Možno ste dnes aspoň niektorí prekvapení a čudujete sa, že sme predsa v nedeľných oznamoch žiadnu slávnosť posvätenia chrámu nespomínali, prečo teda slávime dnes posviacku nášho chrámu. Viete, že v predošlých dobách sa na mnohých miestach, vďaka barbarskému prístupu ku kultúrnym pamiatkam, zvlášť písomným, stratilo mnoho vzácnych dokumentov týkajúcich sa histórie rehoľných spoločenstiev a domov. A tak ani my sme sa nedokázali dlhšiu dobu dopátrať dátumu, kedy vlastne bol náš kostol posvätený. Je to zhoda okolností, že práve v tomto čase, nám pán prof. Šimončič poslal dokument, týkajúci sa kanonickej vizitácie nášho kostola a kláštora z roku 1823. Tam sa píše, že po roku 1683, keď po požiari počas Tököliho povstania vyhorela celá Trnava, vyhorel aj kostol a kláštor františkánov. Oheň zničil klenbu, hlavný oltár a 5 ďalších bočných oltárov. Na popol sa obrátila bohatá knižnica, darovaná kardinálom Pázmáňom a archív kláštora so všetkými protokolmi a listinami. Pomocou dobrodincov sa podarilo opraviť najprv kostol do roku 1712 a potom aj kláštor. V spomínanej vizitácie sa píše, že kostol bol 1. septembra 1714 konsekrovaný, posviacal ho Lukáš Nataly, belehradský biskup (čestný hosť u trnavských františkánov) a urobil to zdarma. A tak môžeme dnes znovu sláviť výročný deň posvätenia tohto chrámu.
Zmyslom našej bohoslužby je stretnúť sa s Ježišom. Mohli by sme povedať, že práve chrám je miestom tohto stretnutia s ním. Evanjelium opisuje rôzne stretnutia s Ježišom. Pri Zvestovaní sa s ním stretá v Slove Božom a v Duchu Svätom Panna Mária. Potom sa s ním v chudobnom dieťati stretajú pastieri. Potom ho zvláštnym spôsobom, vedený Duchom Svätým, rozpoznáva v chráme starec Simeon a prorokyňa a Anna. Mohli by sme povedať, že títo všetci boli akýmsi spôsobom čistý ľudia, ktorí milovali Boha nadovšetko a žili spravodlivo. Preto ich len ťažko môžeme nasledovať. Dnešné evanjelium ukazuje na stretnutie Ježiša s človekom, ktorý je až po uši namočený v hriechu. Tým človekom je colník Zachej. Práve preto, že je hriešny, môže sa stať vzorom pre naše stretnutie s Kristom.
Evanjelium hovorí o tom, že na počiatku tohto podivného stretnutia bola zbožná túžba. „Ježiš vošiel do Jericha a prechádzal cezeň. A tu muž, menom Zachej, ktorý bol hlavným mýtnikom a bol bohatý, zatúžil vidieť Ježiša, kto to je, ale nemohol pre zástup, lebo bol malej postavy.“
P. Jozef Augustín, SJ, vo svojich duchovných cvičeniach, odvolávajúc sa na skúsenosť sv. Ignáca hovorí: „Podstatou duchovného života sú – z našej ľudskej stránky – hlboké priania a túžby. Pokiaľ by sa na nám týchto hlbokých túžieb a prianí nedostávalo, nemohli by sme viesť ani skutočný duchovný život. Pred každou modlitbou sa teda pýtajme, akými prianiami sa naša modlitba riadi. Naše modlitebné stretnutia s Bohom, sú často povrchné, pretože niesu v prvej rade motivované hlbokými túžbami, ale predovšetkým pocitom povinnosti, viny, strachu alebo ľudskými ohľadmi.“
Máme sa pred modlitbou sami seba pýtať: „Čo chcem, po čom túžim? O čo mi skutočne ide? Prečo sa púšťam do modlitby?“ Ak budem môcť konštatovať, že podobne ako Zachej z dnešného evanjelia, chcem vidieť Ježiša, On určite príde, ale nie preto, lebo som bezhriešný, ale práve preto, že som až po uši ponorený v hriechoch a neviem si s nimi rady, ale hlavne preto, že po ňom túžim. Samozrejme z evanjelia musíme pochopiť, že Ježiš miloval Zacheja, ešte keď bol hriešny. Zachej nevedel so svojím pobabraným životom urobiť absolútne nič pozitívne, kým sa s Kristom nestretol, kým Kristus nevošiel do jeho domu. To čo ho predurčilo ku stretnutiu s Kristom , bola jeho veľká túžba. Možno, keby sme tam boli my, možno by sme sa z neho prvý smiali a ukazovali na neho prstom: „Taký zámožný človek a lezie na strom kvôli Ježišovi!“ Viete koľko v ňom bolo asi prázdnoty, smútku, zranení a nešťastia, keď sa rozhodol, že on vrchný colník polezie na strom, aby videl Ježiša? Možno mal v srdci ešte inú veľkú túžbu, možno tým chcel docieliť, aby si Ježiš všimol malého človeka, ale veľkého hriešnika a chudáka.
