Dnešné evanjelium sa nachádza na začiatku Lukášovho evanjelia, ktoré hneď na začiatku obsahuje dve Zvestovania. Jedno je známe „Zvestovanie P. Márie“, o ktorom hovoria texty na sviatok Zvestovania Pána. Dnes si všimneme Zvestovanie, ktoré zaznieva k Zachariášovi. Evanjelium nám tiež názorne ukazuje správne princípy veriacej rodiny a správne životné postoje k skutočnostiam ako je chodenie do kostola ale aj počatie a narodenie nového človeka.
Keď Lukáš charakterizuje Zachariáša hovorí o ňom, že do chrámu chodil slúžiť Bohu a prinášať obeť. Dnešní kresťania sa často sťažujú, že bohoslužba im nič nedáva a preto často prestanú chodiť na sv. omšu.
Sv. omša je však o niečom inom. Je to služba Bohu a obeť. Prichádzame slúžiť a obetovať. Aspoň na omši máme zabudnúť na to, čo by sme chceli my a čo by sa nám páčilo a máme slúžiť a obetovať Bohu. Boh sa zjavuje v čase obete a nie inokedy. Boh tu nie je pre naše kultúrne alebo náboženské vyžitie, ale človek je dokonale uspokojený, keď sa vo svojej obeti a skrze svoju obeť stretne s Bohom. Obeť otvára dvere k Bohu. Obeť to je láska, v ktorej prekračujeme seba, lebo Boha máme milovať viac ako seba.
Evanjelium hovorí, že Zachariáš a Alžbeta „boli spravodliví pred Bohom a žili bezúhonne podľa všetkých Hospodinových príkazov a ustanovení. Nemali však deti, lebo Alžbeta bola neplodná a obaja už boli pokročilého veku.“ Slovo „neplodnosť“ vyjadruje celú ich bolesť. Neplodnosť bola považovaná za Boží trest. Preto aj život neplodnej Alžbety a jej manžela nebol ľahký. Kto dobre pozná zmýšľanie ľudí v Oriente, vie, že aj dnes je tam každé dieťa prijímané ako úžasný Boží dar.
Je to Boh sám, ktorý tajomne tvorí nový život. Už v Žalmoch nachádzame toto presvedčenie: „Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky.“ Veria, že Boh je darcom a tvorcom každého nového života, preto dieťa prijímajú s nadšením, ako znak Božieho požehnania. Tak ako sa človek teší z ovocného stromu, keď bohato zarodí, tak sa aj Boh teší z manželov, ktorí sa neuzatvárajú pred deťmi.
Evanjelium hovorí o tom, ako sa Zachariášovi zjavil anjel Gabriel a ohlásil mu narodenie jeho prvorodeného syna Jána. Zachariáš je síce vzdelaný v teológii a pozná aj zasľúbenie dané prorokom, nie je však schopný uveriť radostné zvesti. Teologické vzdelanie nemusí automaticky viesť k viere, ktorú požaduje Boh. Ako kňaz mal určite aj znalosti z medicíny a vedel aj to, že Alžbeta je už vo veku, keď k jej neplodnosti spôsobenej chorobou sa pridala aj prirodzená neplodnosť staroby. Z Písma určite poznal príbeh Sáry, Abrahámovej manželky a určite často na túto tému meditoval, možno aj kázal, ale veriť tomu, že Boh pozná jeho bolesť a nie je mu jedno, že on, Zachariáš, je zo svojho neplodného života smutný, uveriť tomu, že Boh chce to isté, čo prežil Abrahám, uskutočniť teraz a tu, v jeho živote, to je niečo iné.
On možno už na svoju dávnu prosbu zabudol, ale Boh si na ňu spomenul, anjel mu to výslovne pripomína: „Neboj sa, Zachariáš, lebo tvoja prosba bola vypočutá; tvoja manželka Alžbeta ti porodí syna a dáš mu meno Ján.“ Anjel zjavuje Zachariášovi jeho strach. Muž má strach zo všetkého, čo presahuje jeho rozum, zo všetkého, kde sa stráca logika myslenia. Jeho rozum sa môže stať prekážkou toho, aby s prostotou dieťaťa prijal Slovo Všemohúceho.
