Skôr ako začnem svoj referát, chcem podotknúť, že som si vybral tému, na ktorú som ešte nedorástol. Snáď by bolo vhodné, aby o týchto veciach referoval mystik, teda človek, ktorý už zakúša celobytostnú jednotu s Bohom. Hovoriť o týchto veciach ma núti skôr potreba, ako vedomie kompetentnosti, lebo aj ako duchovný radca bohuzasvätených duší a tiež na svojom vlastnom duchovnom vývoji vidím, že človek nemôže určité rozmery svojej existencie beztrestne odhodiť. To, čoho sa dokázal ako mladý rehoľník veľkodušne zriecť, sa mu často neúprosne vracia v strednom veku. Je konfrontovaný s tým, o čom si myslel, že už to prekonal, že z toho vyrástol. To sa týka predovšetkým oblasti erotiky, alebo lepšie povedané „túžby po ľudskej láske“.
Človek má dve možnosti. Buď dospieť do mystiky, teda do stavu, keď nachádza v Bohu svoje doplnenie, alebo ostať len prirodzeným človekom, ktorému zostanú v rámci rehoľného života len nesplniteľné prirodzené túžby. A takýto nenaplnený človek je tragickou postavou. Postupne sa v ňom objavuje stále väčšia miera bolesti a sklamania z jeho „duchovnej“ cesty. Namiesto rastúcej lásky sa objavuje rastúca tvrdosť srdca a zlosť. Agresivita, ktorú často môžeme objaviť pod povrchom slušnosti a zdanlivej dobrotivosti u niektorých „duchovných“, je znamením toho, že svoj duchovný život nežijú správne. Rehoľník nie je pozvaný k tomu, aby v sebe poprel človeka so všetkými základnými túžbami, ale aby sa učil všetky svoje základné túžby smerovať k Bohu. Popretie základných túžob vyústi postupom času do neuróz, do tvrdosti srdca a do čudáctva. S týmto čudáctvom sa často stretávame aj u rehoľníkov, ktorí sa rozhodli žiť čiste duchovne a pri tom nebrali ohľad na požiadavky svojej ľudskej prirodzenosti.
Walter Schubart začína svoju knihu „Náboženstvo a eros“ tvrdením: „Náboženstvo a eros sú dve najmocnejšie sily života. Kto ich považuje za zásadných protivníkov, učí večnému rozdvojeniu duše. Kto z nich robí nezmieriteľných nepriateľov, trhá ľudské srdce.“
V dejinách náboženstiev môžeme pozorovať dva protichodné prúdy: Jeden chce dospieť k Bohu tým, že sa zrieka sexuality a pestuje askézu a zdržanlivosť, druhý naopak chce zakúsiť Boha prostredníctvom sexuality a erosu. Mnohí pokladajú sexualitu a eros za nebezpečie pre spiritualitu. Iní naopak tušia, že práve sexualita by mohla byť tou najväčšou duchovnou silou. Obidve cesty zrejme zodpovedajú ľudskej skúsenosti.
Ak chceme hovoriť o sexualite ako o duchovnom prostriedku na ceste k Bohu, musíme si uvedomiť, že nie každá forma sexuality je cestou k Bohu. Možno práve toto majú na mysli tie kresťanské školy, ktoré vidia v sexualite veľké nebezpečie a riziko. Jedine zrelá a správne žitá sexualita, teda sexualita žitá v súlade s Božím zákonom, môže viesť k Bohu. Nie je to teda, a ani nemôže byť, sexualita odtrhnutá od zodpovednej lásky. Zmyslom sexuality a erosu je smerovanie od seba k blížnemu. Fascinácia tým druhým. A tu zrejme nachádzame spoločného menovateľa pre eros, ako ľudskú lásku k človeku a mystiku, ako ľudskú lásku k Bohu. V obidvoch sa jedná o fascináciu tým druhým.
