Na dni nasledujúce bezprostredne po slávnosti Narodenia Pána, uvádzajú už najstaršie liturgické kalendáre skupinu sviatkov svätých. Stredovek, ktorý v týchto svätých videl akoby čestných sprievodcov novonarodeného Kráľa ich pomenoval „Comites Christi“ – Kristovi sprievodcovia. V rímskej liturgii sú to prvomučeník Štefan (26. 12.), apoštol a evanjelista Ján (27. 12.) a deti, ktoré dal zavraždiť Herodes v Betleheme (28. 12.). Podľa sv. Bernarda sa nám po tieto tri dni predstavujú zástupcovia trojakého spôsobu svätosti, ktorí sa klaňajú novonarodenému Kráľovi: mučeník túžbou i v skutočnosti (Štefan), mučeník len túžbou (Ján) a mučeníci len skutkom (Neviniatka).
Sviatok sv. Neviniatok vznikol pravdepodobne na Západe. Po prvý krát sa spomína v kalendári severoafrického mesta Kartága v roku 505. Už predtým spomínajú mučeníctvo týchto detí mnohí cirkevní otcovia. Termín tohoto sviatku ovplyvnil jeho súvis s Vianocami. 28. decembra sa pôvodne slávil „Útek do Egypta“. Sviatok mal galským vplyvom smútočný charakter, čo sa prejavilo fialovou farbou liturgického rúcha a vynechaním oslavnej piesne. Až od roku 1960 má tento deň črty typické pre sviatky mučeníkov. V súčasnosti sa v tento deň na mnohých miestach koná pobožnosť za novodobé Neviniatka, nenarodené deti.
V dnešnom evanjeliu nachádzame anjelov príkaz: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil!“ Určite ste postrehli, že aj keď všetci vieme, že sa jedná o malého Ježiša, predsa evanjelium sa vyjadruje akosi všeobecne: „..bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil!“ Akoby nešlo len o toto dieťa a len o Herodesa. Za touto snahou Herodesa stojí Satan, ktorý je vrahom ľudí od počiatku. Každý otec i každá matka musí predovšetkým chrániť svoje dieťa pred touto hrozbou. Každé dieťa sa môže rozvinúť do dokonalosti Bohočloveka. A tak sa stať Božím obrazom. Preto diabol nenávidí človeka.
Možno práve v týchto súvislostiach je vhodné zamyslieť sa nad tým, akým strašným zločinom proti Božej láske je potrat. Boh chce život a nikdy nesúhlasí so smrťou. Smrť je dôsledkom našej hriešnej existencie, ale nie je niečím, čo by Boh chcel. Boh plače nad Adamovým skonom. Ježiš zaplakal nad smrťou Lazára. Boh smrť nestvoril a ani s ňou nikdy nesúhlasil. Teológovia hovoria, že aj smrť Božieho Syna, Otec pripustil len preto, lebo už mal pred očami Vzkriesenie. Ježiš zvíťazil nad smrťou. Boh chce človeka ale človek nechce človeka. A to je boľavé.
Ľudia biblickej epochy si boli plne vedomí jednej pravdy, ktorá sa modernému človeku akosi zahmlieva, a to pravdy o Bohu Stvoriteľovi, ktorý si dieťa utvára už v lone matky. Na mnohých miestach Písma Svätého nájdeme túto pravdu vyjadrenú. Pri povolaní proroka Jeremiáša Boh hovorí: „Skôr než som ťa vytvoril v živote matky, poznal som ťa“. (Jr 1,5) Z toho vyplýva, že sme predmetom Božieho záujmu ešte skôr ako sme sa počali v živote matky. Ešte pred naším počatím Boh myslí na nás s láskou a má pre každého jedného pripravený plán Spásy.
Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí na túto tému:
„Boh stvoril človeka, aby bol jeho obrazom, stvoril ho, aby bol Božím obrazom, ako muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1,27). Človek zaujíma v stvorení jedinečné miesto: je „Božím obrazom“: vo svojej prirodzenosti spája svet duchovný a hmotný: je stvorený ako muž a žena: Boh ho urobil svojim priateľom. Len človek je zo všetkých viditeľných tvorov „schopný poznávať a milovať svojho Stvoriteľa“, „je jediným tvorom, ktorého Boh chcel pre neho samého“, len človek je povolaný, aby zdieľal poznaním a láskou Boží život, ku ktorému bol stvorený a ktorý je hlavným dôvodom jeho dôstojnosti.“
Ľudský život treba absolútne rešpektovať a chrániť už od chvíle počatia. Ľudskej bytosti už od prvej chvíle jej jestvovania treba priznať práva osoby, medzi ktorými je nedotknuteľné právo každej nevinnej bytosti na život. Cirkev už od prvého storočia učila, že každý vyvolaný potrat je morálne zlo. Toto učenie sa nezmenilo. Priamy potrat, to znamená chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, závažne protirečí morálnemu zákonu: „Nezabiješ zárodok potratom ani neusmrtíš novonarodené dieťa“ (Didache)
Vedomá a dobrovoľná a nie len materiálna spolupráca pri potrate je ťažký hriech. Cirkev trestá tento zločin proti ľudskému životu kanonickým trestom exkomunikácie (vylúčenia z cirkvi). „Kto zapríčiní potrat, ktorý skutočne nastane, upadne do exkomunikácie uloženej vopred vyneseným rozsudkom, „samým činom spáchania deliktu“ a za podmienok stanovených právom. Cirkev tým nemieni zužovať oblasť milosrdenstva. Zdôrazňuje závažnosť spáchaného zločinu a nenapraviteľnú škodu spôsobenú usmrtenému neviniatku, jeho rodičom a celej spoločnosti.
Keďže sa s embryom má už od počatia zaobchádzať ako s osobou, treba ho chrániť v jeho neporušiteľnosti, liečiť ho a uzdraviť, pokiaľ je to možné, ako každú inú ľudskú bytosť. „Predpôrodná diagnostika je morálne dovolená, ak „rešpektuje život a neporušiteľnosť ľudského embrya a plodu a je zameraná na jeho individuálne zachovanie alebo uzdravenie. Je však v závažnom rozpore s morálnym zákonom, ak predvída, v závislosti od výsledkov, možnosť vyvolať potrat. Stanovenie diagnózy sa nesmie rovnať rozsudku smrti.
Aj z týchto prečítaných častí RK môžeme pochopiť ako závažný je tento zločin. To, že sa to deje okolo nás a že sa to prevádza vo veľkom množstve, ešte nedokazuje oprávnenosť tejto praktiky, ale skôr bezbožnosť spoločnosti v ktorej žijeme.
Na záver výrok Sv. Jána Zlatoústeho:
„Aká je to teda bytosť, ktorá bola stvorená s takou vážnosťou? Je to človek, veľká , obdivuhodná a živá postava, ktorá má v Božích očiach väčšiu cenu než všetko ostatné stvorenie: je to človek a pre neho existuje nebo i zem a more a celé stvorenie: jeho spáse prikladal Boh takú dôležitosť, že pre neho neušetril ani svojho jednorodeného Syna. Veď Boh neúnavne používal všetky prostriedky, aby dal človeku vystúpiť až k sebe a posadil si ho po svojej pravici.“