V dnešnom evanjeliu nachádzame anjelov príkaz: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil!“ Určite ste postrehli, že sa evanjelium vyjadruje akosi všeobecne, aj keď všetci vieme, že sa v texte jedná o malého Ježiša: „…..bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil!“ Akoby nešlo len o Ježiša a len o Herodesa. Za touto snahou Herodesa stojí Satan, ktorý je vrahom ľudí od počiatku. Každý otec i každá matka musí predovšetkým chrániť svoje dieťa pred touto hrozbou. Každé dieťa sa môže rozvinúť do dokonalosti Bohočloveka a tak sa stať Božím obrazom, a preto diabol nenávidí človeka.
Evanjelium nám ukazuje, že Herodes sa rozhodol zavraždiť každého, kto by mohol ohroziť jeho kráľovskú vládu. Možno práve v tejto súvislosti je možné sa zamyslieť nad tým, či možno s hocijakým človekom zachádzať ľubovoľne? Má človek svojho majiteľa? Keď Biblia hovorí o hriechu, často užíva grécke slovo ADIKIA ktoré vyjadruje fakt, že každý hriech je nespravodlivosťou voči Bohu, popieraním Božieho práva na človeka. Boh je Stvoriteľom človeka a má teda vrcholné právo na človeka. Boh – Láska nás určil, aby sme sa stali miestom jeho Vtelenia a Zjavenia. A to uskutočňujeme vtedy, keď žijeme Božie Slovo. Ľudské práva nasledujú až za Božím právom a dokonca z neho vyplývajú.
Pán Ježiš hovorí: „Čo ste urobili jednému z najmenších, mne ste urobili!“, preto každé stretnutie s človekom je súčasne stretnutím s ním samým. Preto nemôžeme so žiadnym človekom narábať ľubovoľne. Ak je predpokladom sv. prijímania, teda prijatia Ježiša, naša existencia v Milosti posväcujúcej, teda v Duchu Svätom, tak to platí aj o prijatí druhého človeka. Len vtedy je naše prijatie druhého človeka požehnaním, ak sa odohráva v Duchu Svätom. Každé privlastnenie si človeka bez Božieho súhlasu a Požehnania, môžeme označiť termínom „svätokrádež”. K človeku, rovnako ako ku Kristovi vo sviatosti, pristupujem správne len vtedy, ak sa mu približujem v Duchu Svätom. Ak prijímame druhého človeka iným spôsobom a v inom duchu, tak je to svätokrádež, ktorá sa v živote ťažko vypomstí. Možno aj preto potrebuje človek zvláštne Božie požehnanie, aby dokázal partnera v manželstve správne prijať do svojho spoločenstva. Jedno staré ruské príslovie hovorí: „Keď ideš do boja, pomodli sa raz! Keď ideš na more, pomodli sa dvakrát! Ale keď sa ideš ženiť, pomodli sa tri razy!“
Prijatie druhého človeka sa týka nielen partnera v manželstve ale aj deti. Aj k ním sa človek musí približovať v Duchu Svätom. Prijatie detí je snáď najväčším problémom moderných rodín. Hoci Božie Slovo hovorí, že žena sa spasí svojím materstvom, je medzi ženami málo takých, ktoré ochotne dávajú život. Je zaujímavé, že keď sa hociktorých rodičov opýtam, či majú radi svoje deti, priznávajú, že ich majú veľmi radi, že sú pre nich takou veľkou hodnotou, žeby ich nedali. Je tu však otázka na zamyslenie, prečo si teda myslíte, že by to tretie alebo štvrté bolo už niečím iným, ako veľkým Božím darom, v ktorom budete sami úžasne obohatení. Porozmýšľajte nad tým. Staré príslovie hovorí: „Deti a fliaš na zaváranie, nikdy nie je v dome nazvyš.” Ľudia biblickej epochy si boli plne vedomí jednej pravdy, ktorá sa modernému človeku akosi zahmlieva a to pravdy o Bohu Stvoriteľovi, ktorý si dieťa utvára už v lone matky. Na mnohých miestach Písma nájdeme túto pravdu vyjadrenú. Pri povolaní proroka Jeremiáša Boh hovorí: „Skôr než som ťa vytvoril v živote matky, poznal som ťa“. (Jr 1,5) Z toho vyplýva, že sme predmetom Božieho záujmu ešte skôr ako sme sa počali v živote matky. Už pred naším počatím Boh myslí na nás s láskou a má pre každého jedného pripravený plán Spásy.