V prvom prípade ide o fascináciu človekom ako Božím obrazom, v druhom prípade sa jedná o fascináciu Bohom samotným bezprostredne. Ale v obidvoch prípadoch človek hľadá Boha. Istý filozof, ktorého meno si už nepamätám, vyjadril pravdu o ľudskej láske k človeku týmito slovami: „Milovať druhého človeka znamená, aspoň podvedome očakávať, že on bude mojim Bohom. Základný skutok milosrdenstva spočíva v tom, odpustiť tomu druhému, že nemôže byť mojím Bohom.“
Jeden zo súčasných moderných teológov hovorí, že prví ľudia v raji žili na úrovni bohočloveka. Aj keď človek svojím hriechom stratil tento rozmer božskosti, Boh i ľudia a môžeme povedať, že dokonca celý stvorený svet, tento rozmer od neho očakáva. „Všetko stvorenie očakáva zjavenie sa Božích synov.“ Boh ešte aj dnes očakáva od človeka to, čo kedysi v Adamovi stratil. Ale aj náš blížny očakáva od nás, že budeme k nemu tak dobrý ako je Boh. Všetci sme sklamaní, keď narazíme v človeku na niečo iné, ako na dobrotu Boha.
Aj v láske platí zásada, ktorú vyjadrujeme v modlitbách: „aby sme sa učili postupovať od lásky k veciam viditeľným, k láske k veciam neviditeľným“. Musíme sa najprv naučiť správnej láske k človeku, aby sme dokázali milovať Boha.
V tomto referáte by som sa chcel pozrieť na kresťanskú mystickú tradíciu, ktorá obsahuje v sebe skúsenosť, že sexualita (ako ľudská láska vyjadrená ľudským spôsobom) sa môže stať prameňom spirituality a že eros môže viesť človeka ku zjednoteniu s Bohom. Mystická tradícia kresťanstva prekonáva tento neblahý rozkol medzi erosom a náboženstvom a tak uzdravuje rozpoltené ľudské srdce.
Problém mnohých bratov, ktorí opustili svoje povolanie, spočíva predovšetkým v tom, že sa im nepodarilo premeniť sexualitu v prameň duchovného života a vzájomne spojiť eros a mystiku. Mnoho rehoľníkov žije nevedomky v dvoch rovinách, a to v rovine ich duchovných ideálov na jednej strane a na druhej strane v rovine ich ľudských potrieb, ich sexuality. Zakúšanie Boha a sexualita sú pre mnohých nezmieriteľným rozporom.
Mystika nie je len pre niekoľkých málo vyvolených. Taktiež dnes nám chce byť Boh blízko, chce sa nám venovať. A eros je i dnes stopou, ktorej sledovaním, môžeme Boha vytušiť a dosiahnuť k nemu. Mystika je v súčasnosti moderným slovom. Na knižnom trhu sa vynorilo mnoho titulov, ktoré chcú pojednávať o mystike. V mnohých z nich sa objavuje pravdivý výrok: „Kresťan budúcnosti bude buď mystikom, alebo vôbec nebude kresťanom.“
Dialóg s psychológiou nám môže ukázať, že mystika nie je len cestou náboženskou, ale aj terapeutickou – liečebnou, že zjednotenie s Bohom tiež lieči naše rany, oslobodzuje nás od vnútornej i vonkajšej závislosti a vedie nás k nášmu pravému JA. Snáď z toho zreteľne vysvitne, že mystická cesta je odlišná od cesty úsilia o morálnu dokonalosť. Mystická cesta nevychádza predovšetkým z morálnych princípov ale zo skúsenosti božského, ktorá premieňa človeka v jeho najhlbšom vnútri a mení tak aj jeho konanie. Zatiaľ čo sa morálka snaží vonkajšími príkazmi premeniť človeka, premieňa ho mystika z vnútra. Podobnú skúsenosť urobil aj sv. František. Zmenu v nového človeka dosiahol až keď prežil stretnutie s Bohom v kontemplatívnej modlitbe. Kto sa úplne a celkom odovzdá Bohu a zjednotí sa s ním, bude preniknutí jeho Duchom. Boží Duch ho potom vnútorne premení.
Od nepamäti vyjadrovali mystici svoje duchovné zážitky erotickým slovníkom, teda slovníkom lásky človeka k človeku. Preto práve vzťahu mystiky a erosu, spirituality a sexuality venujem zvláštnu pozornosť. Mystici zrejme prežívali eros ako prameň túžby po zjednotení s Bohom a medzi erosom a mystikou objavovali spriaznenosť. Cirkev ako celok sa dlho chovala k sexualite skôr obranne ako k pudu, ktorý musí byť držaný na uzde. Ale vo vnútri cirkvi existovali aj iné skúsenosti. Rôzni mystici vyjadrovali svoje náboženské zážitky rečou biblickej „Veľpiesne“.
