Každý jazyk nech hlása, že Ježiš Kristus je Pán
V dnešný deň vám ponúkam zamyslenie z „Katechéz” P. Raniera Cantalamesa, ktoré sa týkajú tematiky Ukrižovania Pána Ježiša. Možno sa mi podarí aspoň občas s jeho prispením trochu lepšie osvetliť tajomstvo umučenia Pána Ježiša.
V najsvätejší deň roku židovského národa – Jom Kippur, deň Veľkého zmierenia – bral veľkňaz krv obete a vchádzal za chrámovú oponu do „Veľsvätyne”. A tu, len pred zrakom Najvyššieho vyslovoval Božie meno. Bolo to meno, ktoré Boh zjavil Mojžišovi z horiaceho kra. Bolo zložené zo štyroch písmen, ktoré sa nazývali „Tetragramm” (JHVH). Tieto štyri písmena, po celý zbytok roka, nesmel nikto iný vysloviť. Židia z úcty k Božiemu menu nahradzovali toto slovo výrazom „Adonaj”, to znamená „Pán”. Toto meno, ktorým sa Boh predstavil Mojžišovi, navodzovalo komunikáciu medzi nebom a zemou, sprítomňovalo samotnú osobu Boha a uzmierovalo hriechy národa, i keď len predobrazne.
Taktiež my kresťania máme svoj Jom Kippur, svoj deň Veľkého zmierenia. Náš deň Zmierenia je deň, Kristovej smrti na kríži. V liste Hebrejom čítame o naplnení tohto predobrazu: „Máme teda vynikajúceho Veľkňaza, ktorý prešiel až do najvyššieho neba. Je to Ježiš, Boží Syn…” (Hebr 4,14). V tom istom liste čítame na inom mieste: „Kristus…vošiel ráz navždy do svätyne, nie s krvou kozlov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou” (Hebr 9,12). V novozákonnej ére slávime už nie predobrazne ale skutočne deň Zmierenia a nie už za hriechy jedného národa, ale „za hriechy celého sveta” (1 Jn 2,2), ale i v našom čase sa to deje prostredníctvom jedného mena. Sv. apoštol Pavol nás poučuje: „Kristus bol poslušný až na smrť na kríži. Preto ho Boh povýšil a dal mu meno nad každé iné meno”. Apoštol taktiež nevyslovuje toto meno a nahradzuje ho výrazom „Adonaj”, ktoré sa po grécky povie „Kyrios” a latinsky „Dominus” (v slovenčine „Pán”). „Pri Ježišovom mene musí pokľaknúť každé koleno…a každý jazyk musí ku sláve Boha Otca vyznať: Ježiš Kristus je Pán” (Flp 2,8-11).
To čo sa v tomto liste mieni slovom Pán, je presne to meno, ktoré označuje Božie bytie. Boh Otec dal Kristovi – aj ako človekovi – svoje vlastné meno a svoju vlastnú moc (Mt 28,18). Toto je neslýchaná pravda, ktorú obsahuje jednoduché zvolanie a prehlásenie: „Ježiš Kristus je Pán”. Ježiš Kristus je „Ten, ktorý je”. Živý.
Túto pravdu nehlása len sv. Pavol a ani ju sv. Pavol neobjavil, ale sám Ježiš si robí nárok na toto meno. Na viacerých miestach Jánovho evanjelia nachádzame, pre nás Slovákov podivne znejúce, vety: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že JA SOM” (Jn 8,28). „Lebo ak neuveríte, že JA SOM, zomriete vo svojich hriechoch” (Jn 8,24). K odpusteniu hriechov dochádza teraz v tomto mene, v tejto osobe. Pri čítaní Umučenia nášho Pána, prichádzame k situácii, keď prichádzajú vojaci aby zajali Ježiša. Ježiš sa ich pýta: „Koho hľadáte?” Odpovedajú mu: „Ježiša Nazaretského!” „JA SOM” hovorí Ježiš „Oni cúvli a padli na zem” (Jn 18,4-6). Prečo cúvli a padli na zem? Pretože vyslovil svoje Božské meno: „Ego eimi”- „JA SOM” a z neho prebleskla na okamžik jeho moc. Tak isto pre evanjelistu Jána je Božie meno úzko spojené s Ježišovou poslušnosťou až na smrť: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že JA SOM a že nič nerobím sám od seba, ale hovorím tak, ako ma naučil Otec” (Jn 8,28) Ježiš nie je Pán proti Otcovi alebo namiesto Otca, ale „na slávu Boha Otca”.