Evanjelista hovorí: „Bežal teda napred a vyšiel na planý figovník, aby ho videl, lebo práve tade mal ísť.“ Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel sa hore a povedal mu: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ Všimnite si, čo dokáže robiť s Bohom ľudská túžba. Ježiš priznáva, že musí zostať v jeho dome. Doslova On Pán a Stvoriteľ sa cíti Zachejovým zajatcom. Nechcem tým ale tvrdiť, že Ježiš nešiel k Zachejovi s radosťou a s láskou. Ovocím veľkej túžby je radosť z Kristovho príchodu. Evanjelista píše: „On chytro zišiel a prijal ho s radosťou.“ Môžeme sa zamyslieť sami nad sebou, s akým postojom prijímame Ježiša my. S radosťou, s túžbou?
Ďalší text nás znovu vrhá do nepríjemnej reality. Toto stretnutie Zacheja s Kristom sa neodohráva len vo vnútri, ale tak, že ho mnohí ľudia videli. „Keď to videli, všetci šomrali: „Vošiel k hriešnemu človekovi!““ Ľudí nešokoval natoľko Zachej, ako Ježiš. Ich rozhorčenie sa dotýka Boha. Boh je predmetom kritiky. Nikto nevytýka Zachejovi, že sa odvážil vyliezť na strom a upútať pozornosť na seba. Ale všetci svorne šomrú na Boha, ktorý miluje hriešneho človeka. Boh nás nemiluje preto, lebo sme dobrý. Boh nás miluje preto, lebo „miluje všetko, čo stvoril a nemá v nenávisti nič z toho, čo učinil.“ A tiež preto, lebo jeho Láska, to je náš život, zdravie a spása.
Človek sa obracia skutočne až vtedy, keď uverí, že je Bohom milovaný. Aj Zachej vstal a povedal Pánovi: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.“ Hoci Ježiš od svojich nasledovníkov vyžaduje, aby rozdali všetko čo majú chudobným, tu sa Božie Slovo teší z úprimnosti hriešnika, ktorý priznáva, že nedokáže zatiaľ rozdať všetko a že rozdá aspoň polovicu. Pred Bohom sa stávame svätými nie preto, že sme nikdy nezhrešili, ale preto, že máme v sebe veľkú túžbu po ňom a vedomie, že bez neho nič dobré nemôžeme urobiť. Ježiš mu povedal: „Dnes prišla spása do tohto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo.“
Pri príležitosti posvätenia chrámu sa nám prihovára sv. Augustín , týmito slovami: „Zišli sme sa na slávnosť posviacky tohto domu modlitby. Toto je teda dom našich modlitieb a my sami sme Boží dom. Ako Boží dom sa v tomto živote budujeme a na jeho konci ho posvätíme. Výstavba, budovanie, to je námaha, posviacka je plesanie. Čo sa dialo tu, keď rástol tento chrám, to sa deje teraz, keď sa schádzajú veriaci v Krista. Keď uveria, to akoby v horských lesoch stínali stromy a lámali kameň; keď sa dávajú poúčať vo viere, krstiť a viesť, akoby ich opracovávali, kresali a vyrovnávali ruky remeselníkov a umelcov.
Ale Pánov dom vytvoria, až keď ich spojí láska. Sem by nik nevstúpil, keby tieto brvná a kamene nesúviseli v presnom poriadku jedno s druhým, keby sa pokojamilovne nespájali, keby sa vzájomne súvisiac, istým spôsobom nemilovali. Veď aj ty len vtedy spokojne vojdeš do budovy, keď vidíš, že kamene a brvná dobre súvisia, a keď sa nebojíš, že sa zrútia. Pretože Kristus Pán chce prísť k nám a bývať v nás, povedal ako staviteľ: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali!“