Ak skúmame dejiny kresťanskej mystiky, môžeme rozlíšiť dva rôzne typy mystiky:
mystika zjednotenia s Bohom v jadre vlastnej duše – mystika podstaty
mystika lásky tvorí druhý typ, ktorá sa v kresťanskom stredoveku rozvíjala ako svadobná mystika.
Rozlíšenie týchto dvoch druhov mystiky je samozrejme skôr umelé ako reálne, pretože v obidvoch hrajú láska a eros základnú úlohu.
Aby sme sa vyhli nedorozumeniu, musíme správne definovať, čo rozumiem pod slovom eros. Dovolil by som si definovať eros, ako lásku k človeku vyjadrenú ľudským (zmyslovo vnímateľným) spôsobom. Eros sa vzťahuje k sexualite, ale nekryje sa s ňou. Eros dokáže sexualitu preniknúť, humanizovať a v konečnom dôsledku prevýšiť. Je to energetický potenciál, ktorý nespôsobuje len pohlavnú príťažlivosť, ale vzťahuje (vedie) človeka ku komunikácii, ku svetu, ku prírode, k povolaniu a sociálnemu cíteniu, k umeniu. Bez takto chápaného erosu by neexistovalo ani náboženstvo, ktoré by bolo schopné dotknúť sa ľudského srdca a pohnúť ním.
Ak pojednávame o mystike a erose, musíme mať pred očami mnohotvárnosť erosu. Eros môže byť hnacou silou ku zjednoteniu nielen s človekom, ale aj s Bohom. Môže nás však tiež prepadnúť ako zlodej a zraniť. Podľa Sokrata Eros vnútorne tiahne ku uzdraveniu a ku zdraviu. Eros je psychická energia, ktorá nás podnecuje, ktorej ide o to, aby sme sa rozvíjali, otvára nás k nadväzovaniu kontaktov a zväzkom s inými a väzbám k iným: aby sme sa neuspokojovali s tým, čo tu je, ale otvárali sa hľadaniu krásneho a krajšieho, hľadaniu pravdy.
P. Jozef Augustín, SJ píše vo svojich duchovných cvičeniach: „Podstatou duchovného života – sú z našej ľudskej stránky – hlboké priania a túžby. Pokiaľ by sme tieto túžby a priania nemali, nemohli by sme viesť skutočný duchovný život.“ Možno práve na pozadí jeho výpovede by sme mohli lepšie pochopiť zmysel erosu. Eros je práve tou hlbokou túžbou po Absolútnom Dobre, Kráse a Pravde. Boh je ten Absolútne Vzrušujúci. Niekedy sa v duchovnom živote dopúšťame chyby, že zabíjame v sebe svoje túžby. Domnievame sa, že podstatou duchovného snaženia je umŕtvenie všetkých našich pozemských túžob bez toho, aby sme sa súčasne naučili túžiť nebeským – duchovným spôsobom. Toto potom vedie k stavu duše, ktorí by sme mohli nazvať „živá mŕtvola“, ktorá je studená a chladná, ktorá je nestráviteľná pre druhých a nakoniec i pre človeka samého. Podstatou asketiky nie je snaha nemilovať, ale skôr snaha o to milovať lepšie. „Aby sme od lásky k veciam viditeľným prechádzali k láske k veciam neviditeľným“. Aby sme sa najprv v pozemských realitách učili správnej láske. Samozrejme je potrebné v sebe umŕtvovať túžby zlé a zvrátené, tie dobré a prirodzené skôr smerovať ku Vtelenému Bohu.
Mystiku zjednotenia nájdeme predovšetkým u gréckych cirkevných otcov a to predovšetkým u Origena, Evagria Pontika a Gregora Nysského.
