Všetky čítania, ktoré sme dnes počuli, nám vykresľujú charakter Kristovho kráľovstva. V prvom čítaní z proroka Ezechiela a v responzóriovom žalme, sa nám Pán Ježiš predstavuje ako dobrý pastier svojho stáda. Predstava „dobrého pastiera“ obsahuje v sebe všetko to, po čom túžil človek žijúci v staroveku. Vladár mal byť pastierom, ktorý však nepasie predovšetkým sám seba, ale stará sa o svoje zverené stádo, bráni ho a vodí na pašu. Takýmto spôsobom sa predstavuje Boh skrze proroka: „Hľa, ja sám vyhľadám svoje ovce a ujmem sa ich. Ako sa pastier ujíma svojho stáda, keď príde medzi svoje rozptýlené ovce, tak sa aj ja postarám o svoje ovce a vyslobodím ich zovšadiaľ. Stratené vyhľadám, zranené obviažem, slabé posilním, tučné a silné ochránim.“
Možno je dobre urobiť krátku odbočku a pozrieť sa na to, ako sa pasú ovce. Pastier kráča vpredu a ovce idú za ním. Preto aj Pán Ježiš môže povedať o sebe: „On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas. Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú.” Kdesi u nás, na Slovensku, som videl, že pastier kráčal za stádom. V podstate sa dalo povedať, že sa stádo viedlo samo a pastier ho len zozadu poháňal a zasahoval až vtedy, keď stádo evidentne šlo zlou cestou. Je to trošku podobenstvo aj o našej pastorácii. Ten pôvodný spôsob pasenia je nám určite sympatickejší, ale vyžaduje nielen dobrého pastiera, ale aj poslušné stádo.
Evanjelium nám vykresľuje Pána Ježiša ako Kráľa, ktorý bude súdiť svet podľa činnej lásky k blížnemu. Môžeme už teraz skrze Kristovo Slovo sledovať posledný súd, ako ho zvykneme nazývať. Dostáva sa nám tým veľká milosť. Podobáme sa študentom, ktorí už poznajú skúšobné otázky a teda sa môžu dobre pripraviť.
Väčšinou sa vo svojom duchovnom živote sústreďujeme na zápas so svojou ľudskou slabosťou a hriechom, s ktorými si napriek všetkému svojmu ľudskému úsiliu nevieme dať rady. Vo víťazstve nad hriechom hľadáme svoju spásu a sme zúfalí, keď zisťujeme, že s určitými vecami svojho života nevieme napriek najlepšej vôli niečo pozitívne urobiť. Spása však spočíva v prijatí Kristovej vlády a víťazstvo nad hriechom je toho ovocím a dôsledkom. Jedine Ježiš si dokáže poradiť s hriechom v nás. Prijať Ježiša môžeme rôznymi formami. Predovšetkým je to prijatie Ježiša v Božom Slove. Potom prijatie Ježiša vo sviatostiach. Potom je to prijatie Ježiša v spoločenstve veriacich.
Pán Ježiš nám ukazuje, že hlavným kritériom posledného výberu nebude naša osobná sila alebo slabosť, ale práve toto prijatie Ježiša. Prijatie Ježiša v našich blížnych. Láska k blížnemu prejavená v našich skutkoch. Choroba, väzenie, hlad, smäd, nahota tvoria pozadie pre zjavenie lásky. Ide často o škandalózne veci, v ktorých máme prejaviť lásku. Všetko sú to skutočnosti, o ktorých sa mylne domnievame, že práve kvôli ním nemôžeme byť svätí.
„Veru, hovorím vám, čo ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ To, že patríme Kristovi, nám v Božích očiach dáva zvláštnu cenu. A Kristus je v nás, ak žijeme Božie Slovo. Človek, ktorý nežije Božie Slovo, je sám sebe trestom. Ale aj tí, ktorí sú mimo Krista, sú predmetom a súčasťou Božieho plánu Spásy, lebo Boh chce spasiť všetkých ľudí.
