Najprv niečo z histórie tohto kostola. V pohnutých časoch česko – uhorských vojen (v r. 1271 a 1273) už bol v Bratislave kláštor františkánov. Rakúske kroniky uvádzajú, že v r. 1273 počas Otakarovho vpádu hľadali útulok v kláštore františkánov viaceré ženy z mesta. Po víťazstve Ladislava IV. nad Přemyslom II. Otakarom (r. 1278 na Moravskom poli) mohla nerušene pokračovať výstavba komplexu františkánskeho kláštora, kostola a bočnej kaplnky Sv. Jána evanjelistu. V r. 1296 bola posvätená kaplnka a v r. 1297, 25. marca na sviatok Zvestovania Panny Márie sa uskutočnila slávnostná posviacka kostola za prítomnosti kráľa Ondreja III., ostrihomského arcibiskupa Lodomera, vysokého počtu cirkevných a svetských hodnostárov a veľkého počtu veriacich.
Zastavili sme sa na chvíľu pri histórii tohto kostola. Ale zmyslom našej bohoslužby je stretnúť sa s Ježišom. Mohli by sme povedať, že práve chrám je miestom tohto stretnutia s ním. Evanjelium opisuje rôzne stretnutia s Ježišom. Pri Zvestovaní sa s ním stretá v Slove Božom a v Duchu Svätom Panna Mária. Potom sa s ním v chudobnom dieťati stretajú pastieri. Potom ho zvláštnym spôsobom vedení Duchom Svätým rozpoznávajú v chráme starec Simeon a prorokyňa a Anna. Mohli by sme povedať, že títo všetci boli akýmsi spôsobom čistí ľudia, ktorí milovali Boha nadovšetko a žili spravodlivo.
Dnešné evanjelium nám ukazuje stretnutie Ježiša s hriešnym človekom. Tým človekom je colník Zachej. Práve preto, že je hriešny, môže sa stať vzorom pre naše stretnutie s Kristom. Evanjelium hovorí o tom, že na počiatku tohto podivného stretnutia bola jeho zbožná túžba. „Ježiš vošiel do Jericha a prechádzal cezeň. A tu muž, menom Zachej, ktorý bol hlavným mýtnikom a bol bohatý, zatúžil vidieť Ježiša, kto to je, ale nemohol pre zástup, lebo bol malej postavy.“
P. Jozef Augustín, SJ vo svojich duchovných cvičeniach, odvolávajúc sa na skúsenosť sv. Ignáca hovorí: „Podstatou duchovného života sú – z našej ľudskej stránky – hlboké priania a túžby. Pokiaľ by sa na nám týchto hlbokých túžieb a prianí nedostávalo, nemohli by sme viesť ani skutočný duchovný život. Pred každou modlitbou sa teda pýtajme, akými prianiami sa naša modlitba riadi. Naše modlitebné stretnutia s Bohom, sú často povrchné, pretože niesu v prvej rade motivované hlbokými túžbami, ale viac pocitom povinnosti, viny, strachu alebo ľudskými ohľadmi.“
Máme sa pred modlitbou sami seba pýtať: „Čo chcem, po čom túžim? O čo mi skutočne ide? Prečo sa púšťam do modlitby?“ Ak budem môcť konštatovať podobne ako Zachej z dnešného evanjelia, že chcem vidieť Ježiša, On určite príde. Nie preto, že som spravodlivý, ale preto, že som hriešny a neviem si so svojimi hriechmi poradiť. A hlavne preto, že po ňom túžim. Z evanjelia môžeme pochopiť, že Ježiš miloval Zacheja, ešte keď bol hriešny. Zachej nevedel so svojím pobabraným životom urobiť absolútne nič pozitívne, kým sa s Kristom nestretol, kým Kristus nevošiel do jeho domu. To čo ho predurčilo ku stretnutiu s Kristom, bola jeho veľká túžba.