Možno práve v týchto súvislostiach je vhodné zamyslieť sa nad tým, akým strašným zločinom proti Božej láske je umelý potrat a antikoncepcia. Ono sa síce hovorí o antikoncepcii, ale v skutočnosti väčšina týchto prípravkov pôsobí abortívne, pretože zabraňujú už počatému životu uhniezdiť sa v maternici. Likviduje novú bytosť už v zárodku. Katechizmus hovorí na túto tému jasne: Ľudský život treba absolútne rešpektovať a chrániť už od chvíle počatia. Ľudskej bytosti, už od prvej chvíle jej jestvovania, treba priznať práva osoby, medzi ktorými je nedotknuteľné právo každej nevinnej bytosti na život. Cirkev už od prvého storočia učila, že každý vyvolaný potrat je morálne zlo. Toto učenie sa nezmenilo. Priamy potrat, to znamená chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, závažne protirečí morálnemu zákonu: „Nezabiješ zárodok potratom ani neusmrtíš novonarodené dieťa“ (Didache)
Vedomá a dobrovoľná a nie len materiálna spolupráca pri potrate je ťažký hriech. Cirkev trestá tento zločin proti ľudskému životu kanonickým trestom exkomunikácie (vylúčenia z cirkvi). „Kto zapríčiní potrat, ktorý skutočne nastane, upadne do exkomunikácie uloženej vopred vyneseným rozsudkom, to znamená „samým činom spáchania deliktu“ a za podmienok stanovených právom. Cirkev tým nemieni zužovať oblasť milosrdenstva. Zdôrazňuje však závažnosť spáchaného zločinu a nenapraviteľnú škodu spôsobenú usmrtenému neviniatku, jeho rodičom a celej spoločnosti.
Keďže sa s embryom má už od počatia zaobchádzať ako s osobou, treba ho chrániť v jeho neporušiteľnosti, liečiť ho a uzdraviť, pokiaľ je to možné, ako každú inú ľudskú bytosť. „Predpôrodná diagnostika je morálne dovolená, ak „rešpektuje život a neporušiteľnosť ľudského embrya a plodu a je zameraná na jeho individuálne zachovanie alebo uzdravenie.. Je však v závažnom rozpore s morálnym zákonom, ak predvída, v závislosti od výsledkov, možnosť vyvolať potrat. Stanovenie diagnózy sa nesmie rovnať rozsudku smrti.
Aj z týchto prečítaných častí Rímskeho katechizmu môžeme pochopiť ako závažný je tento zločin. To, že sa to deje v našom štáte a že sa to prevádza vo veľkom množstve, ešte nedokazuje oprávnenosť tejto praktiky, ale skôr bezbožnosť a pomýlenosť spoločnosti, v ktorej žijeme.
Na záver výrok sv. Jána Zlatoústeho: „Aká je to teda bytosť, ktorá bola stvorená s takou vážnosťou? Je to človek, veľká obdivuhodná a živá postava, ktorá má v Božích očiach väčšiu cenu než všetko ostatné stvorenie: je to človek a pre neho existuje nebo i zem a more a celé stvorenie: jeho spáse prikladal Boh takú dôležitosť, že pre neho neušetril ani svojho jednorodeného Syna. Veď Boh neúnavne používal všetky prostriedky, aby dal človeku vystúpiť až k sebe a posadil si ho po svojej pravici.“