Zachariáš svoju pochybnosť vyjadruje slovami: „Podľa čoho to poznám? Veď ja som starec a moja žena je pokročilého veku.“ Panna Mária sa zdanlivo pýta podobne: „Ako sa to môže stať, veď nežijem s mužom?“ Ona sa však pýta na spôsob, ale Zachariášova otázka je vyjadrením jeho pochybnosti. Preto mu anjel odpovedá prísne: „Ja som Gabriel, ktorý stojí pred Bohom; bol som poslaný, aby som k tebe prehovoril a oznámil ti túto radostnú zvesť. Hľa, onemieš a neprehovoríš až do dňa, keď sa to stane, lebo si neuveril mojim slovám, ktoré sa svojím časom naplnia.“ Človek, ktorý zažil niečo zlé, ťažšie uverí v dobro.
Zachariáš stráca schopnosť hovoriť, pretože pochybuje o Božom Slove. Panna Mária úplne verí a preto môže spievať svoj Magnificat, už od okamihu počatia. Zachariášovi sa vracia reč, až keď drží chlapčeka v náručí.
Evanjelium sv. Lukáša ukazuje nielen dôležitosť narodenia, ale ukazuje aké dôležité je už počatie a jeho okolnosti. Vôbec nie je jedno, akým spôsobom sa počína dieťa. Či sa to deje chcene a uvážlivo, alebo len trpne a pasívne, alebo dokonca v ovzduší agresivity voči vznikajúcej bytosti. Počatie ovplyvňuje ďalší vývoj duchovného života dieťaťa.
Keď psychológ privedie človeka do hypnózy a vedie ho do jeho vlastnej minulosti, zisťuje, že vie presne popísať, čo sa dialo nielen pri jeho narodení ale už pri jeho počatí. Už tu sa môžu objaviť prvé traumatizujúce zážitky, keď človek zistí, že nebol prijatý a chcený s láskou. Tieto zážitky nie sú uložené v našej vedomej pamäti, ale skôr v tom, čo nazývame podvedomie.
Koľkokrát sa rodičia sťažujú na svoje deti, ale možno by bolo lepšie zamyslieť sa nad tým, ako a za akých okolností a ich vnútorných postojov prišli tieto deti na svet. Psychologický výskum dokazuje, že už prvé momenty života majú rozhodujúci vplyv na povahu a charakter človeka. Práve od postojov rodičov k vznikajúcemu životu záleží, či sa nový človek bude tešiť zo svojho vlastného bytia, alebo bude žiť v stálom strachu zo seba a o seba, či sa v konečnom dôsledku dokáže prijať ten, ktorého neboli ochotní prijať jeho vlastní rodičia. Len v takej rodine, kde je dieťa túžobne očakávané a chcené, môže vyrásť vyrovnaný človek.
Aj keď sa genetikom môže zdať, že vznik konkrétneho človeka je výsledkom akejsi prírodnej rulety, predsa nám Božie Slovo dosvedčuje, že Boh už pred počatím dieťaťa má jasnú a konkrétnu predstavu o ňom a o jeho úlohe v tomto svete: „Neboj sa, Zachariáš, lebo je vyslyšaná tvoja modlitba. Tvoja manželka Alžbeta ti porodí syna a dáš mu meno Ján. Budeš sa radovať a plesať a jeho narodenie poteší mnohých. Lebo on bude veľký pred Pánom. Víno a opojný nápoj piť nebude a už v matkinom lone ho naplní Duch Svätý. Mnohých synov Izraela obráti k Pánovi, ich Bohu. Sám pôjde pred ním s Eliášovým duchom a mocou, aby obrátil srdcia otcov k synom a neveriacich k múdrosti spravodlivých a pripravil Pánovi dokonalý ľud.“
Prosme dnes o úctu k počatému ľudskému životu.