Túto vieru zdedila cirkev od apoštolov, táto viera posvätila jej začiatky, utvárala jej Bohopoctu a dokonca i jej umenie. Nad aureolou Krista autokrátora na mozaikách a starovekých ikonách sú zlatom napísané tri grécke písmená: O O N: čo znamená: „Ten, ktorý je”. Sme tu preto, aby sme prebudili túto starú vieru, zvlášť v dnešnej dobe, keď svet zaplavuje blud svedkov Jehovových. Oni robia rozdiel medzi SZ zjavením Boha a NZ zjavením, akoby sa Božie zjavenie nedialo vždy a výlučne skrze Krista.
Sv. Justín tento názor vyjadruje vo svojej apológii: „Židia sa vtedy domnievali, že k Mojžišovi hovoril Otec Všehorníra (všetkého) a zatiaľ to k nemu hovoril Boží Syn, ktorý je nazývaný anjelom a vyslancom Božím. Preto ich právom pokáral prorocký Duch i samotný Kristus, že nepoznali Otca ani Syna. O Synovi hovoria, že je to Otec a tým dokazujú, že nepoznajú ani Otca, ani nevedia, že Otec Všehorníra má Syna. Syn je Božie Slovo, Boží prvorodený a preto taktiež Boh. Kedysi sa v podobe ohňa či nehmotnej bytosti zjavil Mojžišovi a ostatným prorokom. Teraz v dobe vašej vlády, ako sme už povedali, sa z vôle Otca, skrze Pannu stal človekom, aby spasil tých, ktorí v neho veria, trpel pohŕdanie a súženie, aby svojou smrťou a zmŕtvychvstaním premohol smrť.” l keď je v tejto citácii Ježiš nazývaný Anjelom, nemyslí sa na jeho prirodzenosť, ale na jeho poslanie..
V prvých storočiach býval taký zvyk, že prvý týždeň po krste a to bývalo väčšinou v čase veľkonočnej oktávy, bývali novokrstencom odhalené a odovzdané najposvätnejšie kresťanské skutočnosti, ktoré im bývali do tej chvíle skrývané alebo sa na ne diali len narážky, podľa vtedajších zvyklostí. Postupne počas viacerých dní boli uvádzaní do poznania „tajomstiev” – to znamená krstu, eucharistie, Otčenáša – a do ich symboliky. Preto sa táto katechéza volala „mystagogická”. Bývala to jedinečná skúsenosť, ktorá zanechávala na celý život nezabudnuteľný dojem, ani nie tak pre spôsob, akým sa prevádzala, ale pre veľkosť duchovných realít, ktoré sa očiam novokrstencov otvárali. Tertulián hovorí, že sa konvertiti „až chveli úžasom nad svetlom pravdy” (Apologetika,39,9)
Dnes už z toho nič neexistuje. Veci sa behom času zmenili. Ale môžeme si tieto momenty znovu vyvolať. Liturgia nám k tomu dáva dostatok príležitosti. Aj nám sa dnes ponúka jedno veľké tajomstvo. Tajomstvo Kristovej vlády. „Ježiš je Pán” a má pred ním pokľaknúť každé koleno. „Pán” je Božské meno, ktoré sa nás priamo dotýka. Boh bol „Boh” a „Otec” už predtým ako povstal svet, skôr ako existovali anjeli a ľudia, ale ešte nebol „Pánom”. Stáva sa Pánom, až od okamžiku, keď existujú tvory, ktorým „panuje” a ktorí slobodne prijímajú toto panovanie. Toto Božie Panstvo, ktoré bolo narušené hriechom, na škodu stvorenia ako takého, bolo obnovené poslušnosťou Krista, nového Adama. Boh sa stal v Kristovi znovu Pánom z ešte silnejšieho dôvodu: skrze stvorenie i skrze vykúpenie. Boh sa ujal vlády z Kríža. „Veď Kristus práve preto zomrel a ožil, aby vládol aj nad mŕtvymi aj nad živými” (Rim 14,9)
Objektívna sila vety: „Ježiš je Pán” tkvie v skutočnosti, že sprítomňuje dejiny. Je výsledkom (záverom) dvoch základných udalostí. Ježiš zomrel za naše hriechy a vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie: Preto je Ježiš Pán! Udalosti, ktoré toto pripravovali, takmer vyústili do tohto záveru, v ktorom sú teraz prítomné a účinné, keď je vyznávaný s vierou: „Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!” a vo svojom srdci uveríš, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.” (Rim 10,9) Existujú dva spôsoby, ako naviazať kontakt s udalosťami spásy: sviatosť a slovo. My, teraz hovoríme o spôsobe, ktorým je slovo a to slovo najpodstatnejšie, totiž kerygma. Kresťanstvo predkladá množstvo vzorov, ako sa dá prežiť skúsenosť s Bohom.
