Dnešné prvé čítanie zo Sk nám ukazuje záver pozemského prebývania Pane Ježiša. Po svojom umučení im (apoštolom) poskytol mnoho dôkazov, že je živý. 40 dní sa im zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve. Na záver svojho pozemského života dal v Duchu Svätom apoštolom príkazy ako si majú počínať. Môžeme z tohto pochopiť, že zatiaľ, čo predchádzajúce vyučovanie sa týkalo prijímania pravdy, po Vzkriesení sa jedná skôr o zmocnenie, teda o udelenie moci, napr. moci odpúšťať hriechy. Toto všetko sa udeľuje v Duchu Svätom, čiže nejde už len o odovzdávanie náuky, ale o prijímanie Ducha.
Duch Svätý z nich urobí svedkov, pretože každé svedectvo sa dotýka osobnej skúsenosti s Bohom a každé svedectvo má byt sprevádzané aj prejavmi Božej moci, ktoré dokazujú, že sme Boží priatelia. Svedectvo nie je to, čo robia napr. Svedkovia Jehovovi, že napádajú kresťanskú vieru a chodia z domu do domu a agitujú ľudí na svoju stranu, alebo pre svoje pochopenie Písma Svätého. Svedectvo apoštolov vyvrelo z osobnej skúsenosti s Bohom v Duchu Svätom.
Duch Svätý to je zážitok Boha. Duch Svätý to je Božia Láska rozliata v našich srdciach. Svedectvo nespočíva len v tom, že musíme hovoriť. Kresťanské svedectvo je aj v pokojnom, navonok nehlučnom, vnútornom živote, ktorý ale napriek svojej skrytosti a nehlučnosti, oslovuje. Svedectvo nie je v tom, aby som niekoho ukecal a presvedčil svojou nedobytnosťou. Ťažisko nášho kresťanského svedectva je práve v tom, že Božia Láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný. Nie slová ale skutky presvedčia. Možno by to bolo dobré vyjadriť aj takto. Pred Bohom i pred ľuďmi rozhoduje bytie. Samozrejme, že musím mať správnu náuku, aby som mohol mať správne bytie, jedno s druhým súvisí. Ale v Božích očiach je rozhodujúce naše bytie. A toto naše bytie môže byť zmenené a posvätená jedine prijatím Ducha Svätého, pretože práve Duch rozhoduje o kvalite bytia. Kresťanské svedectvo sa predovšetkým má dotýkať tejto oblasti. Svedectvo o zmenenom bytí, skrze prijatie Ježiša Krista. Svedectvo o tom, že žijeme v pokoji s Bohom. Svedectvo o tom, že Boh žije v nás.
Takto napr. aj sv. Ján apoštol píše v úvode svojho prvého listu: „Čo sme videli a počuli, zvestujeme i vám, aby ste sa spolu s nami podieľali na spoločenstve, ktoré máme s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom.” Možno poznáte ten prípad z Kvetiniek, keď sv. František, myslím, že spolu s bratom Leom, išli kázať do meste a pritom nepovedali ani slovo. Samozrejme, že poznáme aj iné kázne sv. Františka, keď hovoril jednoducho a krátko ale plný Ducha Svätého. Nie reč ale bytie zapaľuje poslucháčov. A toto je prejav prítomnosti Ducha Svätého.
Pán Ježiš napomína apoštolov, aby očakávali Otcovo prisľúbenie, aby dotiaľ neodchádzali z Jeruzalema. S nami je to podobne. Dokiaľ nemáme v sebe výraznejšiu prítomnosť Ducha Svätého, nemôžeme splniť Veľký misijný príkaz Pána Ježiša, nemáme vlastne čo ľudom povedať, pretože svedčiť, to nie je to isté ako učiť katechizmus. Samozrejme, že aj vyučovanie katechizmu a teológie je potrebné, ale svedčiť, to znamená hovoriť o veľkých Božích veciach, ktoré nám učinil Pán. My všetci sme pozvaní k tomu, aby sme zvestovali ľudom, ako možno vystúpiť do neba. Spolu so svätým Pavlom sa dnes za vás i za seba modlím, aby nám „Boh nášho Pána Ježiša Kriste, Otec slávy, dal Ducha múdrosti a zjavenia, aby sme ho poznali. Nech osvieti oči našej mysle, aby sme vedeli, k akej nádeji nás povoláva, aké je bohatstvo a sláva jeho dedičstva, určeného svätým, a aké nesmierne veľká je jeho moc, ktorá sa na nás veriacich prejavuje pôsobením jeho sily.“
Táto moc sa prejavila aj v tom, že Kristus ako človek bol vzkriesený z mŕtvych a v nebi si ho Boh Otec posadil po svojej pravici, nad všetky Kniežatstvá a Mocnosti, nad všetky Sily a Panstvá a nad každé iné meno, ktoré možno vysloviť nielen v tomto, ale aj v budúcom veku. Všetko mu položil k nohám a ustanovil ho za zvrchovanú hlavu Cirkvi. Ona je Jeho telom, plnosťou Toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkých. Dnes počujeme úžasnú zvesť o tom, že biologický druh „Homo sapiens“, teda jeden z nás ľudí, je vyvýšený nad anjelov a sedí po pravici Božej, teda na úrovni Boha. Počujeme zvesť o tom, že človek je zbožštený! Ale tento jeden z nás je Cestou aj pre nás, je Životom aj naším, je Pravdou aj o nás a našom určení.
Záver pozemského života Pána Ježiša končí príkazom i prísľubom. Príkaz sa týka všetkých žijúcich vo všetkých dobách. „Iďte a učte všetky národy!“ Samozrejme, že je tu podmienka: „ak chceš niekoho učiť, musíš sa najprv ty sám vyučiť“. Život Pána Ježiša konči ale aj veľkým prisľúbením. Očakávame Ducha Svätého, ktorý nás uvedie do celej pravdy a ktorý nás umocní. Znakom správne žitej viery sú znamenia, ktoré by nemali v kresťanskom živote chýbať: Uzdravovanie chorých, vyháňanie zlých duchov, moc nad zlom.
V tomto zápase, do ktorého sme všetci pozvaní a zaangažovaní, si musíme vždy uvedomovať, že Ježišovi je daná všetky moc na nebi i na zemi. Ježiš nie je chudák, ktorý by musel diabla o čosi prosiť. Diabol je chudák, môže ublížiť len tam, kde sa človek nechá zraniť. Je ako pes na reťazi, nemôže ťa pohryznúť, dokiaľ sa nepriblížiš na jeho dosah. Ak však prídeš k nemu na dosah, môže ťa škaredo zraniť.