V dnešnom evanjeliu sme počuli: „V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu.“ Evanjelium nám hovorí o tom, čo sa dialo s Pannou po Zvestovaní a po počatí z Ducha Svätého. V dobe do Zvestovania žila Mária skrytým a uzavretým životom, úplne zameraná na počúvanie Božieho Slova. Po Zvestovaní a po počatí z Ducha Svätého, keď sa v nej objavil nový život milosti, pocítila potrebu a túžbu podeliť sa so svojou radosťou. Aj my musíme najprv v skrytosti a samote hľadať Božiu vôľu a až potom sa môžeme vydať na cestu k ľuďom.
Ak človek nežije duchovným životom, môže sa mu zdať, že pri počatí Syna Božieho išlo len o historickú udalosť, síce veľmi peknú, ale dnešnému človeku nič nehovoriacu. Ak však žije duchovným životom, začína chápať, že „počatie z Ducha Svätého“ v každom z nás a „narodenie Krista“ do našich skutkov, je stále aktuálnou vecou. Sv. Bonaventúra, hovorí, že: „Duša počína Ježiša, keď je nespokojná so životom, aký vedie, a pod vplyvom svätých vnuknutí a zapálená svätým žiarom sa konečne rázne odtrhne od svojich starých návykov a chýb a je akoby duchovne oplodnená milosťou Ducha Svätého, dá si predsavzatie, že začne nový život. Došlo ku Kristovmu počatiu. Keď bol požehnaný Boží Syn počatý, narodí sa v srdci, ale len vtedy, ak duša všetko rozumne uvážila, vyžiadala si vhodnú radu a vzývala Boha o pomoc a ihneď uskutoční svoje sväté predsavzatie a začne uskutočňovať to, čo v nej už dávno zrelo, ale sa to stálo odkladalo z obavy, že nie je k tomu súca. Ale jedno musíme zdôrazniť: Toto predsavzatie „začať nový život” sa musí ihneď prejaviť niečím konkrétnym. Ak nie je predsavzatie uskutočnené, bol síce Ježiš počatý, ale nebol zrodený.“
„Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý.“ Mária je plná Boha a jeho velebnosti. Keď evanjelista Lukáš opisuje Máriino počatie, používa pre zatônenie Duchom svätým pri počatí to isté slovo, ktoré Starý zákon používa pre oblačný stĺp nad archou. A keď nám opisuje stretnutie tehotnej Alžbety s tehotnou Máriou, používa ten istý slovný základ pre Jánov pohyb v tele matky, ako keď sa v Starom zákone hovorí o posvätnom tanci kráľa Dávida pred Archou. Teda v tomto prípade nešlo obežný pohyb dieťaťa v tele matky, ale o akýsi zvláštny posvätný tanec, ktorým Ján ešte v tele svojej matky naznačil Božstvo Kristovo. Mária je pre nás kresťanov tým, čím bola pre židov Starozákonná archa. Preto Alžbeta zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že Matka môjho Pána prichádza ku mne?“
Panna Mária je od tejto chvíle požehnaná prítomnosťou Božieho Slova a z jej vnútra vyrážajú pramene Ducha Svätého. Mária sa stáva Novým stvorením. Človekom plným Boha skrze prijaté Božie Slovo a Ducha Svätého. Evanjelium nám ukazuje Máriinu návštevu u Alžbety, boli by sme v pokušení povedať „všednú udalosť” zo života Panny Márie. Cítime, že termín „všedná udalosť” tu akosi nesedí. Mária je požehnaná a plná milosti a tak všetko, čo robí, dostáva vyšší zmysel, je to vyňaté zo všednosti. Nie je to všedná udalosť, pretože Mária je plná Boha a tak aj jej Návšteva je zároveň Božou Návštevou. Naše stretnutia s inými ľuďmi môžu byť banálne, dokonca môžu byť aj katastrofou, ale Návšteva Panny Márie u jej príbuznej Alžbety, robí na nás iný dojem.
