V adventnej dobe sme Božím Slovom často vyzývaní pripraviť cestu Pánovi, pretože ako nám to ukazuje aj dnešné prvé čítanie, z našej strany je postavená barikáda hriechu. Hriech je aktuálnou prekážkou medzi Bohom a človekom. Dôsledkom prvotnej pomýlenej voľby človeka je vláda nášho Ega, ktorá sa prejavuje v nás ako život pre seba a podľa seba, život čiste z prirodzených síl. Všetky tieto postoje nám zabraňujú prijať do seba Boha, ktorý je Láska. Boží plán s nami odhaľuje sv. Pavol v druhom čítaní: „V Kristovi sme bolí ešte pred stvorením sveta vyvolení, aby sme boli pred jeho tvárou svati a nepoškvrnení v láske.” Teda naše predurčenia je výsostne pozitívne predurčenie ku Spáse, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali Božími deťmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval vo svojom milovanom Synovi.
Možno po pohľade na Boží plán s nami lepšie pochopíme, akým veľkým zlom je hriech, ktorý chce zmariť toto naše predurčenie. Kto pozná semináre duchovnej obnovy, dobre vie, koľko rôznych očistných procesov musí človek prejsť, kým je schopný života v Duchu Svätom. Každý mylný postoj je prekážkou k prijatiu Ducha Svätého.
Na pozadí povedaného, meditujme nad tým, aké zvláštna okolnosti museli predchádzať počatiu a narodeniu tej, ktorá bola vyvolená za matku Vteleného Slova, ktoré sa malo počať nie z prirodzených síl, ale z moci Ducha Svätého. Myslíte si, že Panna Mária mohla byť po duchovnej stránke obyčajná hriešna žena. Dostala zvláštne poslanie, ale aj zvláštne výsady. Boh ju pre predvídané zásluhy jej Syna oslobodzuje spod všeobecného zákona hriechu. V Nepoškvrnenej je celému ľudstvu dávaná možnosť, začať znovu.
Keď sa anjel pri Zvestovaní prihovára Panne Márii, neoslovuje ju menom, nehovorí to naše „Zdravas Mária”, ale povie „Raduj sa, plná milosti”. Je tu užité grécke slovo „kecharitomene”. Ako keby toto slovo vyjadrovalo jej podstatu. Mária je „plnosť milosti”. Milosť je jej podstatou. Keby sme to chceli vyjadriť po slovenský, museli by sme povedať, že Panna Mária s celou svojou krásou od svojho počatia až po slávnu korunováciu v nebi, je milosťou. Nevytvorila sa sama, ale prišla ako Boží dar. Jej život je od prvého momentu modelovaný Duchom Svätým. K tomu, aby Mária bola matkou Spasiteľa, bola od Boha obdarovaná darmi, hodnými takej veľkej úlohy. Aby mohla dať slobodný súhlas svojej viery ku svojmu vyvoleniu, ktoré jej bolo oznámené, bolo potrebné, aby bola celá nesená Božou milosťou.
To, čo my ľudia dokážeme vytvoriť sami, čiste ľudskými silami, zostáva v oblasti ľudskej slušnosti. Vieme zmeniť svoje vonkajšie chovanie, ale nevieme zmeniť svoje vnútorne bytie. Cela podstata dedičného hriechu spočíva v tom, že človek nechce prijať svoj život a svoje bytie ako milosť Božiu, ale chce si sám svoj život riadiť a utvárať. Týka sa to rovnako nás, čo chodíme do kostola a vyznávame, že sme veriaci, ako aj tých, ktorí do svojho života a do svojich myšlienok Pána Boha vôbec nevpustia. Mária prijíma svoje bytie ako Boží dar. Sama priznáva a vyznáva: „veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný”. Každý človek, ktorý sa v dôvere Bohu odovzdáva, začína spolu s Pannou Máriou prežívať tieto „veľké veci”. Začína prežívať Ježiša ako svoj Život.
O nás všetkých platí to, čo hovorí Dávid: „Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať.” My všetci sme sa počali „bezbožní a bezmocní”, okrem tej, ktorú dnes oslavujeme. V tajomstve dnešnej slávnosti vyznávame, že Kristus, ale i Panna Mária, sú prvotinou nového stvorenia. Cirkevní otcovia učia, že Mária je rajom, do ktorého diabol nikdy nemal prístup. Chcú tým povedať, že Mária nikdy vedome ani podvedome nenadviazala spojenie s diablom. Už v okamihu svojho počatia, bola zvláštnym spôsobom uchránená od dotyku tej neprávosti, v ktorej sme sa my všetci ostatní počali. Ona prijíma do seba Krista a stáva sa „zbožnou a mocnou” na rozdiel od nás „bezbožných a bezmocných”.
