášho materiálneho, zmyslového a predmetného poznania. Boh nie je ani predmetom a dokonca ani osobou v našom slova zmysle. On je Nestvorené Nadskutočno – Nadosobno.
Boh je nám poznateľný len preto, že vyslovuje svoje Slovo. Vo svojom Slove sa Boh vyslovuje, zjavuje svoju podstatu. Keby Boh nevyslovil svoje Slovo, nemohli by sme ho poznať, lebo by sme vôbec neexistovali. Boh nakoľko je absolútne dokonalá bytosť, sa vo svojom Slove dokáže úplne vysloviť a to až natoľko, že môžeme povedať: Božie Slovo je Boh z Boha, Svetlo zo Svetla. Bez toho, aby z neho niečo ubudlo, alebo mu niečo pribudlo, plodí svoje Slovo. Boh dáva Informáciu o Sebe, teda svoje vlastné Sebapoznanie vo svojom Božskom Slove. Toto Slovo je stále plodené a milované. Pretože Boh je Najvyššou hodnotou, miluje sám seba Nekonečnou Láskou a predsa nie je sebcom, lebo nielen, že dokonale miluje, ale aj dokonale plodí svoje Slovo. A v tomto Slove sa Boh dáva svojmu stvoreniu.
A My toto Slovo prijímame, a skrze toto Slovo sme premieňaní a rastieme do podoby Otca, ale z Neho nič neubúda a naopak, my sme obohatení Bohom. Vidíme, že plodnosť v Bohu nezostáva len v ňom samom, ale v tejto Božej plodnosti je Spása sveta, ktorá je v účasti na Božej prirodzenosti, v zbožštení. Človek sa do tejto Božej plodnosti môže zapojiť dvomi spôsobmi: prirodzeným plodením, ale takisto hlásaním evanjelia, lebo nič by nám nebolo platné, že sme sa narodili ako ľudské deti, keby sme sa súčasne skrze prijatie Slova nestali deťmi Božími.
Nečudujme sa, že práve Božie Slovo sa zjednocuje s človekom, pretože určenie človeka, je „byť Božím obrazom“, slúžiť Bohu ako priestor jeho zjavenia. Človek je pozvaný k tomu, aby sa skrze neho zjavil Neviditeľný a absolútne Transcendentný Boh v stvorenom svete. V liste Hebrejom čítame: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet. On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a udržuje všetko svojím mocným slovom.” (Hebr 1,1-3)
Vrchoľ tohto Božieho vyslovenia tvorí Vtelenie. Božie Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami ako Ježiš Kristus, Pravý Boh a Pravý človek. Tým nám Zjavilo, že človek má v sebe schopnosť, prijať Božie Slovo ako svoj život. Boh sa zjavil ako dokonalý človek a tým zároveň ukázal, že človek je pozvaný, byť nosičom Boha. Viete, čo je nosič. Môže to byť napr. CD. Tak ako CD dokáže byť nosičom nejakého programu, tak i ľudská duša dokáže do seba pojať Božie Slovo a človek sa vtedy stáva skutočným Božím obrazom.
Môžeme hovoriť o dvoch úrovniach života, v ktorých sa odohráva náš rast. A to o nevedomej – biologickej, ktorá sa deje bez našej vôle. Nedá sa povedať „proti našej vôli“, pretože túto úroveň života sme dostali skôr ako sa dalo hovoriť o našej osobe a o jej vôli. Druhú úroveň by sme mohli označiť ako vedomú, slobodnú. Akonáhle existuje naša osoba obdarená slobodnou vôľou, môže si vybrať, či chce na duchovnej úrovni rásť do podoby Božieho Syna, stať sa Božím obrazom, rásť z nelásky do Lásky. Sv. Augustín to vyjadruje slovami: „Ten, ktorý ťa stvoril bez teba, nespasí ťa bez teba!“ Tento vedomý, duchovný život uskutočňujeme slobodne, vždy keď žijeme Božie Slovo.
V liste Hebrejom počujeme: „Živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako dvojsečný meč: preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca. A niet tvora, ktorý by bol preň neviditeľný. Všetko je obnažené a odkryté pred očami toho, ktorému sa budeme zodpovedať.“ (Hebr 4,12-13). Božie Slovo je Živé a Účinné. Pôsobí z vlastnej svojej podstaty a pôsobí tiež preto, lebo preniklo do vnútra ľudskej duše skrze vieru, ktorá si je istá. Len takto prijaté Božie Slovo môže naplno rozvinúť svoju účinnosť vzhľadom k nám. Dokiaľ neuveríme, že sme objektom Boha – Lásky, tak sa z toho nebudeme vedieť radovať. Ak uveríme, budeme spasení. Začneme myslieť pozitívne, začneme veriť, dúfať a milovať, začneme konať pozitívne.