Dnešné evanjelium má však pre mnohých ľudí ťažko prijateľný záver. Ten záver spočíva v tom, že konfrontácia s Kristom môže mať dvojaký výsledok, radostný alebo bolestný, šťastný alebo nešťastný a to večne. Možno sa nám zdá, že Boží súd je neúmerný. Za zanedbanie dobra večné trápenie? Ale aj zvesť o zatratení je súčasťou evanjelia. Musíme sa na to pozrieť trochu z iného zorného uhla. Veď sa nám vlastne ohlasuje, že Boh zakročí. Ohlasuje sa to, po čom väčšina ľudí vzdychá a čo Bohu vyčíta: „Prečo nezakročí?“ Hlása sa nám, že klamstvo, násilie, krutosť, nespútaný egoizmus, skrátka zlo v akejkoľvek podobe nebude mať posledné slovo, ale že raz svitne deň, keď zavládne skutočná pravda, dobro, spravodlivosť a láska. A toto je naozaj blahozvesť. Raz skončí každé rozčarovanie z pohoršenia.
Nakoniec aj my sami v sebe a kvôli sebe samým uznávame toto oddelenie, o ktorom hovorí Ježiš v podobenstve o poslednom súde. Už Stvorenia sveta začalo oddeľovaním svetla od tmy, pevniny od vody a posledný súd je dovŕšením tohto procesu. Veď nikto z nás nechce žiť v prítomnosti zlého a zvrhlého človeka. Zla sa bojíme a od neho bočíme. Či netúžime po tom a nesnažíme sa o to, aby každý vrah a zlodej išiel do basy. Aj tým dávame za pravdu Božiemu súdu. Kto z nás by chcel večne žiť v prítomnosti zlých a zvrhlých ľudí alebo démonov? Boh nezatratí žiadneho človeka dobrej vôle, teda toho, kto chce dobro, toho, kto chce robiť pokánie. Boh nie je schopný zla. Peklo je väzenie, ktoré je predovšetkým zamknuté zvnútra. V ňom sú tí, ktorí utekajú od Boha – Lásky.
Boží súd je však neúmerný aj z druhej strany. Keď všetko dobre zvážime, tak s prekvapením zistíme, aká neporovnateľná odmena na nás čaká za malé skutky lásky – večný život ako odmena za krátky život, večná a nesmierna blaženosť za chvíľkové trápenie.
Budeme pokračovať slávením Eucharistie. Je to sviatosť osobného prijatia Pána Ježiša. Máme ho prijať ako svojho Pána, ako Kráľa svojho srdca. Eucharistia je sviatosť našej odovzdanosti Bohu a zmluvy s naším kráľom. Prijímame v nej svoje nové občianstvo v Kristovom kráľovstve. Spája nás s ním to isté telo a krv. Rozhodnime sa dnes vo svätom prijímaní pre Krista a pre jeho kráľovstvo. Znovu sa odrieknime zlého ducha a všetkých jeho prejavov, aby sme v sebe mohli zakúsiť blahodarné účinky Kristovho Panstva.
Origenes jeden zo starovekých otcov cirkvi nás poučuje týmito slovami: „A keď budeme vytrvalo pokračovať, Božie kráľovstvo, ktoré je v nás, dosiahne svoj vrchol, keď sa splní to, čo hovorí Apoštol, že si Kristus podrobí všetkých nepriateľov a odovzdá „kráľovstvo Bohu a Otcovi, aby bol Boh všetko vo všetkom“. Preto sa stále modlime s takým zápalom ducha, ktorý sa prostredníctvom Slova stane božským, a hovorme nášmu Otcovi, ktorý je na nebesiach: „Posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo.“
Teda ak chceme, aby v nás kraľoval Boh, nech nijakým spôsobom „nevládne hriech v našom smrteľnom tele“, ale umŕtvujme „svoje pozemské údy“ a prinášajme ovocie Ducha, aby sa v nás ako v duchovnom raji prechádzal Boh a On jediný v nás kraľoval so svojím Kristom a ten aby v nás zasadol po pravici jeho duchovnej moci, ktorú túžime prijať. A nech tam sedí, kým sa všetci jeho nepriatelia, ktorí sú v nás, nestanú „podnožkou jeho nôh“ a kým nebude v nás zrušené každé kniežatstvo, mocnosť a sila.