Origenes užíva milostného jazyka Veľpiesne, aby vyjadril mystickú skúsenosť, že si Boh praje jednotu s ľudskou dušou. Láska, ktorú ospevuje Veľpieseň, je láskou medzi snúbencami alebo manželmi, ktorú stále ovláda prianie byť si blízko a túžba po nežnosti a zjednotení. Reč Veľpiesne sa samozrejme zvlášť dobre hodí k vykresleniu a k výkladu mystického života zameraného na vnútorné zjednotenie s Bohom. Origenes teda svoju mystiku vykreslil ako svadobnú mystiku. Použil slová ľudskej lásky, aby objasnil náš vzťah k Bohu.
Evagrius Pontikus hovorí o kontemplácii ako o cieli duchovného života. Až kontemplácia robí dušu celkom zdravú. Jednota s Bohom je vlastným cieľom človeka, vedie ho k tomu, že sa v ňom rozsvieti obraz Boha a spôsobí skutočnú jednotu ľudského ducha. Evagrius hovorí o jednote, aby vyjadril, že takýto človek v láskyplnom zjednotení dospel k dokonalému poznaniu najsvätejšej Trojice. Kontemplácia mení ľudskú dušu, splynutie s Bohom ho zjednotilo i s vlastnou pravou podstatou. Vzniká v ňom – apatheia – duševné zdravie.
Gregor Nyssenský, ktorého Rahner nazýva otcom kresťanskej mystiky, zakúša Boha v jeho trvalej nepoznateľnosti. Boh sa vymyká každému ľudskému uchopeniu. Ale pretože je človek stvorený na boží obraz, môže svojou dušou Boha vytušiť a dokonca zakúšať. Človek sa k Bohu vzpína, vystupuje zo seba v extáze, nikdy však nemôže nekonečného Boha s vlastnými silami dosiahnuť. Láska vyvádza človeka z jeho uzatvorenosti do seba samého k púti za Nekonečným. Človek v sebe objavuje „hlboko vo vnútri tkvejúce šípy lásky”. Sám Boh zranil človeka svojou láskou. Človek má v sebe akési tušenie Boha, pretože nikdy by ho nehľadal, keby ho už nebol stretol. A tak začína tento láskou zranený človek Boha hľadať, dokiaľ sa s ním nezjednotí. Človek je „hrdý na svoje poranenie, keď v hlbine svojho srdca pocíti silnú netelesnú túžbu“. Táto túžba vedie človeka k vášnivému hľadaniu Boha, podobne ako nevesta z Veľpiesne hľadá svojho milého: ide o lásku plnú túžby, ovšem netelesnej túžby, ktorá však vždy presahuje lásku medzi mužom a ženou.
Napätie medzi erotickou láskou k Bohu a pohrúžením sa do temnej hlbiny Božej nájdeme u sv. Jána z Kríža. Ján píše strhujúci milostnú báseň:
„V úplnej temnote noci,
keď vrúcne horelo celé moje milujúce srdce,
o preblažená hodina!
Vytratil som sa potichu
zo svojej do hlbokého pokoja ponorenej chyže.
A keď dych zorničky
začal rozprestierať svoj kučeravý vlas,
tu dotkla sa mojej šije
tak jemne jeho pravica,
že všetky zmysly ma blaženosťou opustili.
Spitý svätou rozkošou
smel som svojou hlavou spočinúť na Milovanom:
svet zmizol,
keď moja túžba bola uspokojená,“
Svoju milostnú báseň posiela Terézii so slovami: „Tieto verše sú, ako verím, písané pod vplyvom veľkej lásky k Bohu, ktorého múdrosť a láska sú bez hraníc. Ak je nejaká duša preniknutá touto láskou a ak sa jej dostane od nej vnútorný podnet, takže je o tom schopná sa rozhovoriť, potom má takisto účasť na jej plnosti a jej prudkosti.“
Georges Bataille vo svojej knihe „Svätý eros“ hovorí: „Ak je mystický zážitok nejako zrovnateľný so vzrušením fyzickej rozkoše, potom je zjednošujúce tvrdiť, že slasť pohrúženia, o ktorej hovoria mystici, vždy zahŕňa do určitej miery aktivitu sexuálnych orgánov“. Podľa Batailleho ide v extatickom zážitku mystikov o to: „otvoriť sa bezprostrednej vitalite, ktorá býva obyčajne stlačená a náhle sa uvolní tak, že človek prekypuje nezmernou radosťou z bytia. Rozdiel od zmyselných skúsenosti spočíva jedine v tom, že sa všetky tieto hnutia koncentrujú na vnútorné vedomie“. Sv. Bonaventúra zastáva názor, že tí, ktorí vstúpili na mystickú cestu bývajú často „poškvrnený telesným prejavom“. Ide predovšetkým o niečo, čo mystici považujú za súčasť svojej skúsenosti.