„Bežal teda napred a vyšiel na planý figovník, aby ho videl, lebo práve tade mal ísť.“ Možno sa okolostojaci z neho smiali a ukazovali na neho prstom: „Taký zámožný človek a lezie na strom kvôli nejakému tesárovi!“ Koľko v ňom bolo asi prázdnoty, smútku, zranení a smútku, keď sa rozhodol, že on vrchný colník polezie na strom, aby videl Ježiša? Možno mal v srdci ešte inú veľkú túžbu, možno tým chcel docieliť, aby si Ježiš všimol drobného človeka a veľkého hriešnika.
Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel sa hore a povedal mu: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ Všimnite si, čo dokáže robiť s Bohom ľudská túžba. Ježiš priznáva, že musí zostať v jeho dome. Doslova On Pán a Stvoriteľ sa cíti Zachejovým zajatcom. Nechcem tým tvrdiť, že Ježiš nešiel k Zachejovi s radosťou a láskou. Ovocím veľkej túžby je radosť z Kristovho príchodu. Evanjelista píše: „On chytro zišiel a prijal ho s radosťou.“ Môžeme sa zamyslieť sami nad sebou, v akom postoji prijímame Ježiša. S radosťou, s túžbou?
Ďalší text nás znovu vracia do reality. Toto stretnutie Zacheja s Kristom sa neodohráva len vo vnútri, medzi Ježišom a Zachejom. Mnohí ľudia to videli. A „Keď to videli, všetci šomrali: „Vošiel k hriešnemu človekovi!““ Ľudí nešokoval natoľko Zachej, ako Ježiš. Ich rozhorčenie sa týka Boha. Boh je predmetom kritiky. Nikto nevytýka Zachejovi, že sa odvážil vyliezť na strom a upútať pozornosť na seba. Ale všetci svorne šomrú na Boha, ktorý miluje hriešneho človeka. Boh nás nemiluje preto, lebo sme dobrí. Boh nás miluje preto, lebo „miluje všetko, čo stvoril a nemá v nenávisti nič z toho, čo učinil.“ A tiež preto, lebo jeho Láska, to je náš život, zdravie a spása.
Človek sa obracia skutočne až vtedy, keď uverí, že je Bohom milovaný. Aj Zachej vstal a povedal Pánovi: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.“ Hoci Ježiš od svojich nasledovníkov vyžaduje, aby rozdali všetko čo majú chudobným, tu sa Božie Slovo teší z úprimnosti hriešnika, ktorý priznáva, že nedokáže rozdať všetko a tak rozdá aspoň polovicu. Pred Bohom sa stávame svätými nie preto, že sme nikdy nezhrešili, ale preto, že máme v sebe veľkú túžbu po ňom a vedomie, že bez neho nič dobré nemôžeme urobiť.
Ježiš mu povedal: „Dnes prišla spása do tohto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo.“
Pri príležitosti posvätenia chrámu sa nám prihovára sv. Augustín, týmito slovami: „Zišli sme sa na slávnosť posviacky tohto domu modlitby. Toto je teda dom našich modlitieb a my sami sme Boží dom. Ako Boží dom sa v tomto živote budujeme a na jeho konci ho posvätíme. Výstavba, budovanie, to je námaha, posviacka je plesanie. Čo sa dialo tu, keď rástol tento chrám, to sa deje teraz, keď sa schádzajú veriaci v Krista. Keď uveria, to akoby v horských lesoch stínali stromy a lámali kameň; keď sa dávajú poúčať vo viere, krstiť a viesť, akoby ich opracovávali, kresali a vyrovnávali ruky remeselníkov a umelcov.
Ale Pánov dom vytvoria, až keď ich spojí láska. Sem by nik nevstúpil, keby tieto brvná a kamene nesúviseli v presnom poriadku jedno s druhým, keby sa pokojamilovne nespájali, keby sa vzájomne súvisiac, istým spôsobom nemilovali. Veď aj ty len vtedy spokojne vojdeš do budovy, keď vidíš, že kamene a brvná dobre súvisia, a keď sa nebojíš, že sa zrútia. Pretože Kristus Pán chce prísť k nám a bývať v nás, povedal ako staviteľ: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali!“