Milosť a krása spolu súvisia a preto je Mária krásna a to tou krásou, ktorú nazývame svätosť. Po latinský sa modlíme: „tota pulchra” – celá krásna. Pretože je Mária omilostená, je tiež pôvabná a to pôvabom čností. Mária je krásna a pôvabná, pretože má plnosť Božej priazne a Božieho vyvolenia. Táto milosť, súvisiaca s Máriinou svätosťou, má jednu príznačnú známku, ktorá ju povyšuje nad milosť všetkých ostatných ľudí Starého i Nového zákona. Latinská cirkev ju vyjadruje titulom „Immaculata” (Nepoškvrnená) a pravoslávna cirkev titulom „Panhagia” (Celá svätá).
My vyjadrujeme skôr negatívny prvok Máriinej svätosti – to znamená neprítomnosť akéhokoľvek hriechu, teda i prvotného. Pravoslávna cirkev titulom, ktorý dáva Panne Márii, vyjadruje skutočnosť, že Mária má všetky čnosti a všetku krásu, ktorá z nich vyžaruje. Otcovia východnej tradície oslavujú Božiu Matku ako nedotknutú akoukoľvek poškvrnou hriechu, ako modelovanú Duchom Svätým a vytvorenú ako nové stvorenie. Z Božej milosti zostala Mária po celý svoj život nedotknutá akýmkoľvek osobným hriechom.
Cirkev si behom stáročí uvedomila, že Mária, plná Božej milosti, bola vykúpená už od svojho počatia. To hlása dogma o Nepoškvrnenom počatí, ktorú vyhlásil roku 1894 sv. pápež Pius IX.: „Blahoslavená Panna Mária bola od prvého okamžiku svojho počatia pre zvláštnu milosť a výsadu všemohúceho Boha, vzhľadom k zásluhám Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského rodu, uchránená akejkoľvek poškvrny dedičného hriechu.” Tento „jas jedinečnej svätosti”, ktorým je Mária ozdobená „od prvého okamžiku svojho počatia”, dostáva úplne od Krista: „bola vykúpená vznešenejším spôsobom, vzhľadom k zásluhám svojho Syna.” Viac, než ktorúkoľvek inú stvorenú osobu, ju Otec v Kristovi „zahrnul z neba rozmanitými duchovnými darmi”. V ňom si ju vyvolil ešte pred stvorením sveta, aby bola pred ním svätá a nepoškvrnená v láske.
Veľmi často počas evanjelizácie hovoríme o osobnom prijatí Ježiša, hovoríme, že treba prijať Ježiša ako svojho Pána, že mu treba odovzdať svoj život a celú svoju bytosť, aby sa jeho Spása mohla reálne prejaviť v nás a na nás. Zabúdame na to, že pre mnohých ľudí to vôbec nie je také jednoduché a často zídu z cesty odovzdanosti, ich hriešne sklony prevládnu. Dlhodobý hriešny zvyk sa nakoniec stane železnou košeľou, z ktorej sa človek tak ľahko nevyzlečie. Na príklade sv. Jozefa sa nám ukazuje, čo má robiť človek, ktorý už nie je nepoškvrnený ako Panna Mária. Sv. Jozef dostáva zvláštnu radu a príkaz od božieho anjela. „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, za svoju manželku, lebo to čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.” Sv. Jozef je vyzvaný, aby skôr ako príjme Ježiša, prijal Máriu a to veľmi blízkym a intímnym spôsobom.
Duchovní otcovia hovoria o potrebe „prijať Máriinu dušu“. Máriina duša tvorí akési životné prostredie pre Ježišovu bytosť v nás. Otcovia hovoria, že človek má v tomto smere dve možnosti. Môže svoje hriešne, uzavreté a zranené srdce otvárať sám, svojou silou a námahou. Toto však ide veľmi ťažko. Ak sa cíti maličký a slabý, môže skúsiť druhú možnosť, ktorú doporučuje sv. Ambróz, keď hovorí: „Ak chceš prijať Krista do seba, vyprosuj si najprv niečo z tej krásnej Máriinej duše.” Podobnú skúsenosť nám ponúka Sv. Grignion z Montfortu: „Duch svätí sa ponáhľa do duše, v ktorej objaví svoju Nevestu, a napĺňa ju a dáva sa jej v tej miere, v akej táto duša jeho Nevestu prijíma.“ Teda ako vidíme: Môžeme sa snažiť otvoriť Duchu Svätému sami a môžeme ho privolať pomocou zasvätenia sa P. Márie. Vyskúšajme, čo je účinnejšie.