U Boha nieje rozdiel medzi slovom a činom. Boh to čo hovorí, súčasne tvorí. Božie Slovo je živou a účinnou skutočnosťou a to natoľko, že ak sa mu svojou vôľou nepostavíme na odpor, tak sa v našich životoch presadí. Ako je ľudské slovo nesené ľudským dychom, tak Božie Slovo je nesené Božím Duchom. Panna Mária nás učí správnemu postoju voči Božiemu Slovu, ktoré je zároveň príkazom ale aj činnou mocou. Nehovorí sebavedome: „Ja to urobím!“, ani pochybovačné: „To sa nedá!“, ale pokorné a odovzdané: „Nech sa mi stane podľa tvojho Slova“. Boh je dosť mocný, aby v nás dokonal svoje Slovo. Od nás sa žiada, aby sme tak isto chceli a zmýšľali, ako zmýšľa On.
Slovo Božie sa môže na svojej ceste prenikania do nášho života zastaviť v nás na dvoch miestach. Prvou chybou je ak sa zastaví v hlave a neprejde do srdca. Druhou chybou je ak zo srdca neprejde do rúk, do činov. Ak sa Božie Slovo na svojej ceste v nás zastaví, či už v hlave alebo v srdci a neprejde do rúk, vyvíja nepríjemný tlak, ktorý nás môže dusiť a ochromovať namiesto toho, aby nám Slovo dávalo život. Ale každé Slovo, ktoré cez uši a hlavu vstúpilo do srdca a z neho prešlo do rúk, nám dáva ešte väčšiu vieru a odvahu k nasledovaniu. Sv. Benedikt učí, že láska rastie v konaní.
V duchovnom živote ide o stále väčšie a hlbšie stotožnenie so Slovom Božím. Božie Slovo nám postupne odhaľuje všetky oblasti, ktoré ešte nie sú v nás pod mocou Božou. Sv. Augustín hovorí, že „Božie Slovo sa nám najprv bude javiť ako nepriateľ našej duše, kým nepochopíme a nezbadáme, že je príčinou našej Spásy.“ Snáď by sme mohli túto skutočnosť prirovnať k lekárovi, ktorý nás operuje a o ktorom si zo začiatku môžeme myslieť, že nám robí zle, ale nakoniec uznáme, že ten boľavý zásah bol potrebný k nášmu uzdraveniu. Božie Slovo nám zjavuje, kde a ako sa ešte líšim od Božieho Syna. Kde ešte žijem v zajatí hriechu. Naopak, ak sa snažím žiť Božie Slovo, žije vo mne Boží Syn.
Logos i Písané Božie Slovo spolu súvisia. Prvé je plodené Bohom Otcom v Duchu Svätom, druhé je inšpirované Duchom Svätým. Obidve nesú v sebe tú istú informáciu. Úplnejšou informáciou je Božie Slovo ako druhá Božská Osoba, ale v zásade nemôže byť medzi nimi rozpor. Sv. Augustín hovorí: „Uvedomte si, že je to jedno a to isté Slovo, ktoré sa rozprestiera po celom Písme Sv., a že je to, to isté Slovo, ktoré zaznieva v ústach všetkých svätých pisateľov; to Slovo, ktoré, pretože bolo na počiatku Boh u Boha, nepotrebuje slabiky, lebo nepodlieha času.“ Boh v celom Písme Sv. nevyslovuje nič iné, než len jediné Slovo, svoje Slovo, v ktorom sa zdieľa úplne celý.
Židia, Božie Slovo, Boží zákon, označujú termínom Tóra a takto sa vyslovujú o úcte k Tóre: „Tóra je naša Najsvätejšia Sviatosť. Tóra to je päť kníh Mojžišových, krasopisne a bez chybičky napísaných rukou osvedčeného pisára v hebrejskom jazyku a na belostnom pergamene z hovädzej kože… Jeho obidva konce sú zavinuté na dvoch drevených valčekoch, ktoré nazývame „Strom života“…. Zvitky Tóry prechovávame v modlitebne vo svätostánku za nádhernou oponou. Keď počas bohoslužieb v sobotný deň a počas sviatkov prenášame knihu Synagógou, stávame pred ňou zo svojich miest s väčšou úctou než iné národy pred svojimi kráľmi. Dotýkame sa jej rúcha a bozkávame ho….Ak sa stane zvitok z nejakého dôvodu k predčítaniu nepoužívateľný, pochováme ho na cintoríne s náležitými poctami. Boh sa vtelil do Tóry a jej svätých písiem a tak sa nám odovzdal. Skôr ako bol svet, bola Tóra, tajomný Boží Zákon. Boh, Tóra a Izrael je to isté a jedno.“
Chcel by som upozorniť aj na zvláštne označenie valčekov, na ktorých je Tóra navinutá: „strom života“. Kniha Genezis pri opise pádu prarodičov hovorí menovite o dvoch stromoch, strom poznania Dobra a Zla a strom Života. Aj z tejto súvislosti môžeme pochopiť, že stromom života je Zjavené Božie Slovo, Boží zákon a teda jesť zo stromu poznania dobrého a zlého, môže znamenať, pohrdnutie Božím Zákonom.
