Dnes sme tu preto, aby sme spolu rozjímali nad tajomstvom Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Keď sa anjel pri zvestovaní prihovára Panne Márii, neoslovuje ju jej ľudským menom, nehovorí „Zdravas Mária” ale povie „Raduj sa, plná milosti”. Je tu užité grécke slovo „kecharitomene”. Ako keby toto slovo vyjadrovalo podstatu Márie. Mária je „plnosť milosti”. Jej podstatou je „plnosť milosti”. Keby sme to chceli vyjadriť zrozumiteľné a po slovenský, museli by sme povedať, že Panna Mária s celou svojou krásou od svojho počatia až po slávnu korunováciu v nebi, je milosť.
Panna Mária sa nevytvorila sama, ale prišla ako Boží dar. To čo my ľudia dokážeme sami vytvoriť zostáva v oblasti ľudskej slušnosti. Vieme zmeniť svoje vonkajšie chovanie, ale nevieme zmeniť svoje vnútorne bytie. Cela podstata dedičného hriechu spočíva v tom, že človek nechce prijať svoj život a svoje bytie ako milosť Božiu, ale chce si sám svoj život utvárať. Týka sa to rovnako nás, čo chodíme do kostola a vyznávame, že sme veriaci, ako aj tých, ktorí do svojho života a do svojich myšlienok Pána Boha vôbec nevpustia. Panna Mária prijíma svoje bytie ako Boží dar. Ona sama priznáva: „veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný”. Každý človek, ktorý sa v dôvere Bohu odovzdáva, začína spolu s Pannou Máriou prežívať tieto „veľké veci”. V Tajomstve dnešnej slávnosti vyznávame, že Kristus ale i Panna Mária sú prvotinou nového stvorenia.
Sv. Ján evanjelista hovorí vo svojom liste, že „svet leží v moci zla”. Platí to o našom ľudskom svete od okamihu prvotného hriechu. Človek navedený zlým duchom zhrešil a od tejto chvíle si diabol robí akýsi právny nárok na človeka. Dokonca môžeme povedať, že aj faktický vládne v tomto svete. Ako si ináč vysvetliť to more zločinov, tu tvrdosť voči Živému a Pravému Bohu, ten strach z toho, aby sme nešli do hĺbky. Ako si vysvetliť tu zvláštnu kultúru v ktorej žijeme a ktorá sa doslova bojí odhalenia pravdy, ktorá sa bojí zostupu do hĺbky, kde sa jedine môže človek stretnúť so svojím Stvoriteľom. Nezdá sa vám to ani trochu nenormálne, že v televízii v rozhlase sa len zriedkakedy objaví niečo, čo by sme mohli nazvať „radostnou zvesťou o Bohu Otcovi, ktorý nás miluje?”, že väčšina ľudí o Boha vo svojom živote ani nezavadí a človek žije akosi odcudzený svojmu Stvoriteľovi.
Ako hovorí Dávid: „Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať.” Toto platí o každom jednom z nás, my všetci sme sa počali „bezbožní a bezmocní”, okrem tej, ktorú dnes oslavujeme. Cirkevní otcovia učia, že Mária je rajom, do ktorého diabol nikdy nemal prístup. Chcú tým povedať, že Mária nikdy vedome ani podvedome nenadviazala spojenie s diablom. Už v okamihu svojho počatia bola zvláštnym spôsobom uchránená od dotyku onej neprávosti, v ktorej sme sa my všetci ostatní počali. Ona prijíma do seba Krista a stáva sa „zbožnou a mocnou” na rozdiel od nás „bezbožných a bezmocných”. Milosť a krása spolu súvisia a preto je Mária krásna a to tou krásou, ktorú nazývame svätosť. Po Latinský sa modlíme: „tota pulchra” – celá krásna. Pretože je Mária omilostená je tiež pôvabná a to pôvabom čností. Mária je krásna a pôvabná, pretože má plnosť Božej priazne a Božieho vyvolenia.
Táto milosť, súvisiaca s Máriinou svätosťou, má jednu príznačnú známku, ktorá ju povyšuje nad milosť všetkých ostatných ľudí Starého i Nového zákona. Latinská cirkev ju vyjadruje titulom „Immaculata” (Nepoškvrnená) a pravoslávna cirkev titulom „Panhagia” (Celá svätá). My na Západe vyjadrujeme skôr negatívny prvok Máriinej svätosti – to znamená neprítomnosť akéhokoľvek hriechu, teda i prvotného. Pravoslávna cirkev titulom, ktorý dáva Panne Márii, vyjadruje skôr pozitívne skutočnosť, že Mária má všetky čnosti a všetku krásu, ktorá z nich vyžaruje.
Na záver pripomeniem niekoľko právd, ktoré sa dotýkajú tohto tajomstva a ktoré nájdeme v Rímskom katechizme:
K tomu, aby Mária bola matkou Spasiteľa, „bola od Boha obdarovaná darmi, hodnými takej veľkej úlohy”. Anjel Gabriel ju pri zvestovaní zdraví ako „milostiplnú”. Aby mohla dať slobodný súhlas svojej viery ku svojmu vyvoleniu, ktoré jej bolo oznámené, bolo potrebné, aby bola celá nesená Božou milosťou.”
Cirkev si behom stáročí uvedomila, že Mária, plná Božej milosti, bola vykúpená už od svojho počatia. To hlása dogma o Nepoškvrnenom počatí, ktorú vyhlásil roku 1854 pápež Pius IX: „Blahoslavená Panna Mária bola od prvého okamžiku svojho počatia pre zvláštnu milosť a výsadu všemohúceho Boha, vzhľadom k zásluhám Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského rodu, uchránená akejkoľvek poškvrny dedičného hriechu.”
Tento „jas jedinečnej svätosti”, ktorým je Mária ozdobená „od prvého okamžiku svojho počatia”, dostáva úplne od Krista: „bola vykúpená vznešenejším spôsobom vzhľadom k zásluhám svojho Syna.” Viac, než ktorúkoľvek inú stvorenú osobu, ju Otec v Kristovi „zahrnul z neba rozmanitými duchovnými darmi”. V ňom si ju vyvolil ešte pred stvorením sveta, aby bola pred ním svätá a nepoškvrnená v láske.
Otcovia východnej tradície nazývajú Božiu Matku „Celou svätou” (Panhagia), oslavujú ju ako „nedotknutú akoukoľvek poškvrnou hriechu, ako modelovanú Duchom Svätým a vytvorenú ako nové stvorenie. Z Božej milosti zostala Mária po celý svoj život nedotknutá akýmkoľvek osobným hriechom.
Sv. Ambróz hovorí: „Ak chceš prijať Krista do seba, vyprosuj si niečo z tej krásnej Máriinej duše”. A sv. Grignion dodáva: „Duch Svätí sa ponáhľa do duše, v ktorej objaví svoju Nevestu, a napĺňa ju a dáva sa jej v tej miere, v akej táto duša jeho Nevestu prijíma.”
Aj my ak sme aspoň čosi pochopili z Máriinej krásnej duše, túžme po tom istom. Skrze Božie Slovo a cirkevných otcov vidíme a môžeme vidieť Máriu v celej jej kráse. A toto videnie Matky Božej môže mať každý a je to pravé zjavenie, pretože sa objavuje pri štúdiu Písma Svätého a Cirkevných otcov. Myseľ sa sýti Božím Slovom a duch človeka nazerá na krásu Boha a Panny Márie.