Dnešný sviatok je jeden z najmladších. Zaviedol ho pápež Pius XI. v roku 1929. Bolo to zaiste dielom Božej prozreteľnosti, lebo toto storočie bolo veľmi poznačené búraním hodnôt, ktoré boli istotou ľudí minulých storočí. Dnešný sviatok nám dáva orientáciu i istotu pre život v súčasnej chaotickej dobe. Istota je v pravde a Pravda nám bola zvestovaná v Božom zjavení. Ježiš sám hovorí: „Ja som sa preto narodil a preto som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo o pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“
Keď sa niektorému z jeho učeníkov podarilo poodhaliť jeho kráľovský pôvod a majestát, zakázal mu o tom hovoriť. Zrejme preto, lebo ľudia nemali správny pojem o Božom kráľovstve. V dnešnom evanjeliu vidíme, že tam, kde už nehrozí omyl v chápaní jeho moci, hovorí verejne o svojom kráľovskom pôvode: Ježiš povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som sa nedostal do rúk Židov. No moje kráľovstvo nie je stadiaľto.“ Pilát mu povedal: „Tak predsa si kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Áno som kráľ…“ Z jeho odpovede môžeme pochopiť, že okrem tohto boľavého sveta, existuje aj iný svet, svet Boží, Božie Kráľovstvo.
Ak chceme správne pochopiť tajomstvo dnešného sviatku, musíme si najprv ozrejmiť situáciu sveta, v ktorej žijeme. Kniha Genezis nám hovorí o tom, ako Boh stvoril svet, ako všetko čo utvoril, prehlásil za dobré. Vieme však aj to, že prví ľudia porušili Boží zákon a tak sme sa dostali my a náš svet pod moc nášho zvodcu. Sv. Ján evanjelista charakterizuje situáciu sveta, v ktorom žijeme nasledujúcim slovami: „svet leží v moci zla…“ Svet, v ktorom žijeme, nie je teda Božím Kráľovstvom. Ježiš nám kladie na srdce, aby sme sa za príchod Božieho Kráľovstva denne modlili. Každý Otčenáš, ktorý z jeho príkazu vysielame k nebeskému Otcovi, nám znovu a znovu pripomína, že treba prosiť: „Príď Kráľovstvo Tvoje!“
Pán Ježiš upozorňoval na to, že v jeho osobe sa priblížilo Božie Kráľovstvo. A čo to v praxi znamenalo: „Slepí vidia, hluchí počujú, nemým sa vracia reč, chromí chodia, malomocní sa očisťujú, mŕtvi vstávajú, z posadnutých vychádzajú nečistí duchovia.“ Takto vyzerá prienik Boha do ľudského sveta, do toho sveta, ktorý leží v moci Zla, kde je omnoho pravdepodobnejšie, že sa stretnem s nejakým zlom ako s dobrom. Základ Ježišovho kráľovstva nie je z tohto sveta. Ako zvláštne znejú Ježišove slová o jeho kráľovskej hodnosti, keď si uvedomíme v akých okolnostiach boli vyslovené. Poviazaný Ježiš stojí pred Pilátom a svedčí, že je kráľom. Vo svojom zmŕtvychvstaní a Nanebovstúpení svoju kráľovskú hodnosť definitívne potvrdzuje.
Origenes, jeden z cirkevných otcov, nás poučuje o spôsobe Božej vlády takto: „Podľa slova nášho Pána a Spasiteľa „Božie kráľovstvo neprichádza tak, že by sa to dalo spozorovať. Ani nepovedia: „Aha, tu je!“ alebo: „Aha, tamto je!“ Ale Božie kráľovstvo je medzi nami, „lebo Slovo je celkom blízko, je v našich ústach, je v našom srdci“. Preto ten, kto prosí, aby prišlo Božie kráľovstvo, celkom iste sa správne modlí za to Božie kráľovstvo, ktoré má v sebe, aby vzišlo, prinášalo ovocie a dozrelo. Lebo v každom zo svätých kraľuje Boh a každý svätec poslúcha duchovné zákony Boha, ktorý v ňom býva ako v usporiadanom meste. Otec je v ňom prítomný a Kristus v takej dokonalej duši kraľuje spolu s Otcom podľa toho: „Prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“ A keď budeme vytrvalo pokračovať, Božie kráľovstvo, ktoré je v nás, dosiahne svoj vrchol, keď sa splní to, čo hovorí Apoštol, že si Kristus podrobí všetkých nepriateľov a odovzdá „kráľovstvo Bohu a Otcovi, aby bol Boh všetko vo všetkom“.
Preto sa stále modlime s takým zápalom ducha, ktorý sa prostredníctvom Slova stane božským a hovorme nášmu Otcovi, ktorý je na nebesiach: „Posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo.“ O Božom kráľovstve treba vedieť aj to, že „ako nemá spravodlivosť účasť na neprávosti“, ako nemá „svetlo“ nič „spoločné s tmou“ a ako niet „zhody medzi Kristom a Beliálom“, tak je aj Božie kráľovstvo nezlučiteľné s kráľovstvom hriechu.
Teda ak chceme, aby v nás kraľoval Boh, nech nijakým spôsobom „nevládne hriech v našom smrteľnom tele“, ale umŕtvujme „svoje pozemské údy“ a prinášajme ovocie Ducha, aby sa v nás ako v duchovnom raji prechádzal Boh a On jediný v nás kraľoval so svojím Kristom a ten aby v nás zasadol po pravici jeho duchovnej moci, ktorú túžime prijať. A nech tam sedí, kým sa všetci jeho nepriatelia, ktorí sú v nás, nestanú „podnožkou jeho nôh“ a kým nebude v nás zrušené každé kniežatstvo, mocnosť a sila.
Lebo toto sa môže uskutočniť v každom z nás, až kým nebude „ako posledný nepriateľ“ zničená „smrť“, aby Kristus mohol aj v nás povedať: „Smrť, kde je tvoj osteň? Peklo, kdeže je tvoje víťazstvo?“ Nech si teda už teraz naše porušiteľné oblečie svätosť a neporušiteľnosť a smrteľné nech si po zničení smrti oblečie Otcovu nesmrteľnosť, aby v nás kraľoval Boh a my sme už teraz požívali dobrá znovuzrodenia a zmŕtvychvstania.“