Tento židovský postoj k Božiemu Slovu môžeme doplniť. Toto Slovo sa nevtelilo len do Svätých písiem, ale sa stalo človekom a prebývalo medzi nami. Nachádzame tu i odvážne tvrdenie, že Boh, jeho Slovo a jeho ľud je to isté. Aj tu môžeme potvrdiť, že sme Tajomným telom Krista, keď prijímame Slovo a keď ho žijeme. A tak ako my uchovávame sviatosť Oltárnu v Bohostánku, tak veriaci Židia uchovávajú v Synagóge Božie Slovo. Tak ako je Kristus prítomný uprostred nás v Eucharistii, tak je prítomný aj v Písanom Božom Slove.
Podobný postoj k Božiemu Slovu nachádzame aj u sv. Františka z Assisi: „Pretože ten, kto je z Boha, počúva Božie Slovo, máme aj my, ktorí sme zvláštnym spôsobom ustanovení ku božej službe, nielen poslúchať a robiť, čo Boh hovorí, ale aj opatrovať nádoby a ostatné predmety používané pri Bohoslužbe, ktoré obsahujú jeho Slovo. Skrze Božie Slovo do nás hlboko preniká vznešenosť nášho Stvoriteľa. Preto napomínam všetkých svojich bratov a povzbudzujem ich v Kristovi, aby ak nájdu kdekoľvek napísané Božie Slovo, zachádzali s ním čo najúctivejšie, a pokiaľ to závisí na nich, zbierali ich a ukladali, ak ich nájdu na nedôstojných miestach alebo niekde pohodené a tak v nich ctili Pána, ktorý ich vyslovil. Mnoho vecí sa totiž posväcuje Božím Slovom, a mocou Slov Kristových sa deje aj premenenie na oltári.”
Pravá úcta voči Kristovi nespočíva len v tom, že adorujeme jeho Najsvätejšie Telo, ale pravá úcta spočíva v tom, že sa mu snažíme porozumieť a poslúchať jeho príkazy. Sväté prijímanie nespočíva len v tom, že otvorím svoje ústa po tom, čo som povedal „Amen“ ku Telu Kristovmu. Nemám prijímať Ježiša ako predmet, ale ako živú osobu. Vo svätom a životodarnom prijatí Božieho Syna ide predovšetkým o to, aby sa Božie Slovo, II. Božská osoba, stalo riadiacim princípom môjho života, mojím Životom. Toto je prvý a základný princíp svätého prijímania. Prvoradé je prijatie Božieho Slova. Snaha prijať Boha, ktorý sa zjavuje v Slove, snaha porozumieť Bohu, ktorý má Slovo, snaha zjednotiť sa s Ním vo vôli. To znamená: prijať Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Je to zároveň základný predpoklad duchovného boja. Ak nie je Kristus v nás, určite prehráme zápas s diablom a platí to aj naopak: Sv. Pavol prehlasuje: „Kristus vo vás, nádej slávy“.
Sv. Augustín nazýva Božie Slovo – sacramentum audibile – sviatosť počutia. Túto sviatosť môžeme mať vo svojom dome, a môžeme si ju vysluhovať aj sami. Čítanie Božieho Slova je duchovným svätým prijímaním. Skrze toto Slovo vstupuje do nás Boží Duch. Je to sviatosť svätého ovplyvňovania. Z našej strany je potrebné zjednocovať sa s týmto Slovom. Napriek tomu všetkému, kresťanstvo nie je „náboženstvom knihy“ ako zvykneme označovať Judaizmus. Kresťanstvo je náboženstvom Božieho Slova, ale „nie slova písaného a nemého, ale Slova Vteleného a živého“. (Sv. Bernard z Clairvaux) Aby slova nezostávali mŕtvou literou, je nutné, aby Kristus, večné Slovo živého Boha, nám skrze Ducha svätého „otvoril myseľ, aby sme rozumeli Písmu“ (Lk 24,45)
Na záver jednu myšlienku od sv. Bernarda: „Duša hľadá Slovo, s ktorým by súhlasila pre svoju nápravu, ktorým by sa osvietila pre poznania, na ktoré by sa oprela, aby bola silná, ktorým by sa napravila, aby bola múdra, ktorému by sa podrobila, aby bola krásna, s ktorým by sa zasnúbila, aby bola plodná, ktoré by požívala, aby bola blažená. Slovo sa stalo telom a prebýva už v nás. Prebýva vierou v našich srdciach, prebýva v našej pamäti, prebýva v myšlienke a zostupuje až k obrazotvornosti.”