Snáď by bolo vhodné dotknúť sa ešte jedného okruhu a to mystiky v ponímaní transpersonálnej psychológie. Všimnem si zvlášť italského psychológia Róberta Assagioliho, ktorý je považovaný za zakladateľa psychosyntézy. Assagioli ako psychológ verí v možnosť premeny sexuálnej energie v energiu duchovnú. Je toho názoru, že práve mystikom sa táto premena podarila. Najprv sa musí sexuálna energia premeniť v energiu emocionálnu. „Na vyššom stupni dochádza k sublimácii personálnych emócii v duchovnú lásku k iným bytostiam a k Bohu. K takejto sublimácii ľudskej lásky v lásku náboženskú zrejme u mnohých mystikov a svätcov došlo.“ Sublimácia sa však podarí len vtedy, „ak sa nepokúšame o vytesnenie nižších energií alebo o ich nepriateľské potlačenie, ale vynasnažíme sa vyjadriť pri každej príležitosti vyššie energie. Nejde teda o to, milovať menej, ale o to, milovať lepšie: „Len vyššia láska môže zvíťaziť nad láskou nižšou.“
Odkazuje na Schopenhauera, podľa ktorého prebudenie sexuality so sebou zjavne vždy prináša i duchovnú energiu: „Vo dňoch a nociach, v ktorých je náchylnosť k rozkoši najsilnejšia…práve vtedy sú i najvyššie duchovné energie…..pripravené k najvyššej aktivite.“ Preto je pre Assagioliho úplne prirodzené, že mystici. ktorí vášnivo milujú Boha, zároveň pociťujú i svoju sexuálnu energiu. Chápe, že mystická láska pozná „podobné reakcie aké sú v ľudskej láske“. „Mystici preto hovoria o mystickej svadbe. I tu nájdeme stále tie isté vlastnosti lásky, túžba po doplnení, po zjednotení, a potom po vydávaní lásky v službe ľuďom.“
Na záver uvediem len výpoveď P. Anselma, keď sa ho opýtali, ako on konkrétne prežíva toto spojenie: „Zo svojho vlastného života viem, že mám potiaže so sexualitou vždy, keď ju chcem dokonale zvládnuť, alebo keď som k nej stratil vzťah, keď ju chcem zamedziť alebo ju potlačiť alebo sa snažím nejako nad ňu povzniesť. Keď ju vďačne prijímam ako silu, ktorá udržuje moju životnú silu, ktorá ma povznáša nad seba samého a robí zo mňa muža, vtedy prichádza okamžik, keď sa moja sexualita premieňa v duchovnú energiu. Cítim, že do môjho vzťahu k Bohu vstupuje iná kvalita, ak som za svoju sexualitu vďačný, a to i vtedy, keď sa táto sexualita vzpiera mojej vôli, ktorá by ju chcela stále ovládať. Vtedy strácam svoj vnútorný strach pred sexualitou. Práve v nej objavujem nepokoj, ktorí mi vložil do srdca Boh, aby som nepocítil pokoj skôr, než ho objavím v ňom. Vo vďačnosti za sexualitu sa rozvíja aj eros ako posvätná a uzdravujúca sila, ktorá dáva môjmu životu novú prichuť, vnáša do môjho vzťahu k Bohu opojnú chuť vína, premieňa stojatú vodu mojich mravných ideálov čistoty vo víno božského života a vedie ma k triezvemu opojeniu Božou láskou. Ide tu o prekvapivé opojenie, ktoré môže byť vyjadrené v nežnom a ohľaduplnom zachádzaní s vecami každodenného života, vo vedomom vnímaní vlastného tela, v prebudenej otvorenosti voči bratom a sestrám v mojom okolí, v mojej prítomnosti v ktoromkoľvek okamžiku, v pozornosti venovanej prítomnému Bohu.“