V evanjeliu sme počuli: „V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu.“ Vieme, že predtým žila v chráme a pri Zvestovaní sa nám javí ako plne sústredená na Božie Slovo a napriek tomu vidíme, že sa vydáva na cestu. Koncentrácia síce zohráva dôležitú úlohu v duchovnom živote a predsa sa duchovný život nerovná koncentrácii. Po počatí z Ducha Svätého pocítila túžbu podeliť sa s Radosťou. V Márii, vo chvíli Zvestovania, začína žiť Ježiš. A pretože tu nejde o čisto biologický život, lebo Ježiš sa počína z Ducha Svätého a Duch Svätý je nutným predpokladom tohto života, platí, že každý vedomý a dobrovoľný hriech by mohol toto tehotenstvo zrušiť. Napriek tomu nevidíme, že by sa Mária s Ježišom pod srdcom uzatvárala pred ľuďmi a dokonca sa vydáva na cestu. Uvedomme si, že v tom čase mala asi 14 rokov a vybrala sa na náročnú cestu cez hory. Pán Ježiš nevstupuje do nás preto, aby sme sa s ním kdesi zavreli. On je Boh Silný.
Evanjelium opisuje Máriinu návštevu u Alžbety, a my sme v pokušení povedať „všednú udalosť“ z jej života. Mária je požehnaná a plná milosti a tak všetko, čo robí, dostáva vyšší zmysel. Naše stretnutia s inými ľuďmi môžu byť banálne, alebo aj katastrofou, ale Máriina Návšteva robí na nás iný dojem. Stáva sa vzorom pre naše stretnutie. Prvotný apoštolát je bytostný apoštolát. Viac pôsobíme tým, čo sme, ako tým, čo hovoríme. Mária prináša svedectvo o zmenenom bytí. Pretože prijala Boha do svojho srdca, stáva sa požehnanou a prináša Požehnanie, stáva sa prostredníčkou milosti. Ona je tehotná Božím Slovom. Tehotenstvo mení organizmus ženy a ju premieňa Božie Slovo.
Alžbeta zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ Alžbeta nazýva Máriu, Matkou Pána. A slovo „Pán“ tu zastupuje hebrejské božie meno JHVH, ktoré Židia z preveľkej úcty nevyslovovali, ale v čítaní nahrádzali slovom Adonai, čo do gréčtiny prekladáme ako Kyrios = Pan (V zmysle JHVH). Keď evanjelista Lukáš opisuje Zvestovanie, používa pre zatienenie Duchom Svätým pri počatí výraz, ktorý Septuaginta používa pre oblačný stĺp nad archou. A keď opisuje stretnutie tehotnej Alžbety s tehotnou Máriou, používa rovnaký výraz pre Jánov pohyb v tele matky, ako keď sa hovorí o posvätnom tanci kráľa Davida pred Archou. Teda v tomto prípade nejde o bežný pohyb dieťaťa v tele matky, ale o akýsi posvätný tanec vyznávača, ktorým Ján, ešte v tele svojej matky, naznačuje prítomnosť Boha v Márii. Mária je pre nás kresťanov tým, čím bola pre židov Archa.
Počuli sme, ako Alžbeta hovorí o Márii: „Blahoslavená si, pretože si uverila“. Slovo „veriť“ v jazyku, ktorým hovorila Panna Mária, má asi taký zmysel, ako „nechať sa viesť“, „nechať sa riadiť“. Panna Mária plne uverila, a preto mohla spievať Magnificat, od okamihu počatia. Pretože nebola blokovaná ani dedičným hriechom, ani svojimi osobnými hriechmi, dokázala bezhranične dôverovať Bohu. Alžbeta nazýva Máriu blahoslavenú pre jej vieru. Sv. Ambróz takto vykladá jej slová: „Ale aj vy ste blahoslavení, vy, čo ste počuli a uverili, lebo každý, kto uverí, počne a porodí Božie Slovo a pochopí jeho účinky. Kiež by v každom človeku bola Máriina duša, aby velebil Pána; kiež by v každom bol Máriin duch, aby jasal v Bohu! Ak má Kristus podľa tela jednu matku, podľa viery je Kristus plodom všetkých. Veď každá duša prijíma Božie Slovo len vtedy, keď je nepoškvrnená, bez hriechu a pokiaľ si s neskazeným citom chráni mravnú čistotu. Teda každá taká duša môže velebiť Pána, ako velebila Pána duša Máriina a jej duch jasal v Bohu Spasiteľovi.“
Ak sa dobre pozrieme na jej spev, ktorý zvykneme po latinsky nazývať Magnificat, zistíme, že to nie je modlitba, lebo Mária v ňom nehovorí k Bohu, ale skôr ide o svedectvo, lebo v ňom hovorí k nám a hovorí o tom, aké veľké veci jej urobil Boh. Nechváli sa, že ona urobila niečo veľké pre Boha. Neulpieva na svojej bytosti, ale úplne sa odovzdáva Bohu a preto sa v nej môže tak hojne objaviť ovocie milosti.
„Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi.“ Mária prežíva Boha ako svojho osobného Spasiteľa. Len vtedy bude aj naším Spasiteľom, keď sa mu úplne odovzdáme. Aj nám chce urobiť veľké veci, ale musíme mu to svojou odovzdanosťou umožniť. Mária v evanjeliu vydáva svedectvo o Bohu Spasiteľovi, ktorý už teraz chce byť Spasiteľom a začať v nás proces našej spásy. Spása nie je niečo, čo sa týka iba našej posmrtnej existencie. Boh chce spasiť celého človeka. Sviatosti cirkvi sú pramene spásy; vonkajšie znamenie, vnútorné milosti Božej. Od okamihu Spasiteľovej smrti na kríži sa Spása stáva objektívnou skutočnosťou a my môžeme čerpať z prameňov spásy. V spolupráci s Bohom môžeme uskutočňovať svoju spásu. V čom spočíva spása? Spása je v tom, že sa chytíme a siahneme po podávanej Božej ruke a On nás povedie. Necháme sa Bohu operovať. Dovolíme, aby Ježiš začal v nás žiť svoj život. To je naše pokánie, naša cesta k čistote srdca.
Mária Boha velebí. Velebenie Boha sa v človeku objavuje, keď konečne uzná Boha ako Boha, prijme jeho Múdrosť, ktorá sa prejavuje vo všetkom, uvoľní trón svojho srdca Božiemu Slovu. Velebenie je plodom absolútnej dôvery. Velebenie vyjadruje základný smer kresťanskej modlitby. Modlitba uctievania je odpoveďou človeka na Božie požehnanie. Neprítomnosť velebenia môže byť dôsledkom nášho povrchného života. Niekedy je tento nedostatok spôsobený aj neznalosťou Boha. Boh, ktorého máme velebiť, je Otcom nášho Pána Ježiša Krista. Cesta poznania Boha vedie skrze Ježiša Krista.
Máriin duch jasá v Bohu. Jasot je radosť ducha. Tak ako telesná radosť pochádza z telesného uspokojenia, tak radosť ducha pochádza z duchovného uspokojenia. Jasot nepramení z tohto sveta a dokonca môžeme povedať, že je nezávislý na životných okolnostiach. Jasot je radosť, ktorá pramení z viery. Je nutné s istotou uveriť, aby sme dokázali jasať aj uprostred zložitých okolností života. Nazeranie nie je zmyslové poznanie, ale schopnosť duše spoznať Boha skrze jeho Slovo, preniknúť za Slovo do oblasti Ducha.
Tajomstvo Navštívenia nám chce povedať, že ak sa má naše stretnutie s druhými stať požehnaním, aj my musíme byť tými, ktorí neprinášajú seba a svoje hriešne bytie ale Božie Slovo a z ktorých vyžaruje Duch Svätý. Len vtedy je naša návšteva požehnaním, pokiaľ sa odohráva v Duchu Svätom. Až aj z nás bude vyžarovať Duch Svätý, budú ľudia podobne ako Alžbeta hovoriť: „odkiaľ mám to šťastie, že si prišiel, že prišla matka môjho Pána“, pretože my všetci sa stávame Božími matkami, keď sme sa rozhodli žiť Božie Slovo.
Pápež Benedikt XVI. Hovorí, že: „Ján Pavol II. nazval Máriu eucharistickou ženou. A naozaj, Panna Mária, Matka Božia, nás učí, čo to znamená vstupovať do spoločenstva s Kristom. Ona ponúkla Ježišovi svoje vlastné telo, vlastnú krv a stala sa živým stánkom Slova. Dovolila, aby jej telo aj duch prenikla jeho prítomnosť. Matka Božia putuje s Ježišom. Návšteva Panny Márie pri Alžbete bola istým spôsobom prvou eucharistickou procesiou v histórii ľudstva. S Ježišom, ktorého práve prijala do svojho lona, sa Mária vydala na cestu a navštívila svoju staršiu sesternicu Alžbetu…. Pravá radosť kresťanov spočíva v tom, že prijímajú Ježiša a prinášajú ho iným. Nasledujme Máriu, túto úžasne hlbokú eucharistickú dušu a napodobňujme ju. Potom sa aj náš život stane Magnificatom.“
Sv. Beda ct. o cirkevnom zvyku modliť sa pri Vešperách Magnificat hovorí: „A tak sa vo svätej cirkvi vžil veľmi dobrý a spásny zvyk, že všetci každý deň pri večerných chválach spievajú vedľa psalmódii jej chválospev, pretože taká častá pripomienka Pánovho Vtelenia roznecuje vo veriacich srdciach plameň zbožnosti a častejšie uvažovanie o príklade jeho matky, upevňuje ich cnosti. A vhodne sa to deje večer, aby sa naša myseľ, unavená po dni a zaujatá všelijakými myšlienkami, pred odpočinkom vnútorne sústredila.“