Máriina návšteva je vzorom pre naše stretnutie s ľuďmi. Predovšetkým si musíme uvedomiť, že viacej pôsobíme tým, čo sme, ako svojimi rečami. Prvotný apoštolát je bytostný apoštolát. Na ľudí nepôsobia natoľko naše slová ako naše bytie. Mária prináša svedectvo o zmenenom bytí. Ona prijala do svojho života Božie Slovo a dostala moc stať sa Božím dieťaťom. „Tým, ktorí ho prijali dal moc stať sa božími deťmi.” Pretože prijala Boha do svojho srdca stáva sa Požehnanou a prináša Požehnanie. Stáva sa Prostrednicou milosti. Ona je tehotná Božím Slovom. Božie Slovo je pre ňu tým, čo pre inú ženu znamená tehotenstvo. Tehotenstvo mení organizmus ženy a Máriu mení Božie Slovo. Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán. Ona sama nám vydáva svedectvo o tom, čo v nej spôsobil Boh.
Ak sa dobre pozrieme na jej spev, ktorý zvykneme po latinský nazývať Magnificat, zistíme, že to nie je v pravom slova zmysle modlitba. Mária sa v ňom neprihovára Bohu, ale prihovára sa nám ľuďom a hovorí o tom, čo sa deje v nej a aké veľké veci jej urobil Ten, ktorý je Mocný. Nie je to modlitba, ale svedectvo. Jej svedectvo hovorí o tom, aké veľké veci jej urobil Boh. Mária sa nechváli tým, že by ona urobila niečo veľké pre Boha. Mária je plnosť milosti. Všetko je dar. Ona nelipne na svojom bytí, ale celkom sa odovzdáva Bohu a preto sa v nej môže tak hojne objaviť ovocie milosti.
„Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi.“ Mária prežíva Boha ako svojho osobného Spasiteľa. Len vtedy je a bude aj naším Spasiteľom, keď sa mu úplne odovzdáme. On chce byť aj tvojím Spasiteľom. Aj tebe chce urobiť veľké veci, ale ty mu to musíš svojou dôverou a odovzdanosťou umožniť.
„Hľa od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia..“ Istí protestantský teológ so žiaľom priznáva, že sa toto proroctvo napĺňa v katolíckej a pravoslávnej cirkvi, ale v protestantizme nie, hoci je to Božie Slovo. Samotné Božie Slovo hovorí o veľkej úcte, ktorou má byť zahrnutá Matka nášho Pána.
Mária prežíva v sebe vnútornú slobodu, ktorou nás oslobodzuje Kristus. I keď sú mocní ešte stále na tróne, pre Máriu ich panstvo skončilo, pretože oni vládnu prostredníctvom strachu a ona je láskou oslobodená spod tyranie strachu. I keď vo svete určite je a bude hlad, Mária je nasýtená vierou, dobrými vecami, Duchom Svätým. Ona už teraz žije v Ježišových blahoslavenstvách.
Tajomstvo dnešného sviatku nám chce povedať, že ak sa má naše stretnutie s druhými ľuďmi stať požehnaním, aj my musíme byť tými, ktorí neprinášajú len seba ale Božie Slovo, a z ktorých vyžaruje Duch Svätý. Ak prinášame len seba, nie sme pre druhých požehnaním. Predpokladom svätého prijímania je prijímať Ježiša v Duchu Svätom. To isté platí aj o prijatí druhého človeka.
Len vtedy je naša návšteva požehnaním, ak sa odohráva v Duchu Svätom. Keď aj z nás bude vyžarovať Duch Svätý, budú ľudia podobne ako Alžbeta hovoriť: „odkiaľ mám to šťastie, že si prišiel, že prišla matka môjho Pána”, lebo my všetci sa stávame Božími matkami, ak sme sa rozhodli žiť Slovo Božie. Sv. Augustína hovorí: „Matka ho nosila v lone, my ho nosíme v srdci. Panna otehotnela keď sa v nej vtelil Kristus, naše srdce nech otehotnie vierou v Krista. Ona porodila Spasiteľa, naša duša nech porodí spásu a chválu. Nech nezostanú naše duše neplodné, ale nech sa stanú plodnými pre Boha.”
Sv. Beda Ctihodný hovorí: „A tak sa v svätej Cirkvi vžil veľmi dobrý a spasiteľný zvyk, že všetci každý deň pri večerných chválach spievajú popri psalmódii jej chválospev, lebo takáto častá pripomienka Pánovho vtelenia roznecuje vo veriacich srdciach plameň nábožnosti a častejšie uvažovanie o príklade jeho matky upevňuje ich v čnosti. A vhodne sa to deje večer, aby sa naša myseľ, unavená po dni a zaujatá všelijakými myšlienkami, pred odpočinkom vnútorne sústredila.”