Pravoslávna spiritualita zdôrazňuje zakúšanie Boha v „tajomstvách”, v modlitbe srdca. Západná spiritualita zdôrazňuje skúsenosť s Bohom v kontemplácii, keď sa človek uzoberie v sebe a mysľou sa pozdvihne nad veci a nad seba samého… Existuje mnoho ciest k Bohu. Avšak Božie Slovo nám odhaľuje jednu cestu, ktorá slúži k tomu, že otvára Boží obzor kresťanom.. Nie je to cesta mimoriadna, vyhradená len pre pár privilegovaných osôb. Je prístupná všetkým ľuďom priameho srdca – veriacim i tým, kto vieru hľadajú. Nevystupuje po stupňoch kontemplácie, ale prostredníctvom božských udalostí spásy. Nerodí sa z ticha, ale z načúvania. Toto je cesta kerygmy: „Ježiš Kristus zomrel! Ježiš Kristus vstal! Ježiš Kristus je Pán.” Túto skúsenosť snáď mávali prví kresťania, keď počas bohoslužby volali: MARANATHA! Toto zvolanie malo dvojaký význam, podľa toho, ako bolo prednášané, totiž: „Príď, Pane!” alebo „Pán je tu”. Mohlo vyjadrovať túžbu po Kristovom návrate, alebo nadšenú odpoveď na Kristovu prítomnosť v modliacom sa spoločenstve. Toto pociťovanie prítomnosti zmŕtvychvstalého Pána je akýmsi vnútorným osvietením, ktoré niekedy mení celý duševný stav osoby prijímateľa. Možno lepšie pochopíme o čo ide, keď si pripomenieme zjavenie Zmŕtvychvstalého Krista apoštolom, napríklad pri Tiberiadskom jazere. Do určitej chvíle ho považujú za jedného z okoloidúcich. Ale v Jánovom srdci sa zrazu rozsvietilo. Poznal a vykríkol: „Je to Pán!” (Jn 21,7)
Teraz už snáď chápeme, načo myslí sv. Pavol, keď tvrdí: „že len pod vplyvom Ducha Sv. môže niekto povedať: „Ježiš je Pán” (1 Kor 12,3) Ako sa na oltári stáva chlieb živým telom Kristovým mocou Ducha Svätého, ktorý na neho zostúpi, tak podobne sa toto slovo stáva „živým a účinným” (Hebr 4,12), mocou Ducha Svätého, ktorý v ňom pôsobí. Ide o milosť Božiu, ktorú síce môžeme pripraviť, ktorej môžeme napomôcť a po ktorej môžeme túžiť, ale nemôžeme ju sami od seba vyvolať. Obvykle si toho nepovšimneme vo chvíli, keď k nej dochádza, ale až keď k nej došlo, a niekedy až dlho po tom. Aj v tomto okamžiku by sa mohlo stať niekomu z prítomných to, čo sa udialo v srdci apoštola Jána: